trinásť dní, 30 podujatí, vyše 100 slovenských skladateľov, podobný počet účinkujúcich, viac než 250 skladieb. Čo táto štatistika vypovedá o význame podujatia? Na porovnanie: podiel skladieb slovenských skladateľov tvoril v uplynulej sezóne Slovenskej filharmónie (trvala od septembra 2014 do júna 2015) v porovnaní s Epoché približne desatinu. To, že niektorí slovenskí interpreti ostávajú väčšinu kariéry z nepochopiteľných dôvodov pred bránami Reduty, je známy a roky obchádzaný problém.
Z programu Epoché spomeniem štyri mená: Miki Skuta, Magdaléna Bajuszová, Milan Paľa, Marian Lejava. Epoché je teda súčasne aj prehliadkou domáceho interpretačného umenia a v tomto ohľade boli koncerty Muchovho kvarteta, Quasars Ensemble či Lotz Tria (ale aj mnohých ďalších) dobrou správou. Pre objektívnosť treba dodať, že vzhľadom na zmeny v dramaturgii a prebiehajúci Rok slovenskej hudby je aktuálna bilancia o niečo lepšia a tiež, že zastúpenie domácej tvorby a hudby 20. a 21. storočia v „kamenných inštitúciách“ typu filharmónia či opera nie je len slovenským problémom. Niekedy okolo roku 1850 došlo v Európe k zmenám v organizácii hudobného života, v zložení publika a následne i dramaturgii, čím sa koncertné siene – slovami muzikologičky Lydie Goehr – premenili na „imaginárne múzeá hudobných diel“. Modernizmus potom podľa Rogera Scrutona „obohnal krásu hradbami erudovanosti“. Britský filozof hovorí, že sa tak stalo, aby ochránil umenie pred populárnou zábavou a vytvoril nový obrad prechodu pre zasvätených. Problém recepcie súčasnej hudby je teda pomerne komplikovaný, pričom u nás ho ešte sťažuje kultúrna gramotnosť, keď hudba jednoznačne „ťahá“ za kratší koniec.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.