Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Sociálny štát v starom Ríme

.lukáš Krivošík .časopis .kritická príloha

Rím to so svojou ríšou dotiahol vysoko, ale zároveň padol veľmi hlboko. Od tejto starobylej civilizácie sa máme čo učiť – v

Rím to so svojou ríšou dotiahol vysoko, ale zároveň padol veľmi hlboko. Od tejto starobylej civilizácie sa máme čo učiť – v dobrom i zlom. Zaujímavé paralely sa dajú nájsť medzi určitými opatreniami, ktoré uskutočnil rímsky štát, a moderným sociálnym systémom. 


Mnohým z problémov, ktorým čelilo Večné mesto a jeho impérium, čelí aj naša súčasná spoločnosť. Iné sme vyriešili, lebo sme dokázali prekročiť svoj vlastný tieň – niečo, čo sa Rimanom nepodarilo. V roku 1939 vydal Američan H. J. Haskell knižku s názvom New Deal in Old Rome (Nový údel v starom Ríme), s podtitulom Ako sa vláda v antickom svete snažila riešiť moderné problémy. Kniha sa dá voľne stiahnuť na internete. Autor v nej zhrnul dovtedajšie poznatky ekonomických historikov zaoberajúcich sa starovekým Rímom a porovnal ciele a dôsledky vtedajších opatrení s Novým údelom F. D. Roosevelta (išlo o súhrn sociálnych a hospodárskych opatrení, ktorými americká vláda zamýšľala zmierniť dôsledky Veľkej hospodárskej krízy). Haskell nehodnotí úspešnosť Nového údelu (ktorý súčasní ekonómovia považujú skôr za príčinu predĺženia krízy). Využíva ho viac-menej ako didaktickú pomôcku, aby svojim čitateľom ozrejmil zmysel niektorých rímskych vládnych opatrení, ktoré mali vyriešiť rôzne sociálne problémy. Viac ako na cisárstvo sa pritom sústreďuje na sociálne konflikty republiky, v ktorých bol neskorší pád ríše priamo zakódovaný.

.pluh a meč – opory Ríma
Za to, že sa Rím presadil v prvých storočiach svojej existencie, nepochybne vďačí osobným vlastnostiam svojich obyvateľov. Prví Rimania boli individualistickí, pragmatickí a spoliehali sa na svoju sebestačnosť. Pulzujúce trhové mestečko, ktoré vyrastalo na siedmich pahorkoch, lákalo z okolia ľudí dobrodružnej a podnikavej povahy. V niečom možno pripomínali hraničiarov, ktorí zaľudňovali americký západ v 19. storočí. Sídla v oblasti strednej Itálie medzi sebou ustavične bojovali, čo zoceľovalo rímsky charakter, pre ktorý bola typická disciplína a prísna oddanosť vlasti, rodinným väzbám a spoločenským autoritám. Rimania si postupne vytvorili vlastný národný mýtus, akúsi predstavu o svojom výnimočnom poslaní, v ktorom boli potomkami bájnej Tróje, a o svojom predurčení priniesť svetu poriadok. Chrbticou Ríma boli drobní farmári, ktorí podľa potreby vymenili pluh za meč, postupne si podrobujúc okolité mestá. To oni tvorili jadro občianskej armády, ktorá znášala bremeno expanzie až do 2. storočia pred Kristom, keď ju postupne nahradilo profesionálne vojsko. Výboje sa neriadili nejakým dopredu známym a premysleným „cestovným poriadkom“. Spočiatku Rím bojoval, aby zaistil vlastnú bezpečnosť. Neskôr bojoval, aby zaistil bezpečnosť dobytých území. A práve v cyklickej logike tejto imperiálnej politiky treba hľadať prvotnú príčinu, od ktorej sa odvíjali všetky ďalšie problémy Rimanov.  
Ich mesto a neskôr ríša sa stali obeťou vlastného úspechu. Mechanizmus sebazničenia vyzeral nasledovne: Rím bol ustavične nútený bojovať a väčšinou víťazil. Víťazstvá zabezpečovala občianska armáda, ktorej jadro tvorili najmä drobní poľnohospodári. Keďže však farmári museli vinou vojen často opúšťať svoje majetky, ich pozemky zostávali neobhospodarované, rodiny bez ochrany a oni sami upadali do dlhov. Aby sa z dlžôb vyhrabali, zapredávali svoje farmy veľkostatkárom a odchádzali do miest, kde však toho nemali veľa na práci. Stávala sa z nich bezprizorná spodina. Na druhej strane výboje znamenali prísun množstva otrokov, ktorých nasadzovali na rozširujúce sa veľkostatky bohatých. Konkurencia masovo nasadzovanej otrockej práce v poľnohospodárstve ďalej podkopávala pozíciu drobných farmárov. Rím takmer počas celých svojich dejín trpel chronickou nezamestnanosťou, ktorú sa snažil riešiť známym „chlieb a hry“. V republike vznikol ostrý sociálny konflikt medzi bohatou pozemkovou aristokraciou a zbedačenými mestskými masami. Bola tu aj akási obchodnícka stredná vrstva, ktorá vytvorenie impéria vzala ako trhovú príležitosť. Spočiatku naozaj podporovala reformné snahy chudobných, no po ich radikalizovaní sa pridala na stranu konzervatívneho senátu. Z davov sa zase stala úplatná prostitútka, ktorá bola ochotná voliť ktoréhokoľvek demagóga, ktorý jej sľúbil viac štátnej pomoci. Republika tento hlboko zakorenený sociálny konflikt nemohla ustáť. Na jej sklonku stačilo na uchvátenie moci, ak mal ambiciózny populista za sebou súkromnú žoldniersku armádu a masy skorumpovanej mestskej spodiny. Ako republikánski politici riešili tieto konflikty?

.veľmi súčasné riešenia
Prvým sociálnym experimentátorom rímskej republiky bol zrejme tribún Gaius Licinius Stolo, ktorý v roku 367 pred Kr. zaviedol moratórium na dlhy a obmedzil množstvo pôdy, ktoré jednotlivec mohol nadobudnúť od štátu. Zároveň spolu s Luciom Sextiom Lateranom sprístupnil konzulský úrad plebejcom. Licinius Stolo sa reguláciami dlhov a prerozdeľovaním štátnej pôdy snažil vyriešiť problém malých farmárov. Veľmi súčasne pôsobí, že nepovažoval vlastné pravidlá za dostatočne záväzné, aby sa nimi sám riadil. O pár rokov neskôr sa totiž prišlo nato, že prostredníctvom svojho syna protiprávne nadobúdal nadmerné množstvo štátnej pôdy a prispieval tým ku koncentrácií pozemkového vlastníctva. Vyviazol s vysokou pokutou...
V 50. rokoch 4. storočia pred Kr. sa Rimania pokúsili riešiť farmársky problém vytvorením agrobanky, ktorá mala úverovať zadlžených drobných poľnohospodárov. Toto opatrenie bolo podľa Haskella celkom úspešné. Už menej úspešné boli regulácie úrokových sadzieb z toho istého obdobia. Rimania najprv určili, že veritelia nesmú požičiavať za vyšší ako 8-percentný úrok. Neskôr bol úrokový strop znížený dokonca na 4 %, čo viedlo k tomu, že záujemcovia o pôžičku nenašli nikoho, kto by im bol ochotný požičať. A tak sa opäť vrátili k pôvodným 8 %, hoci táto úprava nebola vôbec vynucovaná. Kvôli zvýhodneniu dlžníkov sa v roku 342 pred Kr. úroky dokonca úplne zakázali, no zákon bol čoskoro ignorovaný. Rímski právnici vedeli, že zákony majú byť jednoduché, zrozumiteľné, vynútiteľné a hlavne v súlade s realitou. No mnohí politici na čele štátu to nepochopili ani do úplného zániku ríše v roku 476. V každom prípade republiku začala rozožierať korupcia a množilo sa zneužívanie moci. V 4. storočí pred Kr. nechal generál Postumius 2 000 vojakov pod svojím velením sekať porast na svojom veľkostatku. Tým spôsobil škandál, lebo vojaci jednak nedostali zaplatené a jednak to boli zväčša drobní poľnohospodári, ktorí pre vojnu opustili vlastné farmy. Postumius bol za čin stíhaný a pokutovaný. Rastúca chamtivosť a bezohľadnosť vyšších vrstiev sa stala príslovečnou. No boli masy chudobných, ktoré prúdili do mesta, lepšie?

.panem et circenses
Aj keď fráza „chlieb a hry“ pochádza až z prelomu 1. a 2. storočia po Kr. (jej pôvodcom je rímsky básnik Juvenalis), zvyk politikov kupovať si masy obdobou moderných sociálnych dávok sa začal udomácňovať už na sklonku rímskej republiky. Postupný rozklad roľníckeho stavu sa zastaviť nepodarilo. V meste sa hromadila bezprizorná chudoba. Bratia Gracchovci sa v rokoch 133 — 121 pred Kr. snažili problémy riešiť presídľovaním ľudí na voľnú pôdu v dobytých provinciách a verejnými prácami, kde si biedni mohli trochu privyrobiť. Tiberius Gracchus zaviedol cenové obmedzenia na predaj obilia tak, aby zvýhodnil chudobných. Išlo o systém dvoch cien. Vláda predávala nižším sociálnym vrstvám pšenicu za ceny hlboko pod trhovou úrovňou. Tejto politike sa hovorilo „annona“, pričom prídel dostal v podstate každý, kto sa postavil do radu. Gracchovi nešlo len o pomoc, ale aj o hlasy bedárov.

V 1. storočí pred Kr. politici cenu za obilie ustavične znižovali, až bolo poskytované úplne zadarmo. Diktátor Sulla podporu síce v roku 82 pred Kr. zrušil, no už o štyri roky bola zavedená znovu. Pre politikov bola annona neodolateľným spôsobom, ako si kupovať popularitu. Okolo roku 60 pred Kr. dostávalo túto pomoc asi 200-tisíc ľudí. Už o pár rokov neskôr, keď sa k moci dostal Július Caesar, bolo však od obilnej podpory závislých 320-tisíc ľudí. Caesar opäť riešil záležitosť vysídľovaním a asi 80-tisíc ľudí poslal preč z Ríma ako kolonistov. Po jeho reforme malo podporu dostávať len 150-tisíc ľudí a bol zavedený prieskum majetkových pomerov, ktorý mal preukázať, či poberateľ skutočne pomoc potrebuje. Až 90-tisíc pôvodných poberateľov zostalo v Ríme úplne bez štátnej podpory, no nezachovali sa žiadne správy, že by po uskutočnení tejto reformy zomierali od hladu. Po Caesarovej smrti však počet poberateľov annony opäť narástol na 320-tisíc.          
Politika obilia zadarmo prežila republiku a pokračovali v nej aj cisári. Augustus dosiahol zníženie počtu poberateľov podpory na 200-tisíc osôb tým, že z nej vylúčil cudzincov, s výnimkou lekárov a učiteľov. Augustus dokonca uvažoval o úplnom zrušení obilnej podpory, ale dospel k záveru, že by to bolo zbytočné, lebo skôr či neskôr by ju niekto opäť obnovil, len aby sa zapáčil ľudu. Dávky sa postupne rozrastali a Rimania dostávali k obiliu zadarmo aj olivový olej, soľ, ba dokonca i víno či bravčové. Cisár Aurelián v roku 274 po Kr. urobil túto podporu dedičnou (!) a keď Konštantín v roku 327 zakladal Konštantínopol, rozšíril pomoc aj na svoje nové mesto, aby urýchlil jeho zaľudnenie. Rimania mali totiž od začiatku skúsenosť, že tieto dávky prilákali do ich metropoly (slovami Appiána): „lenivcov, žobrákov a povaľačov z celej Itálie“. Keďže ľud bolo treba nielen živiť, ale aj baviť, viacero cisárov prehajdákalo horibilné sumy zo štátnej pokladnice na veľkolepé gladiátorské zápasy či preteky vozov.

.brain Drain a CAP
Moderní ekonómovia zaoberajúci sa štátom blahobytu vedia, že sociálne opatrenia zvyčajne nevyriešia spoločenský problém, ale ho, naopak, často prehĺbia vytvorením dodatočných stimulov na problémové správanie. Inými slovami, keď niekomu platíte za to, že je chudobný, nebude chudobných menej, ale viac, pretože vedia, že za to dostanú peniaze. Podobne deštruktívne boli aj dôsledky annony v starom Ríme. Kým republika bola aspoň vo svojich počiatkoch postavená na sebestačnosti a individualizme, cisárstvu vládol silný duch paternalizmu. Ľudí postupne prestúpila všeobecná atmosféra pesimizmu, straty sebadôvery, úsilia a sústredili sa výlučne na pôžitky a holú prítomnosť. Stará mravnosť mizla pod náporom šíriaceho sa pocitu, že ľudové vrstvy majú akýsi nárok na niečo za nič. Ako to vyjadril rusko-americký profesor Michail Rostovtzeff, ktorý bol priekopníkom ekonomického výskumu antiky: „Hlavným cieľom bolo zabezpečiť jednotlivcovi a jeho rodine pokojný a nečinný život na istom i keď neveľkom príjme.“ 
Kým povaľačov z celej Itálie lákal Rím a jeho štátna podpora, podnikaví jednotlivci odchádzali pokúšať šťastie do provincií, kde obchod, remeslá a farmárčenie stále vynášali. Romanizáciu Gálie, Hispánie, severnej Afriky a ďalších provincií napomáhalo aj usádzanie sa bývalých legionárov v pohraničí. Veteráni požívali veľkú vážnosť a vo svojich spoločenstvách hrali rolu dôležitých autorít. Zatiaľ čo šikovní Rimania odchádzali do provincií, opačným smerom prúdili masy otrokov. V dobe vojenských ťažení ich bolo veľa a ich cena na trhu bola nízka. Vzácnejší sa stávali v dobách mieru. Rímsky národ bol postupne nahradený populáciou otrokov a cudzincov. Existujú odhady, že na vrchole cisárstva tvorili tieto dve skupiny 90 % obyvateľov Večného mesta. Ako poznamenal Seneca v 1. storočí po Kr., otrokov bolo toľko, že keď sa pre nich mal nariadiť spoločný odev, ktorý by označoval ich podradné postavenie, senátori cúvli, lebo sa báli, žeby si otroci mohli začať uvedomovať svoju početnú prevahu. Keď otroci zostarli, majitelia im často dávali slobodu, len aby im neboli na ťarchu. Samozrejme, toto bremeno prešlo na štát a z prepustencov sa ihneď stali poberatelia annony. Ako zdôrazňuje Haskell, asimilácia týchto más bola pomalá. Nie nadarmo vtedy Rím volali „hostinec sveta“.
Rím však nezažíval len svoj vlastný „únik mozgov“ a problémy s imigráciou. Ríša mala dokonca aj vlastnú obdobu CAP (Spoločnej poľnohospodárskej politiky EÚ). Keďže štát rozdával obilie pod cenu, veľkostatkárom v Itálii sa neoplatilo produkovať pšenicu a miesto toho sa sústredili na vinič a olivy. Annona tiež bránila vzniku efektívneho veľkoobchodu so základnými poľnohospodárskymi komoditami. V roku 91 po Kr., za vlády cisára Domiciána, sa urodilo málo pšenice, no veľa viniča. Štát teda nariadil, aby sa v Itálii nevysádzal žiadny ďalší vinič a aby sa v provinciách zlikvidovala polovica vinohradov. Opatrenie malo jednak podporiť pestovanie pšenice a jednak zbaviť italských producentov konkurencie z provincií. V 1. storočí sa dokonca vinári ako nátlaková skupina snažili úradne zakázať pestovanie viniča v provinciách. Vinohradníci mali prístup aj k výhodným vládnym pôžičkám za polovičný úrok. Podobnosť so súčasnosťou nie je náhodná.   

.neschopnosť prekročiť svoj tieň
Cicero označoval rímsky lumpenproletariát za „žumpu Romulovu“. Juvenalis zase hovoril o „Removej zberbe“. Normálne by bezprizorné mestské masy absorboval priemysel a pretvoril ich na robotníkov. Pričom v mzdách a výrobkoch by sa spoločenské bohatstvo prerozdelilo rovnomernejšie. No akýkoľvek rozvoj technológií a priemyslu bol brzdený práve inštitúciou otroctva. Britský historik Paul Johnson vo svojej knižke Nepriatelia spoločnosti výstižne píše, že: „Rím stál na potokoch ľudského potu.“ Pokiaľ energiu zabezpečovali svaly otrokov, neexistoval žiadny tlak, aby sa niekto venoval vymýšľaniu strojov. Neschopnosť zbaviť sa otroctva, či dokonca vidieť v ňom niečo zavrhnutiahodné, spôsobila, že Rimania sa ocitli uzavretí v pasci svojich vlastných problémov.
Známy americký autor science-fiction, Robert Silverberg, vydal v roku 2003 zbierku poviedok s názvom Roma Eterna, v ktorej sa pohráva s otázkou, čo by bolo, keby Rímska ríša nezanikla. Jeho alternatívne dejiny sa začínajú pozmenením malého detailu: Židom sa v jeho svete nikdy nepodarí exodus z Egypta, a tak nevznikne ani kresťanstvo či islam  a monoteizmus sa nikdy nepresadí voči pohanstvu. V Silverbergových poviedkach Rím prežije až do 20. storočia a nielenže ovládne celý svet, ale dokonca mu technologický pokrok umožní lety do vesmíru. Spisovateľova úvaha stojí na myšlienke, s ktorou je často možné stretnúť sa aj v diskusiách na slovenskom internete. Totiž, že kresťanstvo privodilo „temný stredovek“ a nebyť jeho, kontinuita civilizácie by nebola prerušená. A ak by antika trvala ďalej, možno by sme lietali do vesmíru už niekedy v 15. storočí. Takáto úvaha však ignoruje dve skutočnosti: 1.) Rimania nedisponovali žiadnou ideou pokroku s rajskými záhradami, nachádzajúcimi sa v ďalekej budúcnosti. Práve naopak. „Zlatý vek“ pre nich ležal vo vzdialenej minulosti a podľa ich básnikov „dobre už bolo“. 2.) Záujem o technológie bol veľmi nízky. Ekonomický historik David Landes to dokumentuje na príklade vodného kolesa, s ktorým Rimania začali experimentovať až v poslednom storočí impéria, keď už otrokov bol zúfalý nedostatok. No plné hospodárske rozvinutie a zužitkovanie tohto vynálezu nastalo až počas stredoveku. A takýchto príkladov by sa dalo nájsť nespočetné množstvo. Koniec koncov, načo by sa smerom k mechanike obracala spoločnosť, kde mali tvrdú prácu na starosti otroci a keby nebolo tých, stále disponovala množstvom nezamestnaných povaľačov? Ak aj grécki a rímski inžinieri zostrojili pár pôsobivých technických hračiek, tie sa väčšinou využívali v pohanských chrámoch, kde sa prostredníctvom nich ohurovali veriaci. Lenže otroctvo vysvetľuje len technologickú a ekonomicko-sociálnu stagnáciu ríše. Definitívnu príčinu pádu Ríma treba hľadať inde.

.rimania zdaňovali menej
Finančnej krízy sú dnes plné noviny a niektorí v nej vidia dokonca začiatok pádu kapitalizmu. Lenže špekulácií, cyklicky sa vracajúcich hospodárskych kríz a rôznych druhov ekonomickej paniky bolo dosť aj v Rímskej ríši. Napríklad, aby prvý cisár Augustus urýchlil hospodárske zotavenie sa Ríma po občianskej vojne, cielene zaviedol politiku lacných peňazí. Zlato z koristi, ktorú získal v Egypte po porážke Kleopatry a Marka Antónia, sa premenilo na mince, vypúšťané do obehu prostredníctvom veľkých verejných projektov. Výdavky na akvadukty, cesty, kúpele a rôzne výstavné verejné budovy viedli k poklesu úrokových sadzieb z 12 % na 4 %. Množstvo peňazí v obehu spôsobilo infláciu a zvyšovanie cien. Ku koncu Augustovej vlády zdroje vyschli a jeho nástupca Tiberius drasticky zredukoval verejné výdavky. Razenie mincí sa znížilo o 95 %. Infláciu vystriedala deflácia, čo viedlo k panike roku 33 po Kr., keď sa zrútili ceny nehnuteľností. Štát situáciu riešil poskytnutím bezúročných pôžičiek majiteľom nehnuteľností z verejných zdrojov. Druhý rímsky cisár sa snažil o vyrovnaný rozpočet, nechcel však zvyšovať dane. Dokonca pristúpil k ich čiastočnému zníženiu. A keď mu oznámili, že v Egypte sa vybralo viac, než očakávali, napísal guvernérovi, že chce svoje provincie strihať, a nie zdierať z kože. Vyberači daní boli všeobecne nepopulárni, no ako upozorňuje taliansky právny historik Bruno Leoni, rímske dane spravidla ani v provinciách nepohltili viac ako 10 % príjmov obyvateľstva. Daňové zaťaženie radikálne narástlo až v čase úpadku Ríma.
V sociálnych štátoch sa stáva, že pomoc, ktorá sa začne poskytovať chudobným, sa postupne rozšíri na všetky spoločenské vrstvy, až napokon každý žije na úkor každého. Podobne aj za Tibériom prišli bohaté rímske rodiny s tým, že by si zaslúžili, aby štát subvencoval ich potomkov. Šetrný cisár to však rázne odmietol. A možno aj pre tieto vlastnosti dodnes nepatrí práve medzi populárnych rímskych vladárov. V každom prípade Augustus stabilizoval ríšu a nastolil „pax romana“ (mier z pozície sily rímskych zbraní). Prvé dve storočia po Kristovi boli teda vekom relatívneho pokoja a blahobytu. Vrchol rímskeho bohatstva a moci nastal v rokoch 96 — 180, počas vlády takzvaných piatich dobrých cisárov (Nerva, Traján, Hadrián, Antónius Pius a Marcus Aurélius). No prvé známky rozkladu už boli badateľné. Nasledovala takzvaná kríza 3. storočia, keď sa pri moci striedali rôzni vojenskí uzurpátori, ktorých jedného za druhým vyhlasovali légie. V roku 284 sa k moci dostal cisár Dioklecián, ktorý pretvoril Rímsku ríšu na totalitný štát, pripomínajúci staroorientálne despocie.

.totalitný štát
Piati dobrí cisári míňali nesmierne peniaze na verejné stavby po celej ríši. Mestá v provinciách napodobňovali sociálny systém Ríma, čím priťahovali spodinu zo širokého okolia. Problém nastal, keď sa peniaze z vojnových koristí minuli a pripojenie každého ďalšieho územia bolo spojené s prílišnými ľudskými a materiálnymi nákladmi. Slovami francúzskeho archeológa Victora Chapota: „Štát sa stal permanentne nesolventným v deň, keď sa skončilo s dobývaním a drancovaním.“ Poslednú veľkú korisť získal Traján v roku 106 porážkou Dácie a použil ju okrem iného na podporu detí chudobných, ktorá však nebola veľmi úspešná. V 2. storočí boli dane ešte nízke, no v 3. storočí výrazne narástli. Bolo treba živiť armádu i bujnejúcu byrokraciu. Za vlády Trajána a Hadriána vznikli zvláštni komisári, takzvaní curatores a frumentarii, ktorí mali dohliadať na dianie v mestách a referovať o ňom cisárovi. Štát postupnými krokmi značne rozšíril kontrolu života obyvateľov. Absolútny zlom nastal za Diokleciána. Hovorí sa, že tento cisár tak rozšíril štátnu správu vrátane tajnej polície, že možno polovica ľudí v ríši bola na výplatnej páske štátu. Dohliadači mali dohliadať na dohliadačov a  viac ľudí dane prerozdeľovalo, než platilo. No absolútnym zlomom bol Diokleciánov edikt o cenách z roku 301, začínajúci sa slovami: „Nekontrolovaná hospodárska činnosť je náboženstvom bezvercov.“ Zavádzal podrobnú reguláciu cien a miezd, ktorá bola vynucovaná pod trestom smrti. Rôzne zásahy štátu do cenotvorby sprevádzali Rím už od čias republiky. Nikdy nedosiahli zamýšľané účinky a často ich ľudia ignorovali. No čím bol štát silnejší a regulácie podrobnejšie, tým viac dusili ekonomický život. Ako upozornil aj rakúsky ekonóm Ludwig von Mises v diele Human Action, rímsku ekonomiku rozvrátilo spoločné pôsobenie cenových regulácií a znehodnocovania peňazí, ktorých sa dopúšťali cisári. Aby si zabezpečili dodatočné príjmy, zbavovali mince vzácnych kovov. Tým, samozrejme, spôsobovali (hyper)infláciu. Denár, kedysi čisto strieborná minca, ktorá bola k zlatému aureu v pomere 25:1, bola postupne devalvovaná primiešaním medi na úroveň 833:1. Diokleciánov edikt o cenách spôsobil zvyšovanie cien a stagnáciu miezd, keďže zlatý aureus už mal hodnotu 1 666 denárov! Samozrejme, z hyperinflácie boli obviňovaní obchodníci a špekulanti, ktorým sa zakázalo sťahovanie a zarátavanie transportných nákladov do konečných cien. Remeselníci boli nútení zaraďovať sa do cechov, členstvo v ktorých sa stalo dedičným. To, samozrejme, skoncovalo s akoukoľvek voľnou súťažou. Z rímskych občanov sa postupne stávali nevoľníci. Hospodársky systém feudalizmu, ktorý mal pretrvať viac ako tisíc rokov, bol v podstate vytvorený ekonomickými nariadeniami posledných cisárov.
 
.cesta do nevoľníctva
Ešte v 2. storočí oblasť Stredomoria profitovala z rozsiahleho medziregionálneho obchodu, deľby práce a vzájomnej ekonomickej previazanosti na celom obrovskom území pod kontrolou Ríma. To sa zmenilo, keď sa účinky inflačného zľahčovania mincí stretli s reguláciou cien. Keďže mince s prímesou medi boli menej hodnotné, logicky ich bolo treba viac na zaplatenie bežných tovarov. Lenže obchodníci nemali povolené zvyšovať ceny. To viedlo k vzniku rozsiahleho čierneho trhu, ktorý bol totalitným štátom brutálne potláčaný. Aby teda poľnohospodári vôbec prežili, prestali úplne dodávať potraviny do miest. Čím tvrdšie štát nariadenia o maximálnych cenách vynucoval, tým viac mestá biedili. Obyvatelia ich začali opúšťať v snahe sami si dopestovať niečo na vidieku. Veľkí producenti potravín si na svojich veľkostatkoch začali dorábať aj remeselné predmety, ktoré predtým kupovali v mestách. Vysoko previazaná a efektívna mestská spoločnosť zdegenerovala do uzavretých, sebestačných a neefektívnych vidieckych spoločenstiev. Provincie upadli do hospodárskej autarkie. Ríša pre ne stratila ekonomický zmysel a totalitné opatrenia vlády ju odcudzili vlastným obyvateľom. Mnohí Rimania utekali na germánske, dokonca hunské územia, lebo tam mohli slobodnejšie dýchať. Nečudo, že takto vnútorne oslabenú ríšu rozvrátili barbarské kmene, ktoré v predchádzajúcich storočiach rímska armáda ľahko porážala.    
Rímska spoločnosť mala na svojom vrchole určité znaky liberálneho politicko-ekonomického systému, ktoré jej umožnili vybudovať veľkú civilizáciu. Išlo najmä o komplexnú právnu úpravu vlastníckych a záväzkových vzťahov, obrovský trh, zahŕňajúci celé Stredomorie, bezpečné a relatívne rýchle komunikácie (či už po mori, alebo hustej cestnej sieti), deľbu práce a živý obchod, vládu zákona, nízku daňová záťaž a relatívnu kultúrnu toleranciu. Avšak ich usporiadanie malo aj inštitucionálne limity v podobe otroctva, nerozvinutého bankovníctva či právnej nedôvery voči korporáciám s obmedzeným ručením a obchodným kapitálom, oddeleným od súkromného majetku. Na zničení rímskej civilizácie sa v jej posledných storočiach výrazne spolupodieľali: regulácia cien, úrokov a miezd, inflačná politika cisárov, vysoké dane, skorumpovaná totalitná byrokracia a sociálny štát. Rimania, ako ľudia posadnutí poriadkom, organizáciou a represiou, riešili každý problém, spôsobený štátom, ďalšími štátnymi zásahmi. Žiaľ, ide o logiku, ktorou je ovládaná aj naša vlastná civilizácia.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite