Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Zrušte to už, prosím

.časopis .téma

Predminulý víkend sa Slovenskej televízii podaril nevídaný kúsok. V diskusnej relácii O 5 minút 12 družne pobesedovali predseda Smeru, podpredseda Smeru a prezidentský kandidát Smeru. Otázka dnes stojí takto: je chorá iba verejnoprávna televízia alebo celý tento žáner?

Predminulý víkend sa Slovenskej televízii podaril nevídaný kúsok. V diskusnej relácii O 5 minút 12 družne pobesedovali predseda Smeru, podpredseda Smeru a prezidentský kandidát Smeru. Otázka dnes stojí takto: je chorá iba verejnoprávna televízia alebo celý tento žáner?


Ak by sa slovenské politické relácie v televíziách hodnotili iba prostredníctvom ich sledovanosti, žiadny problém by ani neexistoval. Nelámu síce divácke rekordy, ale dlhodobo dokážu k obrazovkám prilákať stabilný počet ľudí a ich sledovanosť nijako dramaticky neklesá. S ohľadom na počet obyvateľov je porovnateľná so sledovanosťou podobného typu relácií vo väčšej Českej republike. O 5 minút 12 na STV si v roku 2008 každý týždeň pozrelo v priemere okolo štvrť milióna divákov a priemerná sledovanosť relácie Na telo na Markíze bola ešte o nejakých stotisíc ľudí vyššia. V Česku politickú talkshow Otázky Václava Moravca sleduje v priemere okolo 600-tisíc ľudí a Nedeľnú partiu na Prime približne 400-tisíc. Problém našich politických diskusií je v niečom inom.

.politici na tróne
Moderátori týchto relácií sa v kuloároch sťažujú, že majú problém vytvoriť zaujímavú dvojicu. Aj keď to niekoho môže prekvapiť, situácia je dnes taká, že politici sa do diskusných relácií nielenže nehrnú, ale kladú si aj podmienky. A moderátori s dramaturgmi si ich nechajú diktovať.
Klasickým príkladom je duel premiéra Fica s lídrom opozície Dzurindom. Hoci ide o sen každého moderátora, takúto dvojicu nie je v podstate možné zostaviť. A dlho ani nebude. Predseda vlády na nej totiž nemá záujem. Dá sa to celkom pochopiť. Napokon, aj Dzurinda sa ako premiér správal podobne. Ale nejde len o nich dvoch. Rovnako je nemožné dostať za jeden stôl Slotu s Csákym, Hrušovského s Mečiarom a rad ďalších dvojíc. Ako nám potvrdil zdroj z prostredia Slovenskej televízie, ktorý si neželal byť menovaný, dnes platí, že so Slotom nechce diskutovať nikto z Maďarov či z SDKÚ a postupne s ním má problém aj KDH. HZDS zase odmieta KDH. Jedna z mála prirodzených dvojíc, ktorá sa dá medzi menovanými stranami vytvoriť, je medzi ministrom školstva Mikolajom (SNS) a jeho predchodcom Szigetim (SMK).
Televízie si však tento problém trochu spôsobili aj samy. Boli to totiž práve ony, kto politické spektrum pred poslednými voľbami rozsekal do dvojičiek: hlavným partnerom SDKÚ bol Smer, SNS malo SMK a upadajúce KDH zas upadajúce HZDS. Viacerí politickí lídri však takéto členenie postupne začali odmietať a médiám vznikol problém. Dalo by sa namietať, že diskutovať nemusia iba predsedovia strán, veď strany majú svojich podpredsedov, expertov či šéfov poslaneckých klubov. Takéto dvojice napokon pomerne často vídať. Problém je však inde. Či už sú v spore podpredsedovia parlamentu Číž sHortom, podpredsedníčka KDH Sabolová s podpredsedníčkou SNS Belousovou, alebo šéfovia poslaneckých klubov SDKÚ Janiš s kolegom Rafajom zo SNS, a či už sa rozprávajú o daniach, Európskej únii alebo vojne v Gruzínsku, je to, jednoducho, nuda. Tento fenomén sme už v .týždni pomenovali ako antipolitika. Antipolitici sa môžu sporiť do nemoty, ale pozerať ich bude vždy len otrava. Konzultant v oblasti marketingu Marián Timoracký pre .týždeň hovorí: „Dôležité sú emócie, ktoré dokáže politik vyvolať. Keď to nedokáže, bude to len nuda, či už sa bude niekto snažiť argumentovať grafmi, alebo bude chrliť prúd slov ako ministerka Tomanová, ktorá nikoho nepustí k slovu a dookola hovorí len to svoje, “ hovorí Timoracký.

.zhrbení moderátori
Nech už je problém so zostavením niektorých politických dvojíc akýkoľvek, novinári by sa nemali vyhovárať len na politikov. Problém je aj na ich strane. Konkrétne sa týka ich profesionálnej úrovne a ambícií. Napokon, diskusie medzi premiérom a lídrom opozície nie sú bežné nikde v Európe. Vyskytujú sa skôr pred voľbami, nie počas roka.
S výnimkou Česka nie je nič podobné bežné v žiadnej okolitej krajine. Za jedným stolom sa pred kamerou nezvyknú stretávať ani poľský premiér Tusk s lídrom opozície Kaczynským, ani maďarský premiér Gyurcsány s jeho oponentom Orbánom. Napriek tomu politické diskusie existujú, v mnohých krajinách sú pomerne zaujímavé a medzi moderátormi sa nájdu vyprofilované a rešpektované osobnosti, ktoré dokážu pomenovať alebo nastoliť vážne témy. Keď si však vedľa seba postavíte slovenských moderátorov politických diskusií, ktorý z nich naposledy nastolil vážnu tému? Ktorý z nich dotlačil premiéra či ľubovolného ministra povedať viac, než sa písalo v novinách cez týždeň? Slovenskí moderátori pôsobia, akoby bolo ich cieľom zrekapitulovať uplynulý týždeň. Politici si zarečnia, čo chcú a zakampaňujú. Vďaka moderátorom, ktorí nemoderujú, ale udeľujú slovo. V tejto disciplíne to priam do dokonalosti dotiahol moderátor STV Maroš Stano. Diskusné relácie sa tak menia na neplatený reklamný čas pre politikov. „Chyba je asi na obidvoch stranách,“ hovorí pre .týždeň poslanec Pavol Minárik (KDS). „Politici do relácií, samozrejme, chodia, nevyužiť ponúknutý mediálny priestor by bola samovražda, ale medzi témami sa nevyskytuje, čo by presahovalo, povedzme, rok. Intelektuálne je to pomerne chudobné, pretože na novinárskej strane nie je žiadna kompetencia, ale ani vízia moderátora či dramaturga hovoriť o probléme, o ktorom sa, povedzme, nehovorilo v parlamente, ale ktorý stojí za reč.“

