Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Európa hľadá svoju budúcnosť

.ivo Samson .časopis .kritická príloha

V roku 2003 predstavila EÚ, pod dojmom vojny v Iraku, svetu svoju historicky prvú spoločnú bezpečnostnú stratégiu. V decembri 2007 rozhodla Rada EÚ, že v priebehu roka 2008 bude pracovať na novom dokumente, ktorý má nahradiť Európsku bezpečnostnú stratégiu z decembra 2003.

V roku 2003 predstavila EÚ, pod dojmom vojny v Iraku, svetu svoju historicky prvú spoločnú bezpečnostnú stratégiu. V decembri 2007 rozhodla Rada EÚ, že v priebehu roka 2008 bude pracovať na novom dokumente, ktorý má nahradiť Európsku bezpečnostnú stratégiu z decembra 2003.


Rada EÚ tak v priebehu roka 2008 zhromažďovala podklady na akési jej druhé, doplnené vydanie, prípadne na jej úplné nahradenie niečím iným, celkom novým.
Oficiálny „think tank“ EÚ – parížsky Ústav EÚ pre medzinárodné bezpečnostné štúdie (EU ISS) – naštartoval projekt Európske záujmy a strategické voľby, aby v prostredí bezpečnostnej komunity v krajinách európskej dvadsaťsedmičky vyvolal formou série medzinárodných konferencií odbornú diskusiu o ďalšom bezpečnostnom smerovaní Únie. Ide – podobne ako v prípade prijímania prvej Európskej bezpečnostnej stratégie v roku 2003 – o štandardný postup: EÚ sa chce pred konečnou redakciou novej stratégie zaštítiť konzultáciami s predstaviteľmi vládnych aj mimovládnych výskumných pracovísk a ministerstiev zahraničných vecí všetkých členských krajín.
Podľa skúseností, ktoré autor tohto článku získal z analogických konferencií pred konečným zverejnením prvej bezpečnostnej stratégie EÚ už v roku 2003, nemusí ísť nutne o seriózne zohľadnenie jednotlivých národných postojov. Je možné, že aj teraz sa stanoviská zástupcov členských krajín EÚ, ktorí navyše často nezabudnú zdôrazniť, že prezentujú vlastné, súkromné názory, stanú archiváliami ešte predtým, ako „political unit“ Rady EÚ koncom tohto roka dopíše záver nového dokumentu.   

.aká bola doterajšia bezpečnostná stratégia
Až po rozkole v Európskej únii v dôsledku irackej krízy v roku 2003 sa ukázalo, že potreba spoločnej platformy pri pohľade na bezpečnostnú stratégiu je pre európsku bezpečnostnú kultúru absolútnou prioritou. Dnes už prakticky nefungujúca Západoeurópska únia (ZEÚ) sa v minulosti neúspešne snažila o formulovanie bezpečnostnej stratégie, ktorá by si stanovila priority a potrebné strategické opcie. Dokument Bezpečná Európa v lepšom svete, alias Európska bezpečnostná stratégia, prijatý v decembri 2003, sa pokúša aspoň čiastočne zaplniť medzeru v bezpečnostnom uvažovaní Európy, ktorá sa vtedy ešte kŕčovito chcela vidieť ako nová globálna veľmoc.
Dokument vychádza z toho, že Európa sa stala globálnym hráčom a že musí byť pripravená podieľať sa na zodpovednosti za globálnu bezpečnosť. Zmieňuje sa predovšetkým o troch kľúčových hrozbách: terorizme, zbraniach hromadného ničenia a takzvaných zlyhávajúcich štátoch. Odporúča prijatie troch strategických cieľov, pričom jedným z nich má byť schopnosť preventívne reagovať na takzvané nové dynamické hrozby. Európska únia je abstraktne vyzývaná, aby bola v tejto oblasti aktívnejšia, koherentnejšia a schopnejšia.
V dokumente sa odráža hybridná povaha Európskej únie. Európska únia nie je štátom a na rozdiel od NATO nie je ani vojenskou alianciou. Keďže dokument vznikol v hybridnom prostredí EÚ, sám osebe je tiež hybridom. V texte sa dajú rozpoznať myšlienky a pojmy, ktoré sú vlastné skôr takzvaným atlantickým európskym krajinám, ako aj iné, ktoré odrážajú dôraz na „mäkkú bezpečnosť“ a ďalšie, ktoré majú očividne pôvod v tradícii francúzskej zahraničnej politiky. Celá stratégia sa však zlieva do jedného zúfalého výkriku – do volania po multilateralizme, ktorý sa, najmä po roku 2003, stal akousi európskou obsesiou. Je pritom smutné, že Európa síce dokáže svižným štýlom analyzovať problémy medzinárodnej bezpečnosti, ale nevie ponúknuť nijaké konkrétne riešenia spojené s vlastným praktickým prínosom na riešenie kríz.

.dedičstvo nevydarenej stratégie
V diskusiách na expertných podujatiach v priebehu roku 2008 účastníci z členských krajín EÚ odpovedali na otázky, ako má EÚ ako celok modelovať svoje reakcie na bezpečnostné problémy, ako používať, alebo ešte lepšie, ako vôbec vytvoriť funkčné nástroje spoločnej obrannej politiky a ako na to nájsť financie. Neprekvapilo pomerne rozdielne hodnotenie kvality doterajšej bezpečnostnej stratégie. Zaznievali názory, že ide o veľmi dobrý dokument podávajúci relatívne maximum z toho, čo sa dalo dosiahnuť. Pre túto skupinu názorov je súčasná stratégia základným stavebným kameňom. Treba ju rozvíjať, nie celkom prepracovať. Stratégia má podľa nich správne východisko, najmä vo svojom kategorickom  imperatíve „efektívneho multilateralizmu“.
Iné hlasy však boli podstatne zdržanlivejšie. Kritizovali skutočnosť, že EÚ nevie dosť dobre diferencovať medzi výzvami, s ktorými prichádza tu zahraničná, tu bezpečnostná, inokedy zase obranná politika. Zhoda nepanuje ani v tom, či energetická bezpečnosť má byť súčasťou európskej bezpečnostnej stratégie, alebo bude autonómnou položkou širšej európskej bezpečnostnej agendy.
S kritickými hlasmi na adresu doterajšej bezpečnostnej politiky EÚ nie je možné nesúhlasiť. Žiadna bezpečnostná stratégia nemôže byť realistická, ak si neprizná reálne hrozby, ktoré vie prisúdiť nositeľom jednotlivých rizikových faktorov. Lenže tomu sa EÚ už tradične vyhýba: EÚ sa bojí označiť niekoho alebo niečo za nepriateľa a ak aj operuje s pojmom bezpečnostná hrozba, činí to spravidla tak, aby nikoho nezarmútila. Je príliš opatrná, než aby bezpečnostnú hrozbu pripísala konkrétnemu hráčovi. Ak hovorí o hrozbe zbraní hromadného ničenia, nedozvieme sa z nej, že nositeľom tejto hrozby sú napríklad Severná Kórea či Irán, alebo že v minulosti (až do intervencie v Iraku v roku 2003) nimi boli Irak či Líbya. A už vôbec nezistíme, podľa akých scenárov chce EÚ proti týmto štátom postupovať. Keď spomína hrozbu zlyhávajúcich štátov, ani zmienka o Sudáne alebo Palestínskej autonómii. Veď tieto štáty (poprípade pološtáty) by sa ešte mohli nahnevať... Pri zmienke o hrozbe medzinárodného terorizmu môže každý čitateľ, ak nie je informovaný z iných zdrojov, získať dojem, že teroristická organizácia al-Káida do roku 2003 pôsobila možno z Aljašky, a nie z konkrétnych islamských štátov. Mimochodom, pojmy ako islamizmus či džihádizmus neskôr EÚ normatívne odstránila zo svojho slovníka. Samotná hrozba nestability sa síce tiež spomína, ale že by k nej prispievali nedemokratické štáty ako Rusko či Čína, je pre európsku bezpečnostnú stratégiu tabu. Stratégia požaduje multilateralizmus, ale mlčí o bipolarite či multipolarite a neponúka nijaký konkrétny postoj EÚ k fenoménu známemu pod akronymom BRIC (Brazília, Rusko, India, Čína).
Vo vystúpeniach kritikov doterajšej európskej zahraničnej a bezpečnostnej politiky zazneli názory, že EÚ musí nedvojzmyselne definovať svoje strategické a bezpečnostné záujmy, aj keby to musela urobiť tvrdo a mala menovite ukázať prstom na nepriateľa.

.čo v novej bezpečnostnej stratégii zrejme nebude
Podobne ako v roku 2003, aj v roku 2008 prejdú tieto návrhy filtrom byrokratického úradníckeho aparátu Rady EÚ. Nedá sa predpokladať, žeby EÚ v konečnom texte opustila bezpohlavný diplomatický jazyk. Otázne je, či EÚ bude schopná vytvoriť vlastnú energetickú politiku tak, aby to urobila otvorene, s poukazom na nutnosť prevencie proti vydieraniu zo strany niektorých krajín Stredného východu alebo Ruska. Práve tak nie je veľmi pravdepodobné, žeby sa EÚ vo svojej novej stratégii otvorene prihlásila k princípu intervencie, špecificky k operáciám na vynútenie mieru. Je možné, že urobí ústupok v otázke Afganistanu, keďže neúspech NATO v tejto krajine by celú EÚ, respektíve európske krajiny NATO, vystavil obvineniu zo zlyhania. A EÚ dobre vie, že o lenivé NATO nebudú mať Spojené štáty americké záujem. Európa NATO, na rozdiel od USA, zúfalo potrebuje.
Tá istá neadresnosť sa zrejme bude týkať Ruska. Aj tu by EÚ mohla priznať, že vo vzťahu k Rusku zlyhala a zlyháva. Že pri prevencii konfliktov na Kaukaze dopadla rovnako neslávne ako v 90. rokoch jej zbabraná „soft power“ v Bosne a Hercegovine alebo v Kosove. Ak by bola EÚ sebakritická, poukázala by na svoju paralyzujúcu bezmocnosť voči Iránu, ktorého jadrovú agendu jej USA zlomyseľne predhodili na „vybavenie“. Každý realista však vie, že takto sebakriticky koncipovanú bezpečnostnú stratégiu by už nebolo možné označiť ako európsku.

.európa a Rusko
Názov Európa a Rusko akoby vypadol z nejakého klišé. Rusko totiž pre Európu bolo po stáročia akýmsi negatívnym náprotivkom a krátkodobá predstava, že po roku 1991 Rusko postupne pristúpi na pravidlá hry, ako ich chápu demokratické štáty, sa dnes úspešne rozplýva. Kríza v Gruzínsku je debaklom Západu