záleží mi na každom predstavení.

Dnes to nie je zvykom, každý sa ponáhľa, ale ja aj po premiére chodím na oprašovacie skúšky, je to moje dieťa, starám sa. Herci režiséra potrebujú, sú vďační za pripomienky, lebo nemajú odstup a sú v tom hlboko ponorení. Ich nočnou morou je nulová odozva, keď niečo urobia a režisér je ticho. Vtedy si v hlave vyfabulujú pochybnosti. Škrie ma, že veľa laikov nevidí, aké ťažké povolanie je byť hercom, ťažšie už je hádam len byť režisérom. (Smiech).

utekám do ticha a do samoty.

Vo svojom povolaní stretávam toľko ľudí a mám toľko podnetov, že si doma málokedy pustím aj hudbu. Robím si informačný detox, vôbec nepozerám správy už asi rok. Niekto sa ma spýta, čo ty hovoríš na to a na to, a ja pozerám, akoby som spadla z Gurunu. No a čo, svet sa nezrúti, že neviem, čo včera povedal Danko. Zistila som, že aj tak sa všetko podstatné napokon dozviem, vždy niekoho stretnem a viem, že Dalajláma bol u Kisku.

mám dve mačky a psíka.

Väčšinou sa ľudia delia na mačkofilov a psofilov, ale ja to mám spojené. Keď mám toho veľa, tak mi psa varuje mama a ja hovorím, že ide k babke na dedinu, ako vnuk. My psičkári sme trošku šibnutí, vieme o nich hovoriť ako u ľuďoch, aj celé hodiny. Som poctivá psičkárka, som za psíka zodpovedná, neťaží sa mi zdvihnúť hovienko, rada urobím čokoľvek okolo neho.

nepijem alkohol vôbec, už asi sedem rokov.

Nerobilo mi dobre, keď som si dala štamperlík alebo deci vína, bolo mi na druhý deň zle, točila sa mi hlava, asi ho neviem metabolizovať, tak ho nepijem. Zo začiatku to bol aj dosť veľký problém, tu sa chodí na pivo, na pohárik, nepiť alkohol je na Slovensku spoločenský hendikep. Ale opak by mal byť normálny. Povedala som si, že sa nepodriadim spoločenskému tlaku a budem si stáť za svojím. A ľudia si zvykli. Som za čudáčku, ale nikto to už nerieši, všetci vedia, že keď si ideme sadnúť, ja si dám čaj.

túžim žiť v krajine, kde je stále teplo.

Tam, kde si ľudia nemusia kupovať kabáty a čižmy a celý rok môžu žiť na pláži. Raz by som si to chcela splniť, aj keď si zatiaľ neviem predstaviť, ako to zrealizovať. Tu mi je stále zima, iba v lete, keď všetci nadávajú a potia sa, vtedy sa cítim šťastná. Som asi Afričanka alebo čo. V takom Anglicku by som pre počasie nevydržala, hoci ho mám veľmi rada. V skryte duše som depešáčka, drží ma to od puberty, a vôbec hudba, čokoľvek dobré v nej, vzišlo z Anglicka.

bojím sa výšok, neviem prečo.

Nechcela by som bývať v mrakodrape. Taký New York mi pripadal desivý. Treba to vidieť, ale na taký normálny, bežný zdravý život je to úplné obludárium. Som rodená Bratislavčanka, mám Bratislavu rada, je zázračná, má ľudský rozmer. Architektonicky aj pocitovo. Je tu aj mestský ruch, aj „pidicentrum“, ľahko sa dá stretnúť s niekým známym len tak náhodne. To sa v New Yorku nestane.

snažím sa ovládať a mať pod kontrolou svoje myšlienky a emócie.

Človek môže veľmi ublížiť aj slovom. Každú negatívnu myšlienku, situáciu či človeka sa vždy snažím prebiť myšlienkou lásky. Viem, znie to sprofanovane, vyteká okolo ružová tekutina, ale je mi to jedno. Ja to tak cítim, a tak som momentálne nastavená, že sa snažím niečo dobré a pozitívne vidieť všade, kde sa to len dá. Aj kde sa to nedá. Zatiaľ len tak trénujem, som na štartovej čiare s aplikovaním lásky do života. Nie vždy sa mi darí, lebo jedna vec je vedieť niečo teoreticky a niečo iné je to praktizovať, ale stačí sa posunúť o milimeter z vyjazdených koľají a dejú sa zázraky.

A tu je ešte niekoľko ďalších nerestí & cností Sone Ferancovej, ktoré v papierovom vydaní nenájdete:

viem nerobiť nič.

Čítala som, že veľa ľudí to nevie a že je to umenie. Ale pre mňa vôbec nie je desivá predstava, že ráno vstanem a iba sa tak poflakujem po byte, už je obed, niečo ľahké zjem a zase sa poflakujem. Robím to veľmi rada a oddýchnem si pri tom. Ale to je mi málokedy dopriate. Nemôžem si dovoliť byť lenivá, ale keby som si mohla vybrať, mala sponzora alebo zdedila množstvo peňazí, tak určite by som rok nič nerobila. A potom možno že tiež nič, až do smrti.

robila som kedysi petang.

Niektorí to nepovažujú za šport, ale podľa mňa to šport je. Človek sa pri tom nachodí a dá sa to brať aj ako určitý druh meditácie. Tie železné gule mi tak prirástli k srdcu, že som to deväť rokov hrávala na u nás na najvyššej možnej úrovni. Ako reprezentantka som sa zúčastnila ME v Ankare. Absolútne sme nemali šance na žiadne medaily, napríklad vo Francúzsku je registrovaných 700 000 hráčov, u nás možno 300. Tak, ako hrajú oni, to je pre nás sci-fi. Väčšina vášní ma drží celý život, ale táto ma prešla.

zaoberám sa svojou stravou.

Jem málo, tak si veľmi vyberám, doprajem si kvalitu, pri takom malom množstve by to malo dopad na moje zdravie. Som vegetariánka, môj psík nie. Taký je medzi nami základný rozdiel, ale veľakrát som uvažovala, či aj z neho nespravím vegetariána. Hovoria mi, že je to neprirodzené, ale počula som, že v rumunských horách majú pastieri ovčiarske psy, ktoré žijú odmalička len na kukuričných otrubách a sú výkonné a nič im nechýba.

mám rada kamene, nerasty.

Keď idem okolo obchodu, kde sa predávajú šperky s kameňmi, určite sa tam zastavím a niekedy tam aj dosť miniem. Vôbec mám rada šperky, ale to asi každá žena, aj šminky, kozmetiku, oblečenie. Ale vôbec ma nezaujímajú módne trendy, je mi to úplne jedno, čo si nejaký návrhár práve vymyslí, nedám si nič diktovať, obliekam sa, ako si zmyslím.

som perfekcionistka a bojujem s tým.

Perfekcionizmus je podľa mňa choroba, ktorou človek sám seba terorizuje: mohla si to urobiť lepšie, prečo si toto neurobila inak... Na tomto sa snažím tiež pracovať. Na generálke pustil zvukár zle hudbu a už som sa išla hnevať, ale snažila som sa to skorigovať. No a čo? Pomýlil sa na generálke a čo sa stalo? Sme ľudia. Hnevom ubližujeme najmä sami sebe.

chcela som byť herečka.

V piatej triede na základnej škole nám položili otázku, čím chceme byť a ja som to hanbila priznať, tak som povedala, že režisérka. Potom som si pozrela, že čo to vlastne znamená. Chodila som na recitačné súťaže, spievala, tancovala, hrala v bábkovom divadle, ale bol to stres, robiť čokoľvek pred publikom, bola som veľká trémistka. Zistila som, že ma to viac baví z tej druhej strany.

robím povolanie, ktoré sa považuje za mužské.

Aspoň v čase, keď som ja študovala, režisér rovnal sa muž. Na každom rohu mi dávali najavo, že pchám nos tam, kde nepatrím, beriem mužom robotu. Prešla som rôznymi štádiami od úplného vzdoru, rebélie, hnevu až po súčasnosť, keď som si u ľudí, na ktorých mi záleží, vydobyla svojou prácou rešpekt. Ale som rada, že som tú cestu prešla, aj keď bola veľmi únavná. Aby človek niečo pochopil, stal sa niekým, to bez tej cesty nejde, som za ňu vďačná. Ak by som mohla niečo na svojom živote spätne zmeniť, tak by ma celkom zaujímalo narodiť sa ako muž. Ale, ak mám byť celkom úprimná, ja by som sa už nechcela znova narodiť, uvítala by som, keby toto bol môj posledný život. Ale neviem, či to sebazdokonalenie natoľko zvládnem.