.človečina
Ako príklad môže slúžiť aj markizácka relácia Na telo Zlatice Puškárovej. Ak by v štúdiu k obligátnym šálkam s kávou pribudla ešte bábovka, úplne by pripomínala nedeľnú zdvorilostnú návštevu dvoch politikov u moderátorky doma. To, že v krajine je nejaký problém, že politici klamú, alebo vulgárne urážajú Maďarov, neprekáža, veď, ako s obľubou hovorí moderátorka, dôležité je, aby v jej relácii bolo cítiť „človečinu“. Vrcholom novinárskej razantnosti je moment, keď sa moderátorka politikov pýta, či majú guráž podstúpiť „skúšku odvahy“. Tú majú prejaviť napríklad tým, že sa odhodlajú odpovedať na kvízovú otázku, koľko preferenčných hlasov získali v posledných voľbách. Všetci pozvaní politici sa určite už hodiny pred reláciou trasú od strachu. Puškárová na ostrú žurnalistiku rezignovala a jej relácia je dnes už len akousi Smotánkou pre politické celebrity.
V relácii O 5 minút 12 nudu cítiť ešte predtým, ako hostia otvoria ústa. Fádne štúdio, nezaujímavá grafika a „ubití“ moderátori, ktorí často pôsobia tak, akoby reláciu robili za trest. Bývalý novinár Michal Dyttert, ktorý z STV odišiel pre politické tlaky za prvej Dzurindovej vlády, hovorí o relácii s tromi najvyššími predstaviteľmi ako o unikátnej. „Aj v minulosti boli v štúdiu spolu premiér, prezident a predseda parlamentu, ale boli z iných strán a existovali medzi nimi konflikty. Neviem, aká je teraz atmosféra v STV, ale počas môjho pôsobenia by sa podobná relácia nemohla udiať a ja by som ju určite odmietol moderovať. Namietal by som, že nemôže priniesť žiadnu konfrontáciu, nebude napĺňať niektoré atribúty žurnalistickej práce, plus je tam prítomný etický problém,“ povedal Dyttert. Efektné štúdio ani sebavedomie nechýbajú Danielovi Krajcerovi. Ani jeho De Facto na TV Joj v neskorých utorkových večerných hodinách nie je významnejšou reláciou. Krajcer často budí dojem, že dôležitejší, ako názory politikov, je on sám. Hoci má istý rešpekt, nevyužíva ho na to, aby s politikmi išiel do zásadnej konfrontácie. S mnohými politikmi je kamarát. Predtým bol lojálny voči exriaditeľovi Markízy a šéfovi ANO Pavlovi Ruskovi, dnes je lojálny k peoplemetrom. Keby jeho relácia budúci týždeň zanikla, nestálo by to za viac ako malú noticku v novinách. A relácia V politike na TA3 v nedeľu večer? Slabý odvar - najmä keď sa v nej objaví dvojica politikov, ktorá divákov obšťastňovala už na nedeľné poludnie. Nuž, nedeľa je na Slovensku deň mítingov.

.sledovanosť vs. zodpovednosť
Pre tvorcov slovenských politických diskusií už dlho platí zlaté pravidlo cesty k úspechu. Ak má mať relácia výnimočnú sledovanosť, treba do nej pozvať predsedu SNS Jána Slotu. Napríklad marcové Na telo s týmto politikom si pozrelo viac ako pol milióna divákov, čo je zatiaľ tohtoročný rekord. Medzi najsledovanejšie patrili aj diskusie, na ktorých sa Slota zúčastnil na Markíze a v televízii Joj. Tí, ktorí relácie pripravujú, sa preto usilujú Slotu získať za každú cenu. Bez ohľadu na tému, aktuálnosť či na to, kto by mal byť v diskusii jeho partnerom. Predseda SNS pritom verejnú diskusiu počas svojej kariéry ešte ničím zmysluplným neobohatil a diskusie využíva len nato, aby masíroval hlavy prívržencov svojím úbohým nacionalizmom. Keď sme však v prostredí televízií zisťovali, či neuvažujú o tom, že by Slotu prestali do politických diskusií pozývať, stretli sme sa s udivenými reakciami typu – že predsa nie je možné ignorovať predsedu vládnej strany. Pre štáby tvorcov týchto relácií to jednoducho nie je téma. Marián Timoracký si, naopak, myslí, že uvažovať nad ignorovaním Slotu je legitímne. „Aj médiá majú nejakú spoločenskú zodpovednosť, aj keď v ich očiach asi nad tým stojí sledovanosť. Ale keď si na druhej strane pozriete tie čísla, nejde o nejako závratné počty ľudí.“ Práve v sledovanosti spočíva problém. Líder slovenských nacionalistov robí čísla. Reči zo strany televízií o nemožnosti bojkotovať ho sú preto falošné.

.ako je to inde?
Vráťme sa však k precedensu z predminulej nedele a trochu porovnávajme. Je možné, že by podobnú reláciu, kde by sa stretli traja najvyšší ústavní činitelia z jednej strany pred kamerou, odvysielali aj v susedných krajinách? „Robíte si srandu? To sa niekde stalo?“, odpovedá na našu otázku komentátor českých Hospodárskych novín Tomáš Němeček. „Za 19 rokov ponovembrovej žurnalistiky som nič také nevidel,“ dodáva Němeček. Rovnako je to v Poľsku. „Nič podobné sa doteraz nestalo,“ hovorí poľský politológ Mateusz Gniazdowski. „Keď, tak prezident aj premiér majú možnosť požiadať o priestor vo verejnoprávnej televízii a využívajú skôr to,“ dodáva Gniazdowski. Premiér, predseda parlamentu a prezident, ktorí pritom nie sú z jednej strany, spolu v žiadnej diskusii neboli ani v Maďarsku. „Gyurcsány aj Orbán chodia do televízie diskutovať len výnimočne, asi trikrát za rok, spolu ich však nikto s výnimkou vrcholu predvolebnej kampane ešte nevidel a ani neuvidí. A prezident Solyom ešte nikdy v televízii nebol,“ opisuje situáciu v susednom Maďarsku komentátor Peter Schutz. Najvyšší kredit majú v Česku podľa Němečka relácie, ktorým sa podarilo vytvoriť si štýl, ktorý iní napodobňujú. „Všetky sú v Českej televízii a každá má iný formát. Klasická politická debata Václava Moravca, zábavná šou Jana Krausa Uvolněte se, prosím a moderovaná „agora“ Michaely Jílkové Máte slovo,“ hovorí Němeček. Najviac citovaný je Moravec, ale najväčšou profesionálkou je podľa neho trochu prekvapivo Jílková. Najviac sa jej totiž darí donútiť politikov odpovedať na otázky. Kraus podľa Němečka dokáže zabrániť politikom hovoriť to, čo chcú, nedokáže ich však donútiť povedať, čo nechcú a Moravec síce vyniká snahou aj zaujímavou skladbou hostí, ale už sa trochu „obrúsil“. Ideál by podľa Němečka vznikol spojením všetkých troch: „obávaný ako Jílková, s citom pre poslanie ako Moravec a nebrať sa smrteľne vážne ako Kraus.“ Aj v Poľsku tvorí reputáciu osoba moderátora. „Najprominentnejšími sú asi Monika Olejnik a Tomasz Lis,“ hovorí Gniazdowski. „Obidvaja už vystriedali rôzne televízie a najmä Lis nemá problém priznať svoje liberálne preferencie. Tieto relácie nie sú zaťažené rekapituláciou uplynulého týždňa, ale stoja na autorskom vklade ich tvorcov, je teda vedľajšie, či sú zastúpení názoroví oponenti, alebo nie, zárukou istej úrovne je osoba moderátora,“ zdôrazňuje poľský politológ. Keď už, tak o rekapitulácii možno hovoriť v prípade nedeľných relácií na rádiových staniciach, ktoré sú v Poľsku citovanejšie ako u nás. A napokon, podobne to funguje aj v Maďarsku. „Ak opomenieme propagandistické médiá, ako Hir TV či Echo, podporujúce Fidesz, špičkovým formátom je Sloboda prejavu (Szolas szabadság) v nedeľu večer na MTV, ktorú moderuje 60-ročný György Baló, porovnateľný so svetovými moderátormi,“ hovorí Schutz. Slušnú úroveň má aj denný spravodajsko-publicistický magazín Večer (Este), jediný formát, kde sú zástupcovia opozície a koalície ochotní sadnúť si za jeden stôl. Slovenská realita sa teda zjavne v stredoeurópskom priestore vymyká kvalitou aj vplyvom.

.zrušte to, páni
Podľa Michala Dytterta sa diskusné relácie zmenili na svojské mítingy. Marián Timoracký súhlasí a dodáva, že „tak, ako využívajú strany platené bilbordy, využívajú aj čas v televíznych reláciach. Vnímam to ako súčasť propagandy“. Načo sú nám takéto relácie? Panuje zhoda, že verejný diskurz nikam neposúvajú, vlastne sa v nich nediskutuje a predvádzaný konflikt, ak STV náhodou nepozve zástupcov jednej strany, je často umelý a nudný. Slovenskí moderátori od politikov nezistia nič, čo by im oni sami nechceli povedať a nové témy pre istotu neotvárajú vôbec. Iste, na nedeľné diskusie sme si za posledné dve desaťročia zvykli. Ich podiel na trhu však nie je až taký veľký a televízie to vedia. Navyše, ako ukazuje naša anketa, je dosť dobre možné, že diskusné relácie by nechýbali ani mnohým politikom. Prečo ich teda nezrušiť? Uľavilo by sa verejnému vkusu aj nedeľnému poludniu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite