pochádzaš z rázovitého Horehronia. Ako ťa ovplyvnilo?
Prvých pätnásť rokov som prežil v „strediskovej“ obci Polomka a musím povedať, že Horehronie je ozaj svojský región. Má v sebe niečo temné a ťažké, to sa odráža na istej ubitosti. Neniesol som to najlepšie. Asi aj preto medzi moje najkrajšie spomienky z detstva patria prázdniny u dedkovej rodiny v okolí Hlohovca, kde mi ľudia pripadali nezvyčajne pozitívni.
bol medzi horniakmi a dolniakmi veľký rozdiel?
Áno, ale niežeby boli jedni lepší a druhí horší. Skôr šlo o to, že tvrdá povaha kraja sa odrážala aj v nálade obyvateľov – a teda aj mojej. Nebol som asi dosť nábožné dieťa a vždy ma dostalo, keď sa na dolniakoch ľudia po omši pohodovo rozprávali o tom, ako sa mali na rybách. Drsnejšie pomery na horniakoch ma však naučili, že nemám nič brať ako samozrejmosť.
v akej rodine si vyrastal?
Našu rodinu poznačila tragická smrť môjho otca, keď som mal štyri roky. Priskoro ma začali mátať otázky typu: Čo je s ockom? Donesie ho Ježiško naspäť pod stromček? Zomrel dva mesiace pred Vianocami, takže to bolo ako spojiť Štedrý večer s pohrebom. Vtedy sa mama hlbšie ponorila do duchovných vecí a začala mne a sestre vštepovať živú kresťanskú vieru.
takže si predsa veril aj v detstve.
Áno, akési duchovné povedomie sa u mňa začalo formovať dosť skoro. Ale musím povedať, že sa mi ušlo dosť slobody a podpory od rodiny. Stála za mnou aj v ťažkých rozhodnutiach, hoci jej neboli vždy po vôli.
napríklad keď si odišiel na štúdiá?
Áno, v pätnástich rokoch som totiž začal študovať na Evanjelickom gymnáziu v Tisovci a v dvadsiatich som šiel na vysokú do Kanady.
evanjelické gymnázium v Tisovci je pojem. Dalo ti veľa?
Áno, hoci som po väčšinu štúdia presne nevedel, čo chcem robiť ďalej. Zaujímalo ma umenie a hlavne hudba – elektrickú gitaru dodnes vláčim všade, kam sa presťahujem. Bavili ma jazyky, literatúra a história, ale aj biológia a chémia. Písal som, mal som rozčítané štósy kníh.
kedy sa gitarista rozhodol pre teológiu?
V osemnástke prišiel moment, ktorý si neviem racionálne vysvetliť. Absolvoval som dosť ťažký rozhovor v jednej tisovskej krčme a skrsla mi v hlave myšlienka, ktorú by som bol ešte v to ráno považoval za bizarnú: Choď študovať teológiu. Vtedy mi začalo dávať zmysel aj moje široké pole záujmov. Hoci na to, kedy do obrazu zapadne chémia, čakám doteraz... (Smiech.)
v akej denominácii si vyrastal?
V tom som typický, ako väčšina Horehroncov, narodil som sa ako katolík. Na evanjelické gymnázium som šiel viac-menej preto, že tam bol vychytený bilingválny program s americkými lektormi. Napokon však malo na mňa protestantské prostredie silný a z môjho pohľadu pozitívny vplyv.
ako reagovala rodina, keď si takto zmenil konfesiu?
Spočiatku to niesli ťažšie. V silne katolíckych krajinách, aj na Slovensku, sa denominačná príslušnosť často berie ako súčasť rodinnej identity. Čiže zmena cirkevnej príslušnosti sa často interpretuje ako „konverzia od niečoho“, nie „konverzia k niečomu inému“.
mimochodom, ako sa chalan z Polomky dostane na Cambridge?
Keby som nebol veriaci, prisúdil by som to náhode. Viac ako osobné nadanie to spôsobil sled priaznivých okolností. Dôležité bolo, že som šiel na vysokú do Kanady, kde som dostal plné štipendium. Škola bola síce akademicky slabšia – gréčtinu, ktorá je teraz mojím chlebom každodenným, tam učili len preto, že som si ju vyžobral. Ale život vo fungujúcej otvorenej spoločnosti a možnosti s tým spojené mi otvorili oči.
kde bola univerzita, na ktorej si študoval?
V studenom Edmontone. Zažil som tam svoj osobný teplotný rekord, mínus 52 stupňov Celzia! Prvé dva roky som býval v tzv. hosťovskej rodine, ktorá ma sponzorsky prijala. Nebudem klamať, začiatky neboli ľahké. Prejavili sa osobné, generačné a kultúrne rozdiely a ovplyvňovali to, ako som dokázal – a nedokázal – čítať medzi riadkami.
boli aj pozitívne šoky?
Stalo sa mi, že v treťom ročníku som mal ťažké obdobie. Robil som dva ročníky naraz a popri tom tri džoby na škole. Začal mi dochádzať dych. Vtedy mi jedna spolužiačka, s ktorej rodinou som sa priatelil, navrhla, či sa nepresťahujem k nim. Že je tam viac pokoja a že mi zabezpečia každý deň odvoz do školy. Počas toho roku som k tej rodine tak priľnul, že sú mi doteraz ako druhí rodičia.
hovoril si, že na teba zapôsobila otvorenosť, funkčnosť kanadskej spoločnosti.
Kanaďania sú všímaví k potrebám iných. To je základný kameň ich spoločnosti. Ľudia sú citliví na to, či je medzi nimi niekto slabší. A neboja sa inakosti. Alebo ju skôr prijímajú ako dôležitú súčasť spoločnosti aj napriek komplikáciám, čo prináša.
„Myšlienka ísť študovať teológiu mi napadla po dosť ťažkom rozhovore v jednej tisovskej krčme.“
ako sa ti po tejto skúsenosti javia Slováci?
Keď som sa vrátil na Slovensko, mal som dojem, že veľa našich problémov a stihomamov vyplýva z krízy identity. Je totiž ľahšie hecovať sa v strachu, že za rohom číha nepriateľ... pričom za rohom väčšinou číha zrkadlo.
z Kanady si sa vrátil na Slovensko a chcel si ísť hneď zase za hranice?
Spočiatku som plánoval iba niekoľkomesačnú zastávku doma. Ale po návrate z Kanady som sa oženil a dva roky sme žili na Slovensku. Jedného januárového večera som zabrúsil na internetovú stránku Cambridgea a dostal som – zase – bizarný nápad. (Smiech.)
ako si sa dostal na Cambridge?
Podal som si prihlášku, to bolo všetko. Prijímacie konanie na postgraduálne štúdium tu prebieha inak, najmä čo sa magisterských programov týka. Kľúčové zložky sú životopis, motivačný list a hlavne detailný sumár navrhovaného výskumného projektu. Uchádzač ešte potrebuje dva odporúčacie listy zo svojho akademického prostredia.
podľa čoho si vyberajú, koho vezmú?
Dôležitá je schopnosť originálne myslieť, identifikovať relevantné otázky či „diery“ v stave bádania. Ale prijatie nie je až taký problém. Ťažší oriešok je financovanie štúdia. Najmä v humanitných vedách, kde študent nemá možnosť pracovať pre laboratórium alebo iné pracovisko s externými zdrojmi. Kto nedostane štipendium na škole, môže len dúfať v externé granty alebo sponzorov. Ja som to mal komplikovanejšie, grant som dostal až na doktorandskom štúdiu, aj to z externého zdroja.
ako si si teda štúdium financoval?
O mojej situácii sa dozvedela moja alma mater a vzápätí aj moji „kanadskí rodičia“. Rozhodli sa, že mi spolu zaplatia školné. Aj v tom vidieť tú kanadskú štedrosť a pozornosť voči potrebám iných. Vtedy som už v Kanade dva roky nežil, no aj tak sa tí ľudia o mňa zaujímali. Pred „mojimi Kanaďanmi“ som istý čas tajil, že ma prijali na doktorát a že si ho nemám ako financovať. Nechcel som, aby si opäť robili starosti. Keď nás prišli navštíviť, vyšlo to najavo a oni reagovali: „Prečo si nám o tom nepovedal skôr?“ A pomohli. Neskutočne inšpiratívni ľudia.
k nezvyčajným faktom tvojho života patrí, že si ešte pred tridsiatkou stihol tri deti. Obrátili ti život naruby?
Prvorodený synček bol plánovaný skoro na deň, takže ani nie. Nebolo síce ľahké sťahovať sa s batoľaťom do inej krajiny, ale Cambridge je veľmi „family friendly“. No potom po roku doktorandského štúdia prišli dvojičky. To už musela rodinná tímová práca nabrať úplne iné rozmery. Ani ja, ani manželka sme na štúdium nemali toľko času, koľko by sme chceli.
neľutujete, že ste s potomstvom nepočkali?
Nie, hoci to bolo aj je náročné. To, že naši chlapci môžu zažívať tieto dobrodružstvá s nami, im nikto nevezme. Koľko detí zažije dvojjazyčné prostredie a detstvo v meste ako Cambridge?
si vyštudovaný teológ. Protestantský. Ako často sa ťa pýtajú, či si aj kňazom?
Odkedy nebývam na strednom Slovensku, tak pomenej. (Úsmev.) Keď som končil strednú a mal som odletieť do Kanady, po dedine sa šírilo: „Málik sa ide učiť za evanjelického farára do Ameriky!“ Ale pôvodne som chcel byť kazateľom. Hoci dnes svoje miesto vidím hlavne v akademickom prostredí, občas sa za kazateľnicou vyskytnem.
kto je vlastne teológ?
V prapodstatnom zmysle slova je teológom každý človek. Je to už tým, že jeho svetonázor zohľadňuje existenciu alebo neexistenciu boha, duchovna či nadprirodzena.
ako vlastne vznikla teológia?
Rodila sa tak, že prví veriaci sa snažili pochopiť a vyjadriť, čo pre nich znamenala smrť a vzkriesenie ich Majstra. „Rozpamätávali sa“ na jeho učenie, proklamovali ho v synagógach a neskôr v pohanských kontextoch, písali o ňom listy a biografie, reagovali na prvé problémy či nedorozumenia. Neskôr sa to zmenilo. Prakticky až po zrod univerzity bola teológia takmer výsostne vnútornou záležitosťou cirkvi. Až na univerzitách nadobudli teológovia istú mieru nezávislosti. S nástupom osvietenstva sa hlavne v Nemecku začali formovať teologické prúdy a školy, ktoré sa postavili do kritickejšieho dialógu aj so základnými kameňmi viery, akým je napríklad historickosť Ježišovho vzkriesenia.
bolo to, že teológia prešla na univerzitnú pôdu, pre ňu dobré?
Áno aj nie. Napríklad z toho vyplynul fakt, že hlavné teologické problémy sa odvíjajú od zmien a nálad v spoločnosti. Dobré je to v tom, že teológia nestráca relevanciu pre dobu. Ako negatívum možno vnímať, že existujú otázky, aspoň podľa mňa, na ktoré by mala teológia vedieť poskytnúť v každom období konzistentné odpovede.
aké otázky máš na mysli?
Napríklad to, či Kristus zomrel a bol vzkriesený na odpustenie hriechov, by nemalo závisieť od toho, či veda pripúšťa možnosť nadprirodzenej resuscitácie, ústiacej do večného života, alebo nie.
má podľa teba univerzitná teológia budúcnosť?
Kritická univerzitná teológia zažila rozkvet v 19. storočí a hlavne do konca prvej polovice 20. storočia sa jej darilo. Dnes je po nej menší dopyt. Je asi len otázkou času, keď stratí v sekularizujúcej sa západnej spoločnosti relevanciu pre tých, ktorí dávajú pečiatku na vedecké granty a podobne. Univerzitná teológia je vlastne paradox vo svete, ktorý čím ďalej, tým menej berie vieru v Boha ako samozrejmosť. Je možné, že o pár generácií bude z existenčných dôvodov teológia zase doménou cirkvi.
bude to lepšie?
Moja opatrná odpoveď znie, že to bude mať svoje výhody a ľudia ako ja sa budú musieť prispôsobiť.
ozaj, musí byť teológ veriaci?
Závisí od toho, akú teológiu robí a kde. Poznám veľa neveriacich alebo agnostických teológov. Ponímajú teológiu ako čisto historickú vedu o „svedectvách“ či „prejavoch“ viery. V tom prípade je teológ skôr historik alebo filozof.
„Postupná odluka cirkvi od štátu by bola pre všetky zainteresované strany najlepším riešením.“
sú medzi veriacimi a neveriacimi teológmi spory?
Občas. Hlavne mladí ľudia, ktorí strávili pár rokov na teologických štúdiách vo veľkomeste, sú často svetom kritickej teológie nekriticky fascinovaní. Každý konzervatívnejšie zmýšľajúci človek je pre nich fundamentalista alebo primitív. Ale zase niektorí konzervatívci nálepkujú oponentov ako „odpadlíkov“, čo je prejavom duchovnej a intelektuálnej lenivosti, prípadne neistoty. Pritom to, na čo reagujú, ani nemusí byť spochybňovanie Biblie, ale skôr kritika ich vlastnej interpretácie či dogmy.
aké otázky si kladie veriaci teológ, aké neveriaci?
Neveriaci teológ sa spravidla nevyberie teologickým smerom, ktorý je spätý s cirkevnou praxou alebo konfesiou. Ja sa venujem biblistike s užším dôrazom na textovú kritiku, štúdium rukopisov a filológiu. Väčšinu otázok, ktoré si kladiem, si zrejme položí aj môj neveriaci kolega.
aký vplyv má teda tvoja viera na „tvoju“ teológiu?
Osobná viera sa prejaví najmä pri interpretácii textov. Napríklad opis Ježišovho premenenia na vrchu v evanjeliách si človek môže vysvetliť rôzne. Buď ako fikciu s teologickým poučením, ako opis halucinácie, alebo ako historickú udalosť (prípadne nejaký mix niektorých z týchto možností). Ak niekto verí v historickú hodnovernosť Biblie, je jasné, ktoré vysvetlenie si vyberie.
vidíš v niečom prínos kritickej teológie?
Kritické čítanie biblických textov je dôležité, lebo čitateľovi nastavuje zrkadlo a núti ho klásť si nepríjemné otázky. Za nevýhodu čisto kritického – nepoviem „neveriaceho“, lebo biblickí kritici sú aj medzi veriacimi teológmi – čítania však považujem to, že neraz ostane iba pri kritike.
ty kritický prístup používaš?
Áno. No hoci ma kritické otázky občas viedli k inej interpretácii textov, pravda, ktorú týmto textom kresťania stáročia prisudzovali, z nich sálala rovnako ako predtým – ak nie viac. Úplne nekritický teológ sa o takéto zážitky pripraví, lebo nevyjde zo svojej komfortnej zóny. Písmo ho asi nikdy neprekvapí. Prekvapeniu sa však vyhne aj kritik, ktorý Boha vytlačil z textu, kde je Boh protagonistom. Pritom prekvapenie je jedným z najkrajších aspektov teologického bádania.
k slovenskej realite patrí aj návrh SNS, aby sa nová cirkev mohla registrovať, len ak má 50-tisíc členov. Toľko pritom nemajú ani mnohé zavedené cirkvi. Čo si o tomto návrhu myslíš?
Nie som odborník na problematiku štátu a cirkvi, ale už súčasnú legislatívu považujem za veľmi nešťastnú. Ako kresťanovi a teológovi sa mi protiví, že by mal štátny aparát rozhodovať o tom, ktoré spoločenstvo sa bude považovať za „cirkev“, respektíve „legitímnu náboženskú spoločnosť“, a ktoré za „sektu“. Mimochodom, za najväčšiu iróniu pri návrhu na zvýšenie kvóra považujem náboženskú gramotnosť niektorých z jej navrhovateľov. Inak, buďme úprimní: keby na Slovensku neexistovala latentná stigmatizácia inovercov a rôzne reštrikcie pre neregistrované spoločenstvá (nemožnosť zakladať cirkevné školy, robiť cirkevné sobáše, a tak ďalej), vo väčšine prípadov by nebol ani dôvod sa o registráciu uchádzať.
nebola by lepšia odluka cirkví od štátu?
Postupná odluka by podľa mňa bola najlepším riešením, a to pre všetky zainteresované strany.
intímna otázka – ako sa modlíš? Prosto, alebo skôr „teologicky“?
Keď sa modlím, pristupujem k Bohu ako – nie vždy poslušné – dieťa, ktoré potrebuje svojho Otca. Teologické vzdelanie asi nejako ovplyvňuje aj moje modlitby, ale ak veriaci teológ prestane byť vo vzťahu k Bohu dieťaťom, ušla mu pointa profesie.
kresťania tvrdia, že Boh je láska. Veľa ľudí v ňom však vidí skôr policajta. Vyhýbajú sa náboženstvu, najmä tomu organizovanému, aby ich neobmedzilo. Majú im ešte cirkvi čo ponúknuť?
Všetky cirkvi sú nedokonalé, tak ako ich členovia. Ale je pravda, že za to, že sa mnohí vyhýbajú organizovanému náboženstvu, môžu často ľudia, ktorí kresťanstvo nereprezentujú so cťou. Cirkev by mala byť – a ja som zažil, že často je – miestom simultánneho potešenia i rozrušenia. Evanjelium, ktoré sa autenticky hlása, ale aj žije v otvorenej komunite, vie uzdraviť zlomené srdcia aj konfrontovať pýchu či egocentrizmus. V každom spoločenstve sú aj obmedzenia. Lenže práve v spoločenstve sa človek učí milovať, odpúšťať a zároveň byť milovaný aj prijať odpustenie.
čím je pre teba, veriaceho človeka, hodnota slobody?
S tou slobodou je to trochu zložitejšie, lebo rôzni ľudia si ju vysvetľujú rôzne. Stačí si porovnať, ako sa s ňou narábalo počas nedávnej prezidentskej kampane v USA. Orientálny svet, v ktorom sa formovali korene židovsko-kresťanskej tradície, nepoznal koncept slobody v podobe, v akej sa rozvinul v gréckej antike, a už vôbec nie v takej, ako s ním narábame dnes. Orientálne kultúry skôr zmýšľali v kategóriách príslušnosti verzus vylúčenia, podriadenosti verzus vzbury. Preto z biblického pohľadu človek nájde pravú slobodu, až keď prijme Vysloboditeľa. Ale ak mám veriť, že Boh stvoril človeka na svoj obraz – dal mu schopnosť rozhodovať sa, tvoriť, budovať vzťahy –, tak musím veriť aj tomu, že sebaurčenie je jedným z privilégií človeka. Z tohto privilégia sa ako veriaci teším a chcem žiť v spoločnosti, ktorá ho dopraje v rovnakej miere každému, či už moju vieru vyznáva, alebo nie.
ako ti z tohto pohľadu pripadá Slovensko?
Mám pocit, že mnohí na Slovensku aj vďaka zhubnej rétorike zľava i sprava veria, že za ich problémy môže niekto iný. Namiesto toho, aby sme vytvorili niečo pozitívne, šomreme a podnecujeme sa na paranoju z hrozieb, ktoré sa nás ani netýkajú. A celkom prehliadame tie reálne.
chcel by si tu jedného dňa s rodinou žiť?
Úprimne, mám obavy, ale chcem si zachovať vieru a nádej. Lebo na Slovensku je mnoho tých, ktorí sú pripravení pre pozitívnu zmenu niečo urobiť. Aj preto sa ešte stále chceme s rodinou vrátiť.
peter Málik
Má 30 rokov, je evanjelikálny biblista a teológ. Pochádza z Polomky, študoval na Evanjelickom gymnáziu v Tisovci, potom na vysokej škole v kanadskom Edmontone. Absolvoval magisterské a doktorandské štúdium teológie a biblistiky na University of Cambridge. Jeho súčasný výskum sa zameriava na grécke a koptské ranokresťanské rukopisy. Je ženatý, má tri deti. K jeho láskam patrí aj hudba; hrá na elektrickú gitaru.