konfrontujeme sa s rastúcim vplyvom vahábistických radikálov a apokalyptickým projektom Islamského štátu. Vo verejnej rozprave k tejto výzve sa zrážajú dva prístupy. Jeden zdôrazňuje kresťanské základy našej civilizácie a volá po uzavretosti: našu identitu treba chrániť pred cudzími vplyvmi. Druhý prístup zdôrazňuje univerzálnu rovnosť všetkých: tá sa dá uchovať iba odvážnym zotrvaním pri otvorenej spoločnosti.
Záplava utečencov z vojnou rozvrátených krajín nie je iba výzvou pre našu solidaritu. V hre je otázka bezpečnosti; medzi prichádzajúcimi nemusia byť len obete, ale aj páchatelia. Európska únia je ochromená vnútornou rozorvanosťou. Štáty Vyšehradskej štvorky blokujú postup k spoločnému riešeniu. V Maďarsku prebehlo neplatné referendum o kvótach navrhnutých EÚ. Na Slovensku sa v odmietaní utečencov vzácne zhoduje vládna strana s veľkou časťou opozície. Je tu brexit, je tu Trump. Vôľa k otvorenosti sa čoraz viac ochromuje.
ISIS na stránkach svojho periodika nedávno označil pápeža Františka za nepriateľa číslo jeden. Dôvod? Pápež pestuje priateľský dialóg s predstaviteľmi umierneného islamu. Kde strach prerastá v nenávisť k celému islamského svetu a kde sa Západ začína uzatvárať do seba, tam misia radikálov plní svoj cieľ.
„Podnecovaní pocitom ohrozenia reagujeme na prítomnosť nepriateľa zväčša opačne. Z jeho profilu inštinktívne odstránime všetko dobro, ktoré by mohlo náš postoj nepriateľstva problematizovať.“
Silnou stránkou západnej civilizácie je sekularizmus. Chráni spoločnosť pred nebezpečným spojením svetskej moci s duchovnou. Je v tom však aj istá slabosť. Sekulárny humanizmus podceňuje silu náboženstva. Podlieha freudovskému predsudku, že náboženstvo je iba maskovaním skutočných motívov. Skutočné motívy – sociálne, ekonomické, sexuálne či politické – sú skryté za maskou náboženskej rétoriky. Dnešná hrozba má naozaj aj náboženské črty. „Náboženstvo je najnebezpečnejšia vec na svete,“ napísal Chesterton: „Teológia nás pred ňou zachraňuje.“
kto je nepriateľ?
Ak je príčina v patologickom náboženstve, treba uzdraviť náboženstvo. Odpoveď nemožno hľadať v akademickej analýze islamu. Treba ju hľadať vo vlastnej skúsenosti. Predvolebné mítingy kotlebovcov sa niesli v náboženskom étose slovenského štátu: Za Boha a za národ. Prezident Tiso videl vec kresťanstva takto: „Je to, čo robíme so Židmi, ľudské?“ pýtal sa. „Láska k sebe je príkazom Božím: ‚Miluj ako seba samého!‘ Táto láska, táto kresťanská láska, mi rozkazuje, aby som odstránil od seba všetko, čo mi škodí a čo mi ohrozuje život. A že Slovákovi židovský živel ohrozoval život, o tom netreba nikomu nič vysvetľovať.“ Takže najprv občanom židovského pôvodu odobrali práva a potom financovali ich vyvezenie do koncentračných táborov. Tejto podivnej verzii kresťanskej lásky sa dnes na Slovensku znova darí, iba obraz nepriateľa sa zmenil: už to nie je Žid, ale moslim. Vedel Tiso niečo o Kristovom imperatíve „Milujte svojich nepriateľov“?
Evanjelium nazýva nepriateľa gréckym výrazom echthros. Slovný koreň echthos znamená „von“, „mimo“. Nepriateľ je ten, kto stojí mimo môjho okruhu, môjho sveta. Som nepriateľom v očiach toho, koho dráždi moja odlišnosť. V mojich očiach je nepriateľom ten, kto je taký odlišný, že spochybňuje moju hodnotu. Svojou inakosťou spochybňuje celý môj svet. Keby som bol Boh, nikdy by som ho nestvoril.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.