Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Giacomettiho oko

.redakcia .časopis .veda

Vnímanie obrazu okom a

Vnímanie obrazu okom a mozgom sa dá skúmať rôznymi spôsobmi. Ten, ktorý si zvolil Alberto Giacometti, určite nepatrí k tým najvedeckejším, ale možno práve preto nám o videní dokáže povedať niečo celkom nové. „Pokúšam sa ukázať, ako vidím,“ – tvrdil o svojich sochách a kresbách. Čo nám vlastne ukazoval?


Prvotným námetom k článkom o rozpoznávaní obrazu, ktorým sme sa venovali v predchádzajúcich číslach .týždňa, bola prosopagnózia – neschopnosť niektorých ľudí rozpoznávať ľudské tváre. O existencii tejto poruchy som sa dozvedel len nedávno. Keď som si potom o nej niečo prečítal, spomenul som si na dokumentárny film, v ktorom Alberto Giacometti o sebe hovoril čosi, čo mi pri spätnom pohľade pripadalo ako učebnicový opis prosopagnózie.
Trpel naozaj Giacometti ku koncu života touto chorobou? Ak áno, boli jeho pokusy ukázať „ako vidí“ správou o normálnom alebo o patologickom videní? Nakoľko sa vlastne rôzne poruchy vnímania prejavujú v umeleckom diele? A ak sa prejavujú a páčia sa nám, čo nám to hovorí o autorovi a čo o nás? Spýtal som sa psychiatra Ivana Žuchu a historičky umenia Ivy Mojžišovej.




S Ivanom Žuchom o niekoľkých maliaroch

.môže byť originálny štýl niektorých výtvarníkov prejavom určitej poruchy vnímania?
Áno, môže a neraz zrejme aj naozaj je. Napadá mi napríklad Edward Munch. Jeho obrazy sú ohromne deformované a je pravdepodobné, že on tie veci naozaj tak videl. Deformácia vnímania je často výsledkom nejakej psychickej poruchy, pričom každá porucha môže mať svoje mechanizmy deformácie vnímania. Iný príklad je Goya. Ten bol celkom iste duševne chorý a jeho choroba mala celkom iste aj afektívnu zložku, ktorá sa prejavuje v oblasti nálad – často depresívnych a úzkostných. Ale pravdepodobne mal aj nejaké poruchy vnímania, čiže nebola to čistá manická alebo depresívna porucha, bolo tam aj čosi schizofrénne.

.mám tomu rozumieť tak, že porucha vnímania je často dôsledkom duševnej choroby, a tá sa dá diagnostikovať na základe diela?
Používanie diela pri diagnostike je veľmi ošemetné. Hľadali sa nejaké typické znaky depresie alebo schizofrénie, ale je to veľmi nespoľahlivé. Na druhej strane je isté, že tu je nejaký súvis. Mnohí duševne zdraví ľudia sú takí triezvi realisti so štandardným banálnym postojom k umeniu. A keď ochorejú – pričom ide hlavne o poruchy z oblasti schizofrénie – tak v niektorých prípadoch zrazu akoby ich posadla akási inšpirácia a prebudí sa u nich aktívny záujem o umenie. Vo výslednom umeleckom diele sa potom často dajú spozorovať niektoré neštandardné psychopatologické známky, pretože človek do akejkoľvek svojej tvorby vždy premieta sám seba. Takto napríklad vidno, ako postupne chorel, ako sa postupne svojím spôsobom rozpadal van Gogh. Pri jeho posledných obrazoch má človek pocit, že to už naozaj nie je štandardné ľudské videnie reality, že je v tom niečo iné.

.čo iné?
Ktovie? Tradične sa verilo, že to bolo epileptického pôvodu, dnes sa pripúšťa aj schizofrenický pôvod. Ono, bieda psychiatrie je aj v tom, že jej diagnostika je taká nespoľahlivá a menlivá. Ako sa psychiatria vyvíja, tak sa objavujú stále nové klasifikačné schémy. Preto sa môže stať, že dnešný psychiater niekde rozoznáva jasné znaky schizofrénie, ale vtedajší psychiater mohol pod schizofréniou chápať niečo celkom iné.

.kde je vlastne hranica medzi normálnym a chorým van Goghom?
Je veľmi ťažké odlíšiť normu od patológie. Tá hranica je vo všeobecnosti veľmi neostrá a v prípade umeleckej produkcie to platí ešte oveľa viac. Ide o to, že v prípade zdravého aj chorého človeka hrá veľkú úlohu nevedomie. A zdravý človek môže použiť tie isté nevedomé mechanizmy ako ten chorý. Odlíšiť, čo je ešte akási štylizácia a konštrukcia zdravého človeka, a čo už je patologický prejav, to je veľmi ťažké. Salvador Dalí asi mal istú poruchu osobnosti, ale nebol duševne chorý. A pritom sú niektoré jeho obrazy také, že by ich nenamaľoval ani ten najprešpekulovanejší psychotik. Dalí bol veľmi inteligentný a mal veľkú imagináciu, a tak si skonštruoval akýsi kvázichorobný svet. Akoby sa naschvál dostával do pozície chorého človeka, aby mohol vidieť svet takýmto spôsobom. Iní maliari nepotrebovali ani takýto trik. Myslím, že si nemožno predstaviť zdravšieho človeka – biologicky aj psychologicky – ako bol Picasso. Čo ho viedlo k tomu, že maľoval tak, ako maľoval?

.ja by som tú otázku ešte posunul takto: čo nás ostatných vedie k tomu, že sa nám to páči? Že je nám to blízke, a to dokonca väčšine, pretože ak by to tak nebolo, bol by Picasso neznámy maliar...
Tu by som si dovolil takúto námietku – iste len veľmi čiastkovú, ale predsa len – že ten veľký tvorca akýmsi spôsobom vnúti publiku, aby videlo svet na jeho spôsob. Koľko bolo veľkých tvorcov, z ktorých sa ľudia najprv smiali? Ľudia to vôbec nechápali, považovali to za hlúposti alebo chorobné veci. A v priebehu času to dokázali asimilovať, naučili sa to. Čiže v publiku zrejme pôsobí iný mechanizmus ako u tvorcu. Publikum sa učí.

.ale musí byť poučiteľné...
Áno, musí mať ten sklon. Ale stále sa domnievam, že u tvorcu a u publika ide o odlišné procesy. Nehovorím teraz o takých tých maličkých tvorcoch, ktorí si chcú kupovať publikum, ktorí si povedia „toto teraz fičí, tak to budem robiť takto“. Mám na mysli veľkých tvorcov, ktorí svoje videnie publiku často naozaj vnútia.

.ale v konečnom dôsledku sa nám to naozaj páči, necítime to ako vnútené...
Áno, a v tejto súvislosti je veľmi zaujímavá otázka, prečo ľudia vo svojich umeleckých produkciách vlastne vždy, od počiatku kultúry až doteraz, deformujú. Umelecký obraz je skoro vždy deformáciou reality. Čo je to v človeku, že sa prakticky vždy odkláňa od realistického zobrazenia? A to, samozrejme, nielen chorí umelci, ale aj tí najzdravší. Neviem si na to odpovedať.



S Ivou Mojžišovou o jednom sochárovi

.pred takmer štyridsiatimi rokmi vyšla tvoja štúdia Giacometti ho oko. Prečo oko?
Giacometti bol vykladaný, najprv Sartrom, a potom mnohými ďalšími, ako sochár existencializmu. Jeho pretiahnuté bronzové figúry mali byť symbolom osamelosti jednotlivca a pocitu odcudzenia. Keď som však videla v Paríži Giacomettiho retrospektívnu výstavu, mala som pocit, že takýto výklad je veľmi neúplný. Tie sochy nielenže nevyvolávali úzkosť a smútok, ony dokonca vyvolávali presne opačné pocity, skoro až smiech. A nijako ma to neprekvapilo. Myslím, že každý veľký duch má v sebe nejaký druh smiechu. Aj Beethoven sa smial, nielen Mozart. Nemám na mysli iba humor, smiech môže byť tragický, sebaironický aj všelijaký iný. Podľa mňa je v každom dobrom diele je aj kus smiechu. VGiacomettiho sochách som však videla nielen smiech, ale predovšetkým akúsi úpornú snahu o zachytenie videného. Tak preto oko.

.Giacometti o sebe hovoril, že čím je starší, tým ťažšie rozoznáva tváre. Znamená to, že jeho videnie bolo iné, než je bežné videnie, a on sa to snažil sprostredkovať iným ľuďom?
Oprípadnej Giacomettiho poruche vnímania neviem nič. Podľa všetkého to ani nikto nikdy exaktným spôsobom neskúmal. Neviem o tom, že by ho vyšetril nejaký očiar alebo iný lekár, ktorý by to mohol objektívne posúdiť. Ak aj niekedy k niečomu takému došlo, nikdy sa to nestalo všeobecne známym. Ale zrejme mal pocit, že vidí veci inak. A chcel ukázať ľuďom, ako to vidí, ako sa to dá vidieť. Či tým vydával svedectvo o vlastnom videní alebo o videní všeobecne, to neviem posúdiť. Ale celkom určite bolo videnie jeho ústrednou témou. Stále o ňom hovoril a všetkých, s ktorými sa rozprával, viedol k uvažovaniu o videní.

.a dozvedeli sme sa z jeho sôch niečo o videní?
On sám sa považoval v tomto smere za neúspešného. Hovoril, že to podstatné mu stále nejde. Tridsať rokov kreslil a modeloval prakticky to isté a nikdy nemal pocit, že sa mu podarilo uchopiť to, čo uchopiť chcel. Z jeho sôch sa môžeme dozvedieť veľa o tom, akým spôsobom možno vyvolať statickou sochou pocit pohybu, tenkou sochou pocit objemu, a podobne, ale o tom asi nehovoril ani on vtedy, ani my teraz.

.nič to, môžeme odbočiť. Čím sa vyvoláva ten pocit pohybu?
Tak často, samozrejme, už len tým, že pohyb je námetom sochy. Nielen Giacomettiho kráčajúci muži pôsobia veľmi živo. Už aj staré egyptské sochy kráčajúcich postáv na noc priväzovali, aby im neodišli. UGiacomettiho sa však na celkovom pocite životnosti podieľa aj veľa iných vecí. Sochy pretiahnuté v jednom smere nútia náš pohľad, aby po nich prechádzal zdola a nahor a späť, čím sa vyvoláva pocit pohybu sochy samotnej. Štruktúra povrchu je zas taká, že pri pohybe diváka okolo sochy vzniká drobná hra svetiel a tieňov, ktorá sa zrejme tiež podieľa na celkovom pocite ohromnej životnosti sochy. Ale musí sa to vedieť dať do priestoru, nechať na to dopadať správne svetlo a postaviť to do správnej výšky. Dá sa to „zabiť“, keď sa to neurobí dobre.

.a teraz späť k tomu „ako vidím“. O čom to ten Giacometti vlastne hovoril?
Rozumiem otázke, ale nepoznám odpoveď. A už vôbec nepoznám odpoveď, ktorá by sa hodila do rubriky Veda. Takže poviem len toľko, že časť odpovede asi treba hľadať v akomsi zvláštnom a mimoriadne silnom zážitku, ktorý sa významne podieľal na zmene Giacomettiho štýlu. Raz, keď vychádzal z kina na Montparnasse, mal Giacometti pocit, že náhle uvidel svet a ľudí v ňom celkom inak – ako jednotlivcov oddelených celkom zvláštnym priestorom. Táto vízia sa dá interpretovať existencialisticky, ale dá sa interpretovať aj čisto vizuálne. Možno sa celý ďalší život snažil zachytiť to podstatné z tejto vízie. Ale možno to bolo aj celkom inak.

.ako?
No to už sa do Vedy vôbec nebude hodiť, ale fakt je, že Giacometti bol veľký lišiak. A tak je celkom predstaviteľné aj to, že jednoducho nechcel, aby sa jeho sochy vykladali len ako zhmotnenie akýchsi filozofických koncepcií. Že sa pokúšal, a to veľmi úspešne, podsúvať inú, racionálne oveľa ťažšie uchopiteľnú interpretáciu. Dôrazom na videnie vracal ľudí späť čisto k výtvarnej stránke svojich sôch. Inými slovami, nedá sa vylúčiť, že o videní hovoril tak veľa aj preto, aby nútil ľudí viac sa na sochy pozerať a menej o nich rozmýšľať.

.to vážne?
Nedá sa to celkom vylúčiť, aj keď ja si myslím, že oveľa bližšie k pravde je niečo iné. Myslím, že v istej chvíli ho naozaj zaujal problém videnia a že si na tomto základe našiel akúsi tvorivú metódu, ktorou sa snažil zachytiť a zviditeľniť nie čo vidí, ale ako to vidí. Keď sa o to začal pokúšať, tak videl, že z toho vzniká úžasné dielo. Stvoril sochu a videl, že je to dobré. Tak sa toho držal.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite