hoci od premiéry Prvého kontaktu ubehlo len pár dní, už teraz je jasné, že sa stane žánrovou klasikou. Film, ktorý patrí do jedného riadka s Kubrickovou Vesmírnou odyseou, Scottovým Blade Runnerom, Wisovým Dňom, keď sa zastavila Zem či Wilcoxovou Zakázanou planétou. Dalo by sa ešte pokračovať, ale len krátko, lebo tých naozaj zásadných sci-fi filmov nie je zas tak veľa.
Odložme však na chvíľu žánrovú nálepku sci-fi a sústreďme sa najprv na film. Denis Villeneuve dokazuje prakticky každou svojou snímkou, že jazyku filmu nielen mimoriadne dobre rozumie, ako umelec v tom najmajestátnejšom slova zmysle, ale ho aj brilantne ovláda. Vidieť sa to dá už v jeho debute 32. august na Zemi (Un 32 août sur terre, 1998), ale i nedávnom Sicariovi (2015). Ak niečo tie dva žánrovo odlišné filmy spája, je to mimoriadny zmysel pre výtvarno. Nie nápadné, ohurujúce výtvarno, dionýzovsky sa opájajúce výpravou a efektmi, ale subtílne apolónske výtvarno precíznej kompozície filmových záberov, ktoré diváka nabádajú, aby sa komfortne a pohodlne díval.
„Prvý kontakt je jedným z absolútneho minima filmov, ktoré umocňujú zážitok z literárnej predlohy a naopak.“
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.