Volám sa Winter Lajoš. To sú prvé slová dokumentu Optimista, ktorý natočil Dušan Trančík o zakladateľskej osobnosti piešťanských kúpeľov. Znie to možno fádne (čo tam po kúpeľoch), avšak príbeh tohto nezlomného chlapíka je natoľko fascinujúci, že pri jeho sledovaní zabudnete na čas aj okolie.
.tento film patrí medzi to najlepšie, čo doma máme, ak parafrázujeme reklamný slogan. Po nevydarenom hranom filme Zima kúzelníkov je to pre režiséra, mnohými už zaznávaného, ktorý pre Českú televíziu v 90. rokoch nakrútil výborný dokument Tisove tiene, dôležitá správa a impulz.
Trančík v Piešťanoch vyrastal, vychodil tam školy. Pamätá si, tak ako mnohí miestni, že na kolonádnom moste stretával starca v čiernom kabáte, s načúvacím prístrojom v ušiach, o ktorom sa až neskôr dozvedel, že je to Ladislav (hovorme radšej Lajoš) Winter. V tom čase, za socializmu, už ako persona non grata, mal tento pán tisíc dobrých dôvodov zatrpknúť, no neurobil to. Naopak, po návrate z terezínskeho geta v roku 1945, keď predtým iba vďaka úplatku unikol transportu do plynových komôr v Osvienčime a vychudnutý na kosť vážil iba štyridsať kilogramov – pričom jeden z jeho vnukov vo filme hovorí, že prekážal všetkým, gardistom aj partizánom –, tak práve vtedy navrhol receptúru na detskú výživu.
A tá išla ohromne na odbyt! Videl to svet? – pýta sa nechápavo vo filme gróf Wiliam Erdédy (hrá ho herec Peter Oszlik), majiteľ pozemkov, na ktorých stáli kúpele. Grófska rodina s Winterom dlho zápasila, závideli mu, podrážali ho.
Ako človek bez oficiálnej minulosti nemal po vojne Winter nárok ani na pozdrav. Súdruhovia ho vyhodili z domu, živoril s dôchodkom 250 korún. Aby mal na chleba, predal holiaci strojček. Ponižovanie bolo obrovské, no on si ho nepripúšťal. Mal dovolené chodiť iba do polovice mosta, to aby nepohoršoval. Do polovice mosta, ktorý pritom on sám zadal kedysi architektovi Bellušovi! Podnikateľský génius, ktorý okrem kúpeľov vybudoval za prvej republiky vlastne celé Piešťany. Za Masaryka inicioval ambiciózny plán reforiem. Z dediny s pretekajúcou močovkou, ktorá odpudzovala kúpeľných hostí prichádzajúcich z celého sveta (keď po nástupe nacistov Winterovi ako prekrstenému židovi redla klientela, mohol sa spoľahnúť na tradičných hostí z Londýna a New Yorku), pomohol vybudovať námestia, ulice, školy, vodovod, kanalizáciu, mosty, hrádze.
Historici, Trančík a jeho kolegovia, v tomto filme odviedli ohromnú prácu v archívoch. Optimista slúži aj ako prierez výseku dejín štýlu života na Slovensku, architektúry, podnikania. Nie, toto nie je plebejský príbeh, aký by radi videli propagandisti s fujarou. Tento film neadoruje zbojníka ani zbojnícky ľud, ktorý sa „pánom“ vedel vždy zákerne pomstiť. Naopak, môže slúžiť ako presvedčivá didaktická pomôcka v predmete fiktívne nazvanom „z čoho pochádza bohatstvo“. Lajoš Winter sa dožil úctyhodných 98 rokov. Letopočty 1870 až 1968 ohraničujú nielen jeho život, ale aj príbeh krajiny. Od starosvetskej monarchie cez dynamickú prvú republiku až po dva hanebné totalitné režimy, Tisov Slovenský štát a komunistické Československo. Vo veku 95 rokov išiel Winter za synom, ktorý emigroval do Spojených štátov. Mohol tam v blahobyte dožiť, no on sa vrátil. Pretože v Amerike mu jedlo chutilo ako papier. Išiel domov, kde mu znížili invaliditu a lekár povedal, že na jeho starecké kosti je škoda použiť röntgen. Domov, kde si chodil s káričkou do lesa na drevo. Domov, kde nikomu nič nevyčítal a kde ako starec spísal program zveľadenia Piešťan. Podpísal sa ako niekdajší pracovník piešťanských kúpeľov. Zomrel v septembri 1968. S jasnou mysľou – po maďarsky potomkom povedal: „Sú tu Rusi.“
.tento film patrí medzi to najlepšie, čo doma máme, ak parafrázujeme reklamný slogan. Po nevydarenom hranom filme Zima kúzelníkov je to pre režiséra, mnohými už zaznávaného, ktorý pre Českú televíziu v 90. rokoch nakrútil výborný dokument Tisove tiene, dôležitá správa a impulz.
Trančík v Piešťanoch vyrastal, vychodil tam školy. Pamätá si, tak ako mnohí miestni, že na kolonádnom moste stretával starca v čiernom kabáte, s načúvacím prístrojom v ušiach, o ktorom sa až neskôr dozvedel, že je to Ladislav (hovorme radšej Lajoš) Winter. V tom čase, za socializmu, už ako persona non grata, mal tento pán tisíc dobrých dôvodov zatrpknúť, no neurobil to. Naopak, po návrate z terezínskeho geta v roku 1945, keď predtým iba vďaka úplatku unikol transportu do plynových komôr v Osvienčime a vychudnutý na kosť vážil iba štyridsať kilogramov – pričom jeden z jeho vnukov vo filme hovorí, že prekážal všetkým, gardistom aj partizánom –, tak práve vtedy navrhol receptúru na detskú výživu.
A tá išla ohromne na odbyt! Videl to svet? – pýta sa nechápavo vo filme gróf Wiliam Erdédy (hrá ho herec Peter Oszlik), majiteľ pozemkov, na ktorých stáli kúpele. Grófska rodina s Winterom dlho zápasila, závideli mu, podrážali ho.
Ako človek bez oficiálnej minulosti nemal po vojne Winter nárok ani na pozdrav. Súdruhovia ho vyhodili z domu, živoril s dôchodkom 250 korún. Aby mal na chleba, predal holiaci strojček. Ponižovanie bolo obrovské, no on si ho nepripúšťal. Mal dovolené chodiť iba do polovice mosta, to aby nepohoršoval. Do polovice mosta, ktorý pritom on sám zadal kedysi architektovi Bellušovi! Podnikateľský génius, ktorý okrem kúpeľov vybudoval za prvej republiky vlastne celé Piešťany. Za Masaryka inicioval ambiciózny plán reforiem. Z dediny s pretekajúcou močovkou, ktorá odpudzovala kúpeľných hostí prichádzajúcich z celého sveta (keď po nástupe nacistov Winterovi ako prekrstenému židovi redla klientela, mohol sa spoľahnúť na tradičných hostí z Londýna a New Yorku), pomohol vybudovať námestia, ulice, školy, vodovod, kanalizáciu, mosty, hrádze.
Historici, Trančík a jeho kolegovia, v tomto filme odviedli ohromnú prácu v archívoch. Optimista slúži aj ako prierez výseku dejín štýlu života na Slovensku, architektúry, podnikania. Nie, toto nie je plebejský príbeh, aký by radi videli propagandisti s fujarou. Tento film neadoruje zbojníka ani zbojnícky ľud, ktorý sa „pánom“ vedel vždy zákerne pomstiť. Naopak, môže slúžiť ako presvedčivá didaktická pomôcka v predmete fiktívne nazvanom „z čoho pochádza bohatstvo“. Lajoš Winter sa dožil úctyhodných 98 rokov. Letopočty 1870 až 1968 ohraničujú nielen jeho život, ale aj príbeh krajiny. Od starosvetskej monarchie cez dynamickú prvú republiku až po dva hanebné totalitné režimy, Tisov Slovenský štát a komunistické Československo. Vo veku 95 rokov išiel Winter za synom, ktorý emigroval do Spojených štátov. Mohol tam v blahobyte dožiť, no on sa vrátil. Pretože v Amerike mu jedlo chutilo ako papier. Išiel domov, kde mu znížili invaliditu a lekár povedal, že na jeho starecké kosti je škoda použiť röntgen. Domov, kde si chodil s káričkou do lesa na drevo. Domov, kde nikomu nič nevyčítal a kde ako starec spísal program zveľadenia Piešťan. Podpísal sa ako niekdajší pracovník piešťanských kúpeľov. Zomrel v septembri 1968. S jasnou mysľou – po maďarsky potomkom povedal: „Sú tu Rusi.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.