Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Bodka Milana Lasicu

.milan Lasica .časopis .osobnosti

Devätnáste výročie nie je nijaká okrúhlina. Ale, ktovie, čo bude o

Devätnáste výročie nie je nijaká okrúhlina. Ale, ktovie, čo bude o rok. Takže si zaspomínam.
Niekedy začiatkom septembra osemdesiatdeväť som spolu s Feldekom, Vilikovským a ďalšími podpísal petíciu PEN klubu proti uväzneniu Čarnogurského a Kusého.
A ešte niekoho, ale to si už nepamätám. Čítali to v Slobodnej Európe a stretol som na ulici Gaba Rapoša, ktorý na mňa sprisahanecky žmurkal a povedal „som na vás hrdý“.
Potom za mnou prišiel Agnes Snopko s ďalšou petíciou a upozornil ma, aby som si podpis rozmyslel, lebo to podpísal aj Havel. Rozmyslel som si to a podpísal som. Vtedy sme netušili, že sa blíži revolúcia a že tá revolúcia bude spočívať najmä v podpisovaní. Vždy lepšie, ako keby sa strieľalo.

September prešiel, október tiež. Padol berlínsky múr. To bol významný signál. Mimoriadne významný. Ale my sme sa ešte stále k ničomu nemali. Furt sa čakalo. Dodnes mi nie je jasné, na čo. Lebo významnejší signál ako pád berlínskeho múra už nemohol prísť.
V jedno, tuším sobotňajšie ráno mi telefonoval priateľ z Prahy. Člen Národního divadla. A vzrušene mi opísal, čo sa včera večer dialo na Národní tŕídě. Ďalší signál. Večer sme mali premiéru v divadle. Ja som nakrúcal v televízii. Volali mi, či majú pred predstavením prečítať petíciu, ktorú dostali z Prahy. Povedal som, že až keď budem v divadle. Keď som tam prišiel, bolo už po predstavení. Ale vzrušenie sa stupňovalo. Mal som dlhý rozhovor so svojím bezprostredným nadriadeným a vybadal som, že je nesvoj. Dovtedy bol zakaždým svoj. Na druhý deň mi volali kolegovia, či podpíšem petíciu, ktorá odsudzuje zákrok na Národní třídě. Súhlasil som. Večer sme v Astorke, kde sme mali hrať Tartuffa, vyšli pred publikum, Labuda prečítal to vyhlásenie a povedal, že predstavenie nebude, lebo sme vstúpili do štrajku. V živote sme nemali taký dlhý potlesk. Museli sme sa chodiť opakovane klaňať. Večer sme so ženou ležali v posteli, počúvali Slobodnú Európu a tam prečítali naše mená. Žena povedala „ tuším, že sa to začalo“. Súhlasil som, hoci som presne nevedel, že čo.
Na druhý deň bolo v Národnom divadle stretnutie s ministrom kultúry a s Gejzom Šlapkom z ÚV. Zdalo sa, že vôbec netušia, že sa čosi deje. Režisér Strnisko vstal a tichým, ale naliehavým hlasom prečítal svoj prejav, v ktorom povedal, že je koniec tohto nezmyselného experimentu, ktorému sme nedobrovoľne obetovali svoje životy. Myslel tým socializmus. Všetci vstali a dlho tlieskali. Predstavitelia strany a vlády sedeli.
A potom sa išlo do generálneho štrajku, do štrngania kľúčmi, do zrušenia vedúcej úlohy komunistickej strany, do slobody. Čím ľahšie to išlo, čím jednoduchšie sa rozpadávala komunistická moc, tým väčšie boli ilúzie o tom, ako to už teraz bude všetko úžasné. A keď sa po krátkom čase ukázalo, že to hneď až také úžasné nebude, nastali prvé sklamania. A v tých sa cítime dodnes ako ryby vo vode.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite