Nejako sa nám to v tej redakcii motá. Juraj Kušnierik odletel na Island robiť ekonomickú reportáž a mne tak prischlo písanie divadelnej recenzie. Nemám na to kvalifikáciu, nevyznám sa v divadelnom svete, mám vlastne len jediné – jednoznačný názor.
Je to názor laický (niekoľko Havlových hier som síce videl a niekoľko ďalších som čítal, ale to je tak všetko), je to názor neobjektívny (Václava Havla si vážim a mám ho rád) a je to názor menšinový (drvivá väčšina ľudí dávala po bratislavskej premiére hry Odchádzanie zreteľne najavo názor presne opačný). Nuž ale, skúsme.
Havlova veta „Pravda a láska musí zvítězit nad lží a nenávistí“ nie je len symbolom novembra ۥ89. Táto toľkokrát vysmievaná veta patrí v skutočnosti k tomu najpravdivejšiemu a najpresnejšiemu, čo tu od novembra ۥ89 bolo povedané. Na tom nič nezmení ani sto Paroubkov a Ficov.
V naozaj dôležitých veciach, odohrávajúcich sa medzi blízkymi ľuďmi, totiž pravda a láska víťazia každý deň. V naozaj dôležitých veciach nie je konflikt pravdy a lásky s lžou a nenávisťou príliš zaujímavý. Pretože lož a nenávisť sú v skutočnosti slabí súperi.
Zaujímavý je iný konflikt – konflikt medzi pravdou a láskou. Ako sa máme rozhodovať v tomto konflikte, keď už máme tú smolu, že sme sa v ňom ocitli? Domnievam sa, že ak ide naozaj o vážne veci, má zvíťaziť láska, a to aj za cenu obetovania pravdy. Pri menej vážnych veciach by sme asi mali dať prednosť pravde. Premiéra divadelnej hry nepatrí medzi naozaj vážne veci. A pravda je podľa môjho názoru taká, že Odchádzanie je slabá hra a bratislavská inscenácia je s ňou kongeniálna.
Teraz by sa asi patrilo napísať, prečo sa mi hra aj inscenácia zdali také nepodarené. Nechce sa mi do toho, pretože nielenže budem vyzerať ako chrobák Truhlík, ale navyše ako niktoš, ktorý sa snaží vyvolať dojem veľkosti kopaním do veľkého muža. Ale niečo asi napísať musím.
Takže, čo mi v hre chýbalo? Ak to bola dráma, potom mi v nej úplne chýbalo dramatické napätie. O prekvapujúcich rozuzleniach ani nehovorím – jediná pre mňa prekvapujúca vec bola úplná absencia prekvapení.
Ak to bola komédia, potom mi v nej chýbal sofistikovanejší humor. Bolo tam síce dosť vtipov, ale pripadali mi akési prvoplánové. Možno tam boli aj hlbšie významy, ktoré som nepostrehol (a vlastne dúfam, že tam boli), nuž ale, nepostrehol som ich.
Ak to bola satira, potom mi tam chýbala skutočná irónia a sarkazmus. Václav Havel je však natoľko slušný a plachý človek, že naozaj ostrej irónie a sarkazmu možno ani nie je schopný. Asi jedinou výnimkou je názov knihy najzápornejšej postavy celej hry – „Demokracia, sloboda, trh a ja“. To si Václav Klaus celkom zaslúži, ale, ako povedal Jára Cimrman Čechovovi, „Není to trochu málo, Antone Pavloviči?“
No a napokon, ak to bola akási havlovská kombinácia presnej deskripcie s absurdnou hyperbolou, tak sa mi zas zdalo, že prinajmenšom hyperbolická časť sa príliš nepodarila. Vety Havlových politikov síce duneli strašnou prázdnotou a lžou, ale reálne vety reálnych politikov sú dnes v Čechách aj na Slovensku oveľa prázdnejšie a lživejšie. A ani tá deskriptívna časť sa mi nezdala príliš presná. Nuž a k inscenácii hádam len toľko, že všetky nedostatky nechala podľa mňa vyznieť naplno a v ničom hre nepomohla.
Na záver chcem povedať už len toto: Václav Havel je veľký muž, s ktorým som sa síce nikdy osobne nestretol, ale voči ktorému napriek tomu pociťujem obrovský dlh a vďaku. Za to, čo spravil pred rokom 1989 aj po ňom. Pre mňa a pre moje deti. Na tom nič nezmení ani sto Odchádzaní.
Je to názor laický (niekoľko Havlových hier som síce videl a niekoľko ďalších som čítal, ale to je tak všetko), je to názor neobjektívny (Václava Havla si vážim a mám ho rád) a je to názor menšinový (drvivá väčšina ľudí dávala po bratislavskej premiére hry Odchádzanie zreteľne najavo názor presne opačný). Nuž ale, skúsme.
Havlova veta „Pravda a láska musí zvítězit nad lží a nenávistí“ nie je len symbolom novembra ۥ89. Táto toľkokrát vysmievaná veta patrí v skutočnosti k tomu najpravdivejšiemu a najpresnejšiemu, čo tu od novembra ۥ89 bolo povedané. Na tom nič nezmení ani sto Paroubkov a Ficov.
V naozaj dôležitých veciach, odohrávajúcich sa medzi blízkymi ľuďmi, totiž pravda a láska víťazia každý deň. V naozaj dôležitých veciach nie je konflikt pravdy a lásky s lžou a nenávisťou príliš zaujímavý. Pretože lož a nenávisť sú v skutočnosti slabí súperi.
Zaujímavý je iný konflikt – konflikt medzi pravdou a láskou. Ako sa máme rozhodovať v tomto konflikte, keď už máme tú smolu, že sme sa v ňom ocitli? Domnievam sa, že ak ide naozaj o vážne veci, má zvíťaziť láska, a to aj za cenu obetovania pravdy. Pri menej vážnych veciach by sme asi mali dať prednosť pravde. Premiéra divadelnej hry nepatrí medzi naozaj vážne veci. A pravda je podľa môjho názoru taká, že Odchádzanie je slabá hra a bratislavská inscenácia je s ňou kongeniálna.
Teraz by sa asi patrilo napísať, prečo sa mi hra aj inscenácia zdali také nepodarené. Nechce sa mi do toho, pretože nielenže budem vyzerať ako chrobák Truhlík, ale navyše ako niktoš, ktorý sa snaží vyvolať dojem veľkosti kopaním do veľkého muža. Ale niečo asi napísať musím.
Takže, čo mi v hre chýbalo? Ak to bola dráma, potom mi v nej úplne chýbalo dramatické napätie. O prekvapujúcich rozuzleniach ani nehovorím – jediná pre mňa prekvapujúca vec bola úplná absencia prekvapení.
Ak to bola komédia, potom mi v nej chýbal sofistikovanejší humor. Bolo tam síce dosť vtipov, ale pripadali mi akési prvoplánové. Možno tam boli aj hlbšie významy, ktoré som nepostrehol (a vlastne dúfam, že tam boli), nuž ale, nepostrehol som ich.
Ak to bola satira, potom mi tam chýbala skutočná irónia a sarkazmus. Václav Havel je však natoľko slušný a plachý človek, že naozaj ostrej irónie a sarkazmu možno ani nie je schopný. Asi jedinou výnimkou je názov knihy najzápornejšej postavy celej hry – „Demokracia, sloboda, trh a ja“. To si Václav Klaus celkom zaslúži, ale, ako povedal Jára Cimrman Čechovovi, „Není to trochu málo, Antone Pavloviči?“
No a napokon, ak to bola akási havlovská kombinácia presnej deskripcie s absurdnou hyperbolou, tak sa mi zas zdalo, že prinajmenšom hyperbolická časť sa príliš nepodarila. Vety Havlových politikov síce duneli strašnou prázdnotou a lžou, ale reálne vety reálnych politikov sú dnes v Čechách aj na Slovensku oveľa prázdnejšie a lživejšie. A ani tá deskriptívna časť sa mi nezdala príliš presná. Nuž a k inscenácii hádam len toľko, že všetky nedostatky nechala podľa mňa vyznieť naplno a v ničom hre nepomohla.
Na záver chcem povedať už len toto: Václav Havel je veľký muž, s ktorým som sa síce nikdy osobne nestretol, ale voči ktorému napriek tomu pociťujem obrovský dlh a vďaku. Za to, čo spravil pred rokom 1989 aj po ňom. Pre mňa a pre moje deti. Na tom nič nezmení ani sto Odchádzaní.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.