Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Bláznom navzdory

.časopis .téma

Môže to byť ešte horšie? Slovensko-maďarské vzťahy dosiahli v

Môže to byť ešte horšie? Slovensko-maďarské vzťahy dosiahli v posledných dňoch svoj bod mrazu – po 17. novembri to bolo podobné azda len v najhorších okamihoch Mečiarovej éry. Nedajme si však rôznymi politikmi či gardistami pokaziť dojem.
Slováci a Maďari dnes nie sú priateľmi iba na virtuálnej sieti Facebook. Boli nimi osemsto rokov spoločnej histórie.

Poslovenčené učebnice dejepisu, karpatské fórum Maďarov, policajný zásah na futbale v Dunajskej Strede, rezolúcie slovenského parlamentu proti SMK, uniformovaní polofašisti v Kráľovskom Chlmci, blokády hraníc. To sú slovensko-maďarské vzťahy z uplynulých týždňov v kocke. Akoby tým jediným, čo nás spája, bola len geografia a nevyhnutnosť žiť vedľa seba.
Nádej na lepšie časy v tejto chvíli nesvitá ani napriek stretnutiu premiérov Roberta Fica a Ferenca Gyurcsánya, ktoré sa uskutočnilo až po uzávierke .týždňa. Za úspech sa bude považovať už len to, ak sa nepohádajú. V ideálnom prípade aj zjednotia na nejakom vágnom, ale zmierlivom vyhlásení, v ktorom odsúdia extrémistické prejavy na oboch stranách. Robert Fico však zrejme naďalej bude trvať na tom, že nové poslovenčené učebnice dejepisu sú v poriadku. A jeho blízkym spojencom naďalej ostane líder SNS Ján Slota, ktorý neprepasie jeden kalendárny mesiac bez toho, aby Maďarov neurazil (či triezvy alebo potrundžený alkoholom). Nejde tu však len o prejavy extrémistov, ako sú Slota či uniformovaní blázni z Maďarska. Napríklad náš prezident Ivan Gašparovič suverénne vyhlasuje, že na Slovensku žije 300-tisíc Maďarov, hoci podľa posledného sčítania je ich 520-tisíc. Na protimaďarskej vlne sa zľahka vezie aj minister vnútra Robert Kaliňák s jeho hrôzu vzbudzujúcim postupom voči Hedvige Malinovej. Vezie sa na nej aj samotný Fico, ktorý si nevšimol nielen 17. november, ale ani fakt, že krajinu, ktorej je práve premiérom, obývajú státisíce Maďarov. Politikom sa navyše úspešne podarilo vymazať z kolektívnej pamäti oboch národov stáročnú minulosť dobrých vzťahov či hrdosť na  spoločných veľkých predkov. V pamäti ostalo len posledných 150 rokov, maďarizácia, Trianon, viedenská arbitráž, Benešove dekréty. To však nie sú naše celé dejiny, iba ich torzo.

.šašo Jano
Už sme si zvykli, že Ján Slota vykresľuje starých Maďarov, ktorí sa usídlili v Dunajskej kotline, ako krivonohých, škaredých Mongolov, ktorí sem vpadli preto, aby znásilňovali slovenské ženy. Lenže líder SNS si v máji trúfol ešte na viac. V prítomnosti premiéra Fica označil uhorského kráľa Štefana za „nejakého maďarského šaša na koni“. Mlčanie Fica ani neprekvapilo. Ťažšie však chápať, prečo sa voči tejto invektíve neohradili predstavitelia katolíckej cirkvi. Prvý uhorský kráľ, ktorého korunoval pápež a ktorý bol pre svoje zásluhy o cirkev prezývaný aj apoštolským kráľom, totiž symbolizuje začiatok spoločnej katolíckej tradície Maďarov a Slovákov. Štefan bol neskôr po smrti vyhlásený za svätého. Ján Slota teda neurazil iba „nejakého“ Maďara. On, líder údajne národnej a kresťanskej strany, urazil priamo svätca. Keďže nenasledovala búrlivá protireakcia zo strany cirkvi či politikov, vulgárny nedouk Slota môže naďalej širokej verejnosti vtĺkať svoju interpretáciu dejín. Sympatizantom SNS a širšiemu publiku nemal kto ozrejmiť, že svätému Štefanovi, uhorskému kráľovi, sú na Slovensku zasvätené desiatky kostolov. Trebárs v centre Bratislavy, v Žiline, Nitre, Piešťanoch, na Orave, pri Poprade. Banskobystrická diecéza nás informovala, že v jej pôsobnosti má päť kostolov patrocínium sv. Štefana plus ešte jedna kaplnka (celoslovenský údaj neexistuje).

.naši králi
Svätý Štefan bol veľký panovník. Ešte než sa stal v roku 1000 kráľom, bol údelným vojvodom v Nitre. Práve na dnešnom území Slovenska si vybudoval dobré zázemie a aj vďaka podpore tunajších kniežat sa napokon presadil v boji so staromaďarskými kniežatami. Za Štefana vznikla uhorská cirkevná provincia v Ostrihome, ktorú možno označiť za pokračovateľku nitrianskej diecézy. Štefan ako vášnivý šíriteľ kresťanstva definitívne premenil hordu maďarských kočovníkov na kresťanský národ a vďaka nemu sa kresťanská identita prehĺbila aj medzi Slovákmi. Za ženu si vzal bavorskú princeznú Gizelu, čím nasmeroval Uhorsko na západ a tým civilizačne ukotvil tento priestor. Nebol to šašo, ale velikán, na ktorého môžu byť hrdí Slováci aj Maďari.
Názvy kostolov svedčia o tom, že na Slovensku sa tešil obľube aj ďalší arpádovec a svätec, Ladislav I. Ten dokonca viedol slovenské jednotky v boji proti Šalamúnovi, ktorý sa po porážke s pomocou nemeckého cisára zmocnil aspoň Bratislavy a Devína. Ale aj odtiaľ ho neskôr kráľ Ladislav vyhnal. Aj jeho smrť je spojená so Slovenskom – kráľ, ktorý začlenil do Uhorska aj Chorvátsko a podarilo sa mu udržať nezávislosť od Nemcov, zomrel údajne v Nitre. Horšie časy nastali za Bela IV., keď krajinu Maďarov, Slovákov a Chorvátov pustošili v polovici 13. storočia Tatári. Po odtiahnutí Tatárov začal Belo IV. s obnovou Uhorska, z ktorej profitovali najmä slovenské územia. Podporoval kolonizáciu nemeckými Sasmi, s ktorými prišiel rozvoj baníctva a miest. Produkcia striebra v slovenských baniach onedlho tvorila 25 percent celoeurópskej produkcie. Panovník udelil mestské výsady aj Trnave, Banskej Štiavnici či Zvolenu. Keď neskôr vznikali napätia medzi Nemcami a Slovákmi v mestách, uhorskí panovníci sa postavili za Slovákov. Ľudovít I. vydal Privilegium pro Slavis, ktorým zabezpečil Slovákom v mestskej rade Žiliny rovnocenné zastúpenie voči Nemcom. 


.hrdí Slováci
Uhorské kráľovstvo sa rozvíjalo veľmi sľubne. Kým 14. storočie bolo v iných kútoch Európy obdobím stagnácie, Uhorsko  tom čase západnú Európu rýchlo dobiehalo. Nasledujúce storočia neboli pre Uhorsko najšťastnejšie. Začali sa turecké výboje, pre ktoré sa nášmu územiu hovorilo aj „cintorín Európy“. Do toho vstúpili miestami veľmi ostré náboženské konflikty medzi katolíkmi a protestantmi. Napriek mnohým konfliktom a vojnám by však vtedajší ľudia vôbec neporozumeli, prečo  dnes podaktorí hovoria o tisícročnom útlaku Slovákov. Medzi šľachticmi aj poddanými boli rovnako Slováci a Maďari. Pre útoky Turkov sa centrum Uhorska presunulo na sever, teda na dnešné územia Slovenska, kam pred nimi utekali Maďari či Chorváti. V roku 1536 sa stala hlavným mestom Uhorska Bratislava, ktorá bola najbližšie tri storočia korunovačným mestom uhorských kráľov. Z opisu cestovateľa J.G. Keysslera, ktorý v 30. rokoch 18. storočia cestoval po Slovensku, takisto nevyplýva, že by Slováci žili pod uhorským jarmom ako ubitý, holubičí národ: „V Hornom Uhorsku prostí ľudia hovoria málo po maďarsky, radšej po latinsky, nemecky, alebo po slovensky — ‚slavacena´ je v slovenskej alebo ‚vinidskej´ reči toľko ako ľudské a Slovák je od človeka. Zdá sa, že toto pomenovanie si slovenský národ privlastnil z akejsi pýchy, ako keby na svete žiaden iný národ nemal právo dať si tento honosný titul.“ Slováci však mali byť na čo pyšní. V roku 1514 bolo zákonom zriadených 15 slobodných kráľovských miest. Z nich osem, teda väčšina, ležalo na území Slovákov. Na začiatku 18. storočia bolo z 39 kráľovských miest 24 na Slovensku. V roku 1635 vznikla v Trnave zásluhou ostrihomského arcibiskupa Petra Pázmáňa prvá katolícka vysoká škola v Uhorsku. Na Slovensku sa až do konca 18. storočia sústredili vysokoškolské inštitúcie Uhorska, naše územie bolo teda uhorským centrom vzdelanosti. Za palatína Juraja Turzu (1567 — 1616), inak aj hrdinu protitureckých vojen, sa z Bytče stalo významné humanistické stredisko, kam si palatín pozýval veľkých európskych vzdelancov. Slovenské územie nadchlo Evliju Čelebiho, tureckého cestovateľa, ktorý prechádzal našou krajinou ako súčasť nepriateľského vojska. V roku 1661 navštívil Košice a opísal ich takto: „Mesto je také veľké, že sa dá obísť len za dve hodiny. V kresťanskom svete niet viac takých miest tak celkom na východe. Vnútri mesta sú ulice s čistou dlažbou podobnou maľovanej šachovnici, že sa to nedá opísať. (...) Mesto je nanajvýš čisté, a preto bezpečné proti moru. Skutočne, ani v jednej krajine nejestvuje taká paráda a čistota, akú vidieť v tomto kraji. Voda a vzduch sú príjemné a ľudia veľmi pekní. Je to krásny pohľad, ktorý omámi myseľ diváka“. Mnohí neskôr pri čítaní tohto cestopisu až zapochybovali, či si Čelebi tak trochu nevymýšľal...     

 .v slovenskej zemi
Roky mináčovského výkladu histórie, podľa ktorého sa veľké uhorské dejiny Slovákov netýkali, sa podpísali aj pod to, že dnes si už sotva kto spomenie na uhorských velikánov, ktorí mali s dnešným územím Slovenska silné väzby. Pritom išlo o osobnosti, ktoré miešali karty nielen na uhorskej, ale na európskej úrovni. V marci 1676 sa v kaštieli v obci Borša, na juhovýchode dnešného Slovenska, narodil muž, ktorý sa o niekoľko rokov stal postrachom v Uhorsku vládnucich Habsburgovcov. Knieža František II Rákóczi sa pre podozrenia z prípravy povstania dostal do väzenia už vo svojich dvadsiatich štyroch rokov. Z Viedenského Nového Mesta sa mu však podarilo utiecť do Poľska, odkiaľ sa v roku 1703 vrátil do Uhorska, aby pod heslom „S bohom za vlasť a slobodu“ zorganizoval najväčšie protihabsburgské povstanie v dejinách monarchie. Priestorom, ktorý Rákócziho kurucká armáda z veľkej časti kontrolovala, bolo práve dnešné Slovensko. Aj preto sa Rákócziho „povstalecký štát“ v tej dobe často nazýval „slovenským impériom.“ V jeho armáde tiež okrem Maďarov bojovalo veľké množstvo Slovákov, Rumunov a Rusínov. Povstalcom sa spočiatku vojensky darilo a v roku 1707 boli na uhorskom sneme Habsburgovci dokonca zosadení z uhorského trónu. Rákóczi sa však novým uhorským kráľom nestal. Hral trochu vyššiu hru a potichu dúfal, že bude zvolený za poľského kráľa. Jeho kurucká armáda však vzápätí utrpela viacero porážok. V roku 1711, keď Rákóczi v Poľsku vyjednával s ruským cárom Petrom Veľkým o svojich poľských plánoch, kurucké oddiely kapitulovali. Rákóczi neskôr žil v exile v Turecku, kde aj zomrel. V roku 1906 boli jeho pozostatky prevezené do Dómu sv. Alžbety v Košiciach, ktoré boli najvýznamnejším centrom jeho povstania.
Osemdesiattri rokov pred týmto aktom bol v tom istom chráme pokrstený ďalší veľký muž. Gróf Július Andrássy vyrástol na Gemeri a do politiky vstúpil už v dvadsiatich piatich rokoch. Ako mladý poslanec uhorského snemu sa v roku 1848 pridal na stranu revolúcie a revolučnú vládu zastupoval ako vyslanec v Istanbule. Keď bola revolúcia potlačená, Andrássy bol v neprítomnosti odsúdený na smrť. Aj preto mu v Paríži, kde žil v exile, prischla prezývka „krásny obesenec“. Po Rakúsko-uhorskom vyrovnaní sa gróf mohol vrátiť do vlasti a odvtedy už po politickom rebríčku iba stúpal. V roku 1871 sa stal ministrom zahraničných vecí Rakúsko-uhorskej monarchie. Jeho hviezdne chvíle prišli po rusko–tureckej vojne v rokoch 1877 – 1878, keď sa nanovo určovali hranice na Balkáne. Košický rodák Andrássy bol spolu s nemeckým kancelárom Ottom von Bismarckom a anglickým ministerským predsedom Benjaminom Disraelim ústrednou postavou Berlínskeho kongresu, ktorý o nových hraniciach rozhodoval. Samotný Bismarck ho označil za jedného z najrozhľadenejších a najschopnejších diplomatov tej doby. Hoci Andrássy zomrel v roku 1890 vo Voloske pri Jadranskom mori, na svoju vlastnú žiadosť bol pochovaný v Trebišove. V tomto nenápadnom slovenskom mestečku sa tak nachádza hrob politika, ktorý ako minister zahraničných vecí európskej veľmoci spolurozhodoval v podstate o všetkom dôležitom, čo sa v tej dobe v Európe udialo. Koľko Slovákov o tom vlastne tuší?

.slávni uhorskí Slováci
Na otázku, kto boli najslávnejší uhorskí Slováci, väčšine pravdepodobne napadne osvietenský polyhistor Matej Bel. Jeho encyklopedické dielo Historicko-zemepisné vedomosti o novom Uhorsku mu prinieslo také uznanie, že ešte počas života ho nazývali magnus decus Hungariae – veľká ozdoba Uhorska.
Slovenských vzdelancov, ktorí v dejinách Uhorska zanechali hlbokú stopu, bolo oveľa viac. Na viacerých z nich sa však zabudlo. Napríklad za prvého uhorského liberála maďarskí historici dodnes označujú Jozefa Hajnóciho. Tento advokát a rodák z Modry bol na konci 18. storočia vedúcou osobnosťou hnutia, ktoré si hovorilo Uhorskí jakobíni. Viacerých mladých uhorských intelektuálov fascinovali myšlienky francúzskej revolúcie a rozhodli sa podniknúť kroky, ktoré by podobnú zmenu umožnili aj v konzervatívnom Uhorsku. Deklaráciu práv človeka a občana preložil Hajnóci do latinčiny ešte skôr, ako jej záverečnú verziu vyhlásilo francúzske Národné zhromaždenie. No a potom sa spolu so srbským profesorom na Univerzite v Ľvove Ignácom Martinovičom pustili do dobrodružného podniku. Zorganizovali tajnú spoločnosť, ktorá mala v Uhorsku pripraviť prevrat. Po jeho úspešnom priebehu chceli reformátori založiť šľachtickú republiku s domácou dynastiou a slobodnými roľníkmi. To však mal byť len prvý krok, zmeny mali postupne vyústiť až do zrušenia šľachtických privilégií a založenia ľudovej republiky. Uhorskú republiku si predstavovali ako federatívny štát troch hlavných národov – Maďarov, Nemcov a Slovákov.  V roku 1794 boli spiklenci pozatýkaní a v roku 1795 popravení.
Za otca zakladateľa uhorského odborného školstva sa považuje ďalší Slovák Samuel Tešedík. Po štúdiách na nemeckých univerzitách sa vrátil do Uhorska a začal za zaoberať najmä reformami v poľnohospodárstve. Svoje poznatky zhrnul v diele Uhorský roľník, čím je a čím by mohol byť. Neostával však len pri teórii. V roku 1779 založil v Sarvaši na tú dobu unikátny Poľnohospodársko- priemyslový inštitút. Ten sa následne stal vzorovou školou pre celé Uhorsko. Tešedíkovo meno nesie v dnešnom Maďarsku mnoho škôl a vzdelávacích inštitúcií.
Len málokomu dnes niečo hovorí meno Alojza Stróbla. Pritom v Maďarsku  tento rodák z Kráľovej Lehoty na Liptove platí za najvýznamnejšieho sochára prelomu 19. a 20. storočia. Za sochu čítajúcej ženy získal v roku 1900 na Svetovej výstave v Paríži Veľkú cenu a ďalšie jeho diela dodnes zdobia najvýznamnejšie miesta v Budapešti. Je autorom sfíng ležiacich pred budovou budapeštianskej opery, jazdeckej sochy Kráľa Štefana, ktorá stojí na hradnom kopci či známej Studne Kráľa Mateja v kráľovskom paláci.
Pri spomínaní na slávnych Slovákov nemožno zabudnúť ani na ostrihomského arcibiskupa a uhorského primasa Alexandra Rudnaya. Po ustanovení do tejto funkcie a presune sídla arcibiskupstva z Trnavy do Ostrihomu začal práve on s budovaním impozantnej katedrály. Rodák z Považan bol tiež významným mecenášom slovenských spolkov a svoju príslušnosť k Slovákom dával aj verejne najavo. Keď ho v roku 1828 pápež Lev XII. menoval kardinálom,  Rudnay vyhlásil: „Slovák som a keby som bol i na stolci Petrovom, Slovákom zostanem.“

.zberateľ
Na tom, že mnohé zo slovenských ľudových piesní neupadli do zabudnutia, má obrovskú zásluhu aj hudobný skladateľ Béla Bartók. Hoci v encyklopédiach sa pri jeho mene uvádza maďarská národnosť, jeho pôvod je tradične uhorsky komplikovaný. Otec bol Maďar, matka Slovenka z Martina a narodil sa v mestečku Nagyszentmiklós, ktoré dnes leží v Rumunsku. Popri komponovaní sa Bartók venoval aj zbieraniu ľudových piesní. Nielen slovenských, ale aj maďarských, rumunských či ukrajinských. Jeho slovenská zbierka je však najobsiahlejšia. Za roky potuliek po slovenských chotároch zozbieral Bartók viac ako tritisíc nápevov a štyritisíc textov slovenských pesničiek.
Keď už sme pri umelcoch, máločo vypovedá lepšie o slovensko-maďarských väzbách, ako miesta narodenia troch veľkých maďarských spisovateľov 19. a 20. storočia. Sándor Márai sa narodil v Košiciach, Mór Jókai v Komárne a Kálmán Mikszáth v dedinke Sklabiná pri Veľkom Krtíši.
Aj toto sú naše dejiny. Nedajme si ich preto prepisovať akýmsi Slotom, Ficom či maďarskými nacionalistami.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite