aká bolo tvoja prvotná predstava o filme Nespoznaný, teda o Richardovi Müllerovi, a ako sa zhoduje s konečným výsledkom?
Nezhoduje sa vôbec. Pôvodne sme mali bombastickú predstavu o tom, že zažijeme niečo veľkolepé, ako sme si to pamätali zo zlatého obdobia z konca 90. rokov a začiatku nového tisícročia, keď nás Richard zásoboval svojimi pesničkami. Mal som naivný pocit, že keď vnikneme do jeho prostredia, dôjde k niečomu zásadnému, že sa stane zázrak a my budeme pri tom. Veril som, že to bude bombastické a energické. Keď to porovnám s výsledkom, nakrútili sme úplný opak. Keď dokumentarista vbehne do priestoru, je konfrontovaný s realitou, v ktorej treba nájsť niečo dramatické.
čo si tam našiel?
Našiel som Richarda Müllera, ktorý sa trápil, aby vôbec podal nejaký výkon. Nemilo ma to prekvapilo. Nebolo to jednoduché. Očakával som, že to nebude až taký šok, ale bol.
napriek tomu si pokračoval v nakrúcaní. Prečo?
Hovoril som si, že je to silná téma – to, že napriek všetkému ide do boja a absolvuje náročné turné. Že je tu človek, ktorý je hviezda a napriek situácii, v akej žije, dovolí filmárom, aby to zobrazili. Dráma tohto filmu spočíva v tom, či pri takomto type choroby umelec bude schopný vystúpiť.
richard Müller býva v rozhovoroch pomerne otvorený.
Aj ja som to tak vnímal. Otvorenosť je jedna zo základných podmienok, aby si mohol točiť dokumentárny film. Bola to nutnosť. Načo by som spracúval tému, kde by nedošlo k istému priateľskému kontaktu? Bez toho to nemá zmysel.
ako sa vyvíjal počas nakrúcania váš vzťah?
Prebiehalo to na kamarátskej úrovni, ale tá sa musela vybudovať. Chvíľu to trvalo. Na prvé stretnutie sme prišli s nadšením, ktoré neopadlo. Richard nebol vždy v najlepšom stave, ale keď vystúpil na pódium, tak sme si hovorili: klobúk dole!
v poslednej scéne filmu leží pred koncertom v šatni takmer nehybný, v zlom štádiu maniodepresie. Je neuveriteľné, že vám dovolil priblížiť sa až tak blízko.
Je to dôkaz jeho frajeriny. Niektorí hovoria, že dnes recykluje len staré hity, ale ktorá z veľkých hviezd ťa pustí až tak blízko? Jeho otvorenosť beriem v našom priestore ako niečo unikátne. Preto je to Richard Müller. Ale taký bol vždy. Je tu paralela s jeho zlatým obdobím, keď sa pootváral vo svojich songoch a život dal do piesní, aby odovzdal svoje zážitky a skúsenosti nám, ktorí sme na to nemali gule. Richard často nemusí vysloviť ani hlásku, stačí na neho namieriť kameru a dostaneme silný obraz. Ako povedal Ivan Tásler na začiatku filmu, Richardovi stačí rozpažiť ruky a hneď si získa publikum.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.