československá spoločnosť mala v tejto krušnej dobe výnimočné postavenie. Nielenže zostala najdlhšie fungujúcou demokraciou v regióne, ale Československo ako jediná krajina na východ od Nemecka odmietlo opustiť demokratické ideály, na ktorých vzniklo, a nepodpísalo s Hitlerom pakt alebo zmluvu o priateľstve (zmluvu tohto druhu podpísalo s nacistickým Nemeckom Poľsko, Maďarsko aj ZSSR). Čím bol tento principiálny postoj podmienený? Zaujímavé vysvetlenia ponúkajú verejné vystúpenia popredného slovenského politika tej doby a člena viacerých československých vlád, Ivana Dérera.
čo je fašizmus
Keď sa v 30. rokoch ukázalo, že fašistické hnutie osudovo predznamená ďalší mocenský vývoj v Európe a keď sa nenaplnili nádeje západných štátov, že boľševická vláda neprekoná hospodárske problémy spojené s totálnym rozvratom Ruska po roku 1918, nastalo v demokratických kruhoch Československa zdesenie. Od našich spojencov na západe nás totiž delila hradba nemeckého militarizmu, zatiaľ čo na východe sa pod vedením Stalina konsolidovali pomery v Sovietskom zväze a vojenská sila Červenej armády vzbudzovala oprávnené obavy. Politické elity sa preto snažili povzbudiť morálku domáceho obyvateľstva ako predprípravu na eventualitu vypuknutia nového ozbrojeného konfliktu v Európe. V tomto smere vyniká príhovor Ivana Dérera z augusta 1932, ktorého obsahom bol rozbor fašizmu a nemeckého pangermanizmu.
V úvode sa venuje Francúzskej revolúcii, na ktorej Dérer ilustruje zaujímavú skutočnosť: demokracia sa v spoločnostiach udomácňuje prostriedkami, pomocou ktorých chce vládnuca nedemokratická elita zvyšovať svoj vlastný hospodársky prospech alebo priamo pôsobiť proti emancipačným pohybom. Keď sa napríklad vo Francúzsku počas monarchie rozširovala školská dochádzka a gramotnosť, bolo to najmä preto, aby sa zvýšila ekonomická kvalifikácia ľudových vrstiev. Vzdelaní ľudia sa však nenechajú tak ľahko ovládať a vďaka gramotnosti sa môžu zoznámiť s revolučnými ideami, ktoré ohrozujú panujúcu triedu a jej záujmy.
„Fašizmus je krajne reakčná snaha o reštauráciu nedemokratického usporiadania Európy.“
Analogicky uvádza Dérer príklad maďarizačných snáh v Uhorsku z 19. a začiatku 20. storočia, v rámci ktorých chceli Maďari využiť povinnú školskú dochádzku na svoje ciele. V skutočnosti však nárast gramotnosti viedol k tomu, že sa vodcovia slovenského emancipačného hnutia prostredníctvom tlače a literatúry dokázali prihovoriť širokým ľudovým vrstvám. Maďarizačné snahy tak v sebe obsahovali metódy, ktoré nakoniec poslúžili demokratickej veci.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.