počas deväťdesiatych rokov na to pomyslel len málokto. Bolo treba sanovať zásadnejšie veci a na reguláciu hazardu nezostal čas ani vôľa. Naopak, nadobudnutá sloboda nahrávala kopírovaniu všetkých možných podnikateľských nápadov. Nečudo, že obľúbenou „podnikateľskou“ príležitosťou sa krátko po revolúcii stali hracie automaty a herne. Trvalo ďalších vyše dvadsať rokov, kým sa spoločnosť v omamujúcej slobode dostatočne vybláznila a začala sa správať o niečo dospelejšie. Poďme však pekne po poriadku.
Vypátrať historický vzťah Slovákov k hazardu nie je vôbec jednoduché. Historikov či etnológov téma príliš nezaujala, len národná lotériová spoločnosť Tipos v roku 2004 túto tému preskúmala v knihe Hry a lotérie vo svete a na Slovensku. V knihe sa spomína rok 1571, keď mal v Banskej Bystrici zvonolejársky majster Valentín Schreiber z Viedne odliať nový banícky zvon. Podľa archívov si však v Bystrici našiel až toľko dobrých spoločníkov na hru šachu, dámy a pitia vína, že sa mu prvé odlievanie nepodarilo. Vyšlo to až o rok, to však musela zakročiť majstrova manželka, ktorá ho od hier izolovala.
Za pár mariek si Slováci dovážali z Nemecka staré automaty, ktoré boli menšie a „do osobného auta sa vošli aj štyri“.
Nebol to len prípad zatúlaného hriešneho Viedenčana. Slováci sa už za uhorských čias radi oddávali hazardným hrám a týkalo sa to aj veľkých slovenských učencov. „Vilko v kúpeľoch každý deň vysedával dlho do noci pri kartách a pri víne, čo určite nepomohlo jeho zdraviu,“ napísal Karol Zechenter-Laskomerský o Viliamovi Paulínym-Tóthovi. Pri kartárskom spore dokonca zomrel spisovateľ Ľudovít Kubáni. K jeho nekrológu v Slovenských novinách v roku 1869 napísal Andrej Sládkovič báseň vystríhajúcu pred hazardnými hrami. Karty o peniaze hrával aj katolícky kňaz a národný buditeľ Andrej Hlinka.
Počas prvej slovenskej republiky padlo rozhodnutie vytvoriť veľkú triednu lotériu a stanoviť pravidlá. Cena žrebu bola pevne stanovená, odpadli teda bezhraničné stávky; ale aj halierové stávky zanikli, hru teda nemohol hrať chudobný človek, ktorý by ohrozil svoju rodinu. Do dejín vošiel dátum 22. júl 1919, keď sa spustila 1. československá lotéria. Po roku 1948 sa „triedna“ lotéria premenovala na štátnu. Aj keď sa o to na začiatku komunistický režim pokúšal, lotériu zakázať nedokázal. Stranícke orgány teda prijali stanovisko, podľa ktorého „túžbu hrať a prežívať napätie pri hazarde sa nepodarilo odstrániť ani socializmu. Ukázalo sa, že to nie je potreba spojená výlučne s kapitalizmom, ale je to potreba objektívna.“
Boris NémethRužomberský mestský poslanec Ivan Rončák, ktorý hlasoval za zrušenie hazardu, stojí pred najväčšou herňou v meste. Sám nikdy v herni nebol.
V chaotickom porevolučnom období sa v žiadnych pravidlách zahraničného obchodu nevyskytovali hracie automaty, ale za pár mariek si vtedy Slováci dovážali z Nemecka staré automaty, ktoré boli menšie a „do osobného auta sa vošli aj štyri“. Tie potom priniesli do krčiem, kde sa delili bez akýchkoľvek regulí: „obsah kasičiek sa vysypal na stôl a aktéri sa o mince delili ako lúpežníci“. Na Slovensku sa nám herne s nemeckými výhernými automatmi spájajú najmä s mafiánskymi hniezdami. Rýchle zbohatnutie, neskôr najrýchlejšia cesta, ako preprať peniaze. Od 90. rokov sme sa síce pohli k povinnej evidencii automatov, pocit nečistého biznisu z týchto herní však pretrval.
posledný ostrov
Bolo treba počkať až na vlnu občianskej angažovanosti, ktorá dorazila v posledných rokoch. Keď sa do povedomia verejnosti začali dostávať heslá ako vizuálny smog alebo fajčenie v podnikoch, bolo jasné, že na rad skôr či neskôr príde aj ďalší pozostatok divokých deväťdesiatych, hazard.
Inšpirácia prichádza z okolitých krajín. Zásadný argument podporujúci tvrdenie, že hazard nepatrí do vyspelého európskeho mesta, poskytla Viedeň. Od januára minulého roku zakázala výherné automaty a vytlačila tak menšie herne mimo územia mesta. Prevádzkovateľ megakasína vo viedenskom Prátri zvážal autobusmi svojich zákazníkov, aby si silvestrovskú noc užili v jeho ďalšej prevádzke na Zlatých Pieskoch. Slovensko akoby sa malo stať posledným ostrovom hazardu.
Ale ani v Rakúsku sa nešlo do extrému – megakasíno vo Viedni spolu s pár ďalšími veľkými prevádzkami dostalo licenciu a v meste skončili len menšie herne. V Maďarsku zvolil parlament ešte radikálnejšiu cestu, za ktorú ho neskôr potrestal aj európsky súdny dvor. Prvého októbra 2012 schválil zákon o prísnom zákaze všetkých hracích automatov, ktorý vošiel do platnosti extrémne rýchlo – o desať dní neskôr. Prevádzkovatelia sa odvolali na európsky súd a ten rozhodol, že štát výherné automaty zakázať môže, musí však poskytnúť dostatočne dlhé prechodné obdobie. V Maďarsku sa teda dnes výherné automaty prevádzkujú tiež už len v niekoľkých veľkých kasínach.
Boris NémethRuleta, automat či videolotéria. Lákadlo výhry astronomickej sumy a tým aj vyriešenia sociálnych problémov, môže prerásť do závislosti.
Boj s hazardom sa pred časom zintenzívnil aj v Česku. Napríklad v Brne sa automaty podarilo v meste zakázať začiatkom minulého roka. A ako hovorí tvár protihazardnej kampane Matěj Hollan, nad návratom automatov neuvažujú. Rokujú iba o možnosti návratu živých hier do prestížnych hotelov. V Prahe sa takisto rozhodli zlikvidovať malé herne a licencie udelili len asi stovke väčších kasín. Vzorec je teda podobný. Pri hľadaní argumentov sa občianski aktivisti či iniciatívni starostovia nemuseli odvolávať iba na zahraničné príklady, v každom meste či menšej obci sa vinou automatov odohralo niekoľko smutných ľudských príbehov.
krčmár a štamgast
Boli to práve automaty, ktoré spôsobili tragédiu v živote Ľubomíra K. v dolnoliptovskej obci Liptovská Osada. V dedine s vyše 1 600 obyvateľmi je niekoľko krčiem a barov, ktoré hostia miestnych štamgastov a turistov, ktorí v početných penziónoch a chatkách trávia víkendy či prázdniny. Jedna z miestnych podnikateľských rodín sa rozhodla postaviť svoj biznis aj na dvoch hracích automatoch.
Práve v takomto bare sa Ľubomír, pán po päťdesiatke a otec dvoch detí, zdržiaval veľmi často. Prehrával a vyhrával, ale na konci dňa bol vždy v hlbokom mínuse. Zadlžoval sa a jeho rodina to pociťovala čoraz viac. Peniaze bral aj synovi a údajne mu ich požičiaval aj majiteľ baru, ktorého Ľubomírova rodina prosila, aby to nerobil. Jedného dňa našli Ľubomíra obeseného. Polícia smrť vyhodnotila ako samovraždu. Rodine zosnulého je jasné, že za jeho nešťastím stojí hazard.
Smrť Ľubomíra dedinu pobúrila. Vedelo sa aj to, že do baru chodia automaty hrávať mladí, nezamestnaní chlapci. Skupina miestnych občanov sa preto na najbližšom obecnom zastupiteľstve informovala, či by miestni poslanci súhlasili s prijatím všeobecne záväzného nariadenia (VZN) o zákaze hazardu. Po pozitívnej odozve vytvorili petičný výbor a za necelé tri týždne získali podpisy viac ako päťdesiatich percent dospelých obyvateľov obce, čo bolo vyše 600 podpisov.
Majiteľ podniku rozbehol protipetíciu. Tá však stroskotala a zlé jazyky tvrdili, že mu ju podpísalo pár štamgastov, ktorí však podpísali aj petíciu za zákaz hazardu. Prevádzkovateľ predostrel známe argumenty: že prevádzka automatov nesúvisí s narúšaním verejného poriadku, že ich existencia nesúvisí so zdravými podmienkami života a práce obyvateľov obce a že bude narušené právo na slobodné podnikanie. Príbeh Ľubomíra mal však väčšiu silu. Druhého decembra 2013 sa hazard v Liptovskej Osade formálne skončil. Z deviatich poslancov súhlasilo s prijatím VZN sedem, dvaja sa zdržali hlasovania.
Nie je to však koniec príbehu. Prevádzkovateľom automatov vypršala platnosť licencie až takmer tri roky po prijatí VZN, v októbri 2016. Majitelia automatov, vidiac blížiaci sa koniec biznisu, prišli na obecné zastupiteľstvo a predniesli svoju žiadosť, aby sa inkriminované VZN zrušilo. Obci veľkodušne ponúkli aj dar vo výške 10-tisíc eur. Poslanci odporučili starostovi, aby zákonnosť (tri roky starého) VZN dal preveriť na okresnej prokuratúre v Ružomberku a tiež aby zistil, akou formou a za akých podmienok sa predmetné VZN dá zrušiť. Medzitým sa zástupcovia ľudu rozhodli počkať, ako dopadne schvaľovanie podobne pálčivého VZN v okresnom meste, v Ružomberku. A čakajú aj na novú legislatívnu úpravu hazardu, ktorá sa bude riešiť na októbrovej schôdzi Národnej rady.
bude tma
Na sever od Liptovskej Osady sa nachádza centrum regiónu, Ružomberok. V jeho južnej časti stojí športová hala T-18. Počuť odrazy basketbalovej lopty na palubovke a krik detí. O poschodie vyššie sídli Nízkoprahové centrum pre deti a rodinu Prerod. Pod záštitou mesta sa v ňom traja stáli zamestnanci snažia predísť negatívnym dôsledkom krízy rodín a vzťahov. Dvere majú otvorené deti s problémovým správaním, ujmú sa aj tých, ktorí experimentujú s návykovými látkami, ale aj tých, ktorí chcú aktívne využiť svoj voľný čas.
Boris NémethMajiteľ najstaršej ružomberskej herne Emil Krištof trvá na tom, že podniká poctivo a závislí ľudia k nemu hrať nechodia. Zákaz jeho biznis pochová.
Dušan Schnierer, sociálny pracovník z Prerodu hovorí, že majú skúsenosti s mladými ľuďmi, ktorí sami alebo so staršími kamarátmi chodia do herní a k automatom. „Je tam riziko vzniku závislosti a aj trestnej činnosti, keďže často ide o mladých zo sociálne slabších skupín, ktorí si takto chcú riešiť sociálne zabezpečenie.“ Schnierer nesúhlasí s argumentom majiteľov herní, že v meste je len pár patologických hráčov. Realita sa podľa neho od počtu oficiálne určených diagnóz F63.0 (patologické hráčstvo) značne líši.
Výskum, ktorý Prerod uskutočnil spolu s Katolíckou univerzitou v roku 2012 ukázal, že z vyše 1 800 žiakov základných a stredných škôl sa viac ako 17, respektíve 25 percent mladých ľudí dostáva do priameho kontaktu s hracími automatmi. A práve u detí a dospievajúcich vznikajú závislosti omnoho rýchlejšie než u dospelých.
Číslami o nízkom počte patologických hráčov v Ružomberku sa oháňa aj Emil Krištof, majiteľ najstaršej herne v meste. Do jeho podniku Kriváň vraj žiadni takí nechodia. Svoje podnikanie chápe ako každé iné. S jednou dôležitou výnimkou – to jeho môže byť už o vyše pol roka minulosťou. Práve vtedy mu vyprší licencia na viac ako dvadsiatku automatov. Novú si už vybaviť nemôže – pred niekoľkými dňami vošlo do platnosti všeobecne záväzné nariadenie, ktorým mesto hazard v Ružomberku zakázalo.
Podľa Krištofa to bol unáhlený krok iniciovaný petičným výborom zloženým z ľudí, ktorí celej veci nerozumejú. Za problematický považuje Krištof aj termín zbierania podpisov pod petíciu, ktorý bol spojený s parlamentnými voľbami. Rovnako upozorňuje na to, že pravosť petície overuje mestský úrad a v takýchto prípadoch „vieme, ako to býva“. Celá petícia má podľa neho právne medzery, na ktoré klub podnikateľov v Ružomberku, ktorého je členom, upozorňoval. Márne. „Licencia nám končí 31. apríla. Ak sa nič nezmení, prvého mája bude tma,“ sumarizuje smutným hlasom.
Jeho herňa je krátko po obede úplne prázdna. V žiare tisícov rôznych svetiel a nápisov to na prvý pohľad ani nevidieť. Za pultom stoja len dve dámy, ktoré, ako upozorňuje Krištof, rozhodnutím mesta prídu o prácu rovnako ako ďalších približne dvesto zamestnancov herní po celom meste. To patrí, mimochodom, so svojimi približne štyridsiatimi herňami na vyše 28-tisíc obyvateľov k najhazardnejším miestam na celom Slovensku.
Aj keď majiteľ opisuje svoju herňu ako miesto, v ktorom chlapi po práci strávia chvíľu svojho voľného času („niekedy vyhrajú a niekedy zas prehrajú“) celkový dojem je skôr pesimistický. Farebné nápisy a symboly viac než chuť do hry evokujú všetky smutné príbehy, ktoré spoza nich cítiť. Keď vložíme do automatu skúšobných päť eur, netrvá ani desať minút, kým o ne prídeme. Na stroji dokola stláčame iba jedno tlačidlo, ktoré pestrofarebné citróny, pomaranče a bohviečo ešte ukladá do rôznych poradí. Keď dohráme, pristaví sa pri nás majiteľ a sebavedomo povie: „No, a teraz mi povedzte – dajú sa na takejto zábave utratiť úspory?“ Taktne mlčíme a odchádzame.
Ivan Rončák vraj v herni nikdy nebol. Neláka ho a podobne ako väčšina mestských poslancov v Ružomberku bol pri septembrovom hlasovaní za ich zákaz v celom meste. Pokojným hlasom rekapituluje proces, ktorým sa z inicatívy petičného výboru za necelý rok stalo všeobecne záväzné nariadenie (VZN). Po vyzbieraní dostatočného počtu podpisov (podľa zákona sú potrebné podpisy tretiny občanov s volebným právom) ju odovzdali mestu, ktoré overovalo ich pravosť, ako i súvislosť medzi prevázkovaním herní a narúšaním mestského poriadku. Keďže na stránke mestskej polície bolo podobných prípadov evidovaných niekoľko, s touto podmienkou v Ružomberku problém nebol. Aj preto po mimoriadnom júlovom mestskom zastupiteľstve prišlo už v septembri na rad predloženie VZN, za ktoré v 25-člennom zastupiteľstve zahlasovala sedemnástka poslancov. A práve v týchto dňoch sa stal Ružomberok ďalším slovenským mestom, ktoré vytlačilo hazardné hry za svoje hranice.
Častý argument, ktorý v spojitosti s takýmto krokom počujete azda pri každom meste, je odlev peňazí z mestského rozpočtu. V prípade liptovského mesta sa odhady pohybujú v rozmedzí od 250-tisíc do jedného milióna eur – v závislosti od toho, ktorú stranu práve počúvate. Klub podnikateľov v Ružomberku operuje s vyššou cifrou, do ktorej zarátava aj ušlé zisky z daní z nehnuteľností, ktoré už ich nájomcovia nebudú mať z čoho splácať. Ivan Rončák tieto argumenty pozná, no upozorňuje aj na to, že podnikatelia sú vynaliezaví a nie všetci automaticky skončia, mnohí sa vynájdu. Rovnako ako pripomína fakt, že licencie budú podnikom končiť postupne v najbližších rokoch a výpadok rozpočtu preto nebude taký náhly. A 250-tisícová suma je pri vyše sedemnásťmiliónovom rozpočte mesta stratou, ktorá za podobné skultivovanie mesta stojí.
kľúčová Bratislava
Na začiatku aktivít proti hazardu je často osobná skúsenosť, zážitok. Podobné je to aj s príbehom Petra Beňu, Bratislavčana, ktorý sa stal jednou z tvárí Iniciatívy Zastavme hazard. „Už od roku 2014 som si všímal, že v Bratislave je na každom rohu herňa. Zamýšľal som sa nad tým, čo s tým môžem urobiť, keďže mám kamarátov, ktorí tomu podľahli, a tento problém vidím aj v širšom rodinnom kruhu.“
Spolu s kamošmi Peter zistil, že potrebujú petíciu, pod ktorú sa podpíše minimálne 30 percent dospelých obyvateľov Bratislavy, čo je vyše stotisíc podpisov. Ešte nikdy sa to nikomu nepodarilo a aj Beňove úvahy by pravdepodobne skončili bez výsledku, ak by neprišli starostovia a primátor Bratislavy s návrhom hazard stopnúť. „Zapojili sme sa ako dobrovoľníci. Oslovovali sme ľudí, aby obehali vchody, oslovili susedov. Ešte ani neprebehla medializácia témy, ale ľudia petíciu podpisovali, nebolo ich treba presviedčať. Spoločnosť už vnímala, že je tu toho strašne veľa a automaticky podpisovali.“
Peter Beňa dodáva ešte jeden zaujímavý poznatok. Ak sa ako dobrovoľník stretol s nejakými negatívnymi reakciami, netýkali sa postoja ľudí k samotnému meritu petície. Ľudia skôr boli skeptickí, či ich podpis, ich aktivita, ich osobná vôľa, má šancu byť vypočutá a uskutočnená. V zápase o zákaz hazardu sa hralo a hrá aj o dôveru ľudí v demokratické mechanizmy.
Dobrovoľníci pri svojich aktivitách stretávali ďalších a uvedomili si, že musia postupovať organizovane. Rozhodli sa spoločne stretnúť, a tak vznikla Iniciatíva Zastavme hazard. A slávila úspech. Dokopy aj s iniciatívou starostov vyzbierali 136 139 podpisov, pričom počas volebného dňa vyše 90-tisíc. Očakávali, že v septembri sa VZN schváli s účinnosťou od 1. 1. 2017. Všetko je však inak. Koncom augusta z magistrátu prišla správa, že zmizlo 3 039 hárkov, na ktorých bolo vyše 50-tisíc podpisov. Naskenované kópie sa síce zachovali, vyvstala však pochybnosť, či započítanie podpisov z hárkov, ktorých originály zmizli, nebude právne napadnuteľné. „Vnímam to tak, že niekto vedel, že napadnutie samotnej petície na súde by skončilo neúspechom. Právne by to neobstálo. Preto siahol po zúfalom riešení – krádeži, ktorá dáva predpoklad, že súd by predsa len mohol rozhodnúť v prospech prevádzkovateľov hazardných hier,“ hovorí Beňa.
Sklamanie dobrovoľníkov, ktorí sa petícii niekedy venovali aj 8 hodín denne po návrate z práce, je obrovské. Ak by aj naskenované podpisy súd nespochybnil, VZN sa pravdepodobne nepodarí prijať do 1. 1. 2017. Primátor Ivo Nesrovnal sa totiž rozhodol v rámci snahy o „nenapadnuteľnosť postupu“, ako to sám tvrdí, dôkladne overiť každý jeden podpis cez Register obyvateľov SR. Zdĺhavý proces sa začína na bratislavskom magistráte prepisom fyzických podpisov do excelovských tabuliek a odosielaním do Banskej Bystrice na overenie. Doteraz sa podarilo vyhodnotiť len vyše 30 percent petície. V praxi to však znamená, že ak VZN nenadobudne účinnosť od 1. 1. 2017, obnovia sa licencie minimálne v prípade výherných prístrojov, ktorých sú v Bratislave stovky. Hazard bude kraľovať ďalej.
Práve rola primátora Iva Nesrovnala v celom príbehu je plná otáznikov. Má primátor naozaj úprimný záujem vôli občanov čo najskôr vyhovieť? Síce to rázne tvrdí, ale jeho kroky vyvolávajú pochybnosti. Pracovalo sa okamžite po prijatí petície na jej spracovaní, aby sa všetko stihlo v zákonnej lehote? Dokázal vykonať dostatočné opatrenia, aby k zmiznutiu hárkov nedošlo? Prečo pri zmiznutí hárkov z magistrátu uviedol aj možnosť, že dané hárky mu dobrovoľníci a petičný výbor nedodali, aj keď množstvo dôkazov svedčí o opaku? Kedy sa podľa neho podarí prijať žiadané VZN? Rokoval o veci s premiérom, ako ho poverili poslanci na mestskom zastupiteľstve? Vytváral na neho niekto nátlak? Všetky tieto otázky sme sa ho priamo chceli opýtať. Naše viacnásobné pokusy – cez hovorkyňu aj iné kanály – zlyhali. Ivo Nesrovnal mlčí.
Práve teraz by však primátor mlčať nemal. Na Bratislavu sa totiž upierajú oči ľudí z mnohých miest a obcí, ktoré zákaz hazardu zvažujú. A špeciálne sa upierajú na Národnú radu SR. Tá môže novým zákonom o hazarde rozriešiť mnohé dilemy. Na októbrovej schôdzi sa na stole objavia tri návrhy zákonov, ktoré novelizujú ten existujúci. „V Národnej rade môžu práve peripetie zo samospráv vziať do úvahy a pomôcť nielen Bratislave, ale aj mnohým iným mestám a obciam,“ hovorí Peter Šramko, člen petičného výboru a starosta mestskej časti Bratislava-Lamač. „Mám vo vedľajšej záhrade rodinu, v ktorej chlap prehral 800-tisíc. Bývajú v chatke, ktorú ani nevlastnia. Hrozný prípad, ale nič konkrétnejšie mi nemôže byť výkričníkom v živote, že toto je úplne zle.“
Zdá sa, že hazard na Slovensku môže vyhrať ešte zopár bitiek, prevádzkovatelia automatov môžu naťahovať čas, hľadať súdne kľučky, lobovať, podplácať či spochybňovať petície. No túto vojnu – zdá sa – už ani na Slovensku nevyhrajú.