Je utorok 4. novembra. Ráno vyrážame z pobrežia smerom na východ. Po 60 míľach prejdeme Most Benjamina Franklina a zrazu sme vo Filadelfii, v bývalom hlavnom meste, v ktorom sa zrodila americká nezávislosť.
Pre Európana, ktorý zažíva americké prezidentské voľby prvýkrát, je to veľký zážitok. Navonok tomu, že sa blížia voľby, nič nenasvedčuje. Bilbordy propagujú zdravotnícke zariadenia či rozvodových právnikov a prezidentskí kandidáti, ale aj politici usilujúci sa o miesta v Kongrese či v mestskej rade majú svoje malé plagátiky zapichnuté popri ceste.
Boj sa odohráva na internete, v rádiách, ale najmä v televízii. Dá sa uveriť, že Obamova polhodinová reklama mnohých zelektrizovala. S výnimkou bizarného kanála, na ktorom celý deň predávajú šperky, sa k nej vyjadrujú komentátori azda na všetkých ostatných televíziách. Hovoriace hlavy rozoberajú každý detail kampane — od inštalatéra Joea až po Obamovu starú mamu. Jeden z rozhlasových komentátorov hovorí, že keď vyhrá Obama, už sa žiadny černoch nebude môcť sťažovať, že je nejako diskriminovaný.
Aj 4. novembra žije Amerika svoj každodenný život. Niekde síce majú voľno zo školy, biznis sa však nezastaví. Štátna cesta číslo 70 je plná, rovnako ako parkoviská pred úradmi a obchodmi.
Vo Filadelfii ideme do čínskej štvrte. Svoj miestny štáb tu má Obama i McCain. Spoločné majú jedno: v oboch sedia ľudia, ktorí sa niekoľko mesiacov usilovali, aby sa americkým prezidentom stal ich favorit. Ešte okolo obeda dobrovoľníci z oboch štábov volajú voličom, aby išli voliť. Obe miestnosti sa však aj veľmi líšia. U Obamu je plno a veselo, množstvo mladých ľudí v neformálnom oblečení si chodí po letáky, ktoré potom rozdávajú na uliciach. Trochu prekvapuje, že v štábe je minimum Afroameričanov a tiež to, že okrem tisíckrát počutého sloganu o zmene, ktorej môžeme veriť, nám dobrovoľníci nepovedia takmer nič. U McCaina je všetko naopak: smutní starší ľudia v oblekoch. A jeho letáky na ulici nerozdával nikto.
Zdá sa, že miestni to berú vážne. Skúšam si predstaviť, že si dám na Slovensku na auto nálepku „Verím Radičovej". Strasie ma od hanby. Tu by som sa nehanbil. Ľudia majú nálepky na autách i na oblečení, všetky hovoria, že ich nositelia volili zmenu. Napokon, vo Filadelfii sa to aj tak čakalo.
O tretej ideme na prehliadku Independence Hall a budovy Kongresu. Skok o viac ako o dve storočia do minulosti nás utvrdzuje v názore, že na rozdiel od súčasných politikov mali otcovia zakladatelia niečo do seba. Realita tých dnešných je však neúprosná. Cestou na parkovisko míňame pobočku zachránenej banky Wachovia a je nám jasné, že taký otec zakladateľ John Adams by dnes nemal šancu.
USA
Pre Európana, ktorý zažíva americké prezidentské voľby prvýkrát, je to veľký zážitok. Navonok tomu, že sa blížia voľby, nič nenasvedčuje. Bilbordy propagujú zdravotnícke zariadenia či rozvodových právnikov a prezidentskí kandidáti, ale aj politici usilujúci sa o miesta v Kongrese či v mestskej rade majú svoje malé plagátiky zapichnuté popri ceste.
Boj sa odohráva na internete, v rádiách, ale najmä v televízii. Dá sa uveriť, že Obamova polhodinová reklama mnohých zelektrizovala. S výnimkou bizarného kanála, na ktorom celý deň predávajú šperky, sa k nej vyjadrujú komentátori azda na všetkých ostatných televíziách. Hovoriace hlavy rozoberajú každý detail kampane — od inštalatéra Joea až po Obamovu starú mamu. Jeden z rozhlasových komentátorov hovorí, že keď vyhrá Obama, už sa žiadny černoch nebude môcť sťažovať, že je nejako diskriminovaný.
Aj 4. novembra žije Amerika svoj každodenný život. Niekde síce majú voľno zo školy, biznis sa však nezastaví. Štátna cesta číslo 70 je plná, rovnako ako parkoviská pred úradmi a obchodmi.
Vo Filadelfii ideme do čínskej štvrte. Svoj miestny štáb tu má Obama i McCain. Spoločné majú jedno: v oboch sedia ľudia, ktorí sa niekoľko mesiacov usilovali, aby sa americkým prezidentom stal ich favorit. Ešte okolo obeda dobrovoľníci z oboch štábov volajú voličom, aby išli voliť. Obe miestnosti sa však aj veľmi líšia. U Obamu je plno a veselo, množstvo mladých ľudí v neformálnom oblečení si chodí po letáky, ktoré potom rozdávajú na uliciach. Trochu prekvapuje, že v štábe je minimum Afroameričanov a tiež to, že okrem tisíckrát počutého sloganu o zmene, ktorej môžeme veriť, nám dobrovoľníci nepovedia takmer nič. U McCaina je všetko naopak: smutní starší ľudia v oblekoch. A jeho letáky na ulici nerozdával nikto.
Zdá sa, že miestni to berú vážne. Skúšam si predstaviť, že si dám na Slovensku na auto nálepku „Verím Radičovej". Strasie ma od hanby. Tu by som sa nehanbil. Ľudia majú nálepky na autách i na oblečení, všetky hovoria, že ich nositelia volili zmenu. Napokon, vo Filadelfii sa to aj tak čakalo.
O tretej ideme na prehliadku Independence Hall a budovy Kongresu. Skok o viac ako o dve storočia do minulosti nás utvrdzuje v názore, že na rozdiel od súčasných politikov mali otcovia zakladatelia niečo do seba. Realita tých dnešných je však neúprosná. Cestou na parkovisko míňame pobočku zachránenej banky Wachovia a je nám jasné, že taký otec zakladateľ John Adams by dnes nemal šancu.
USA
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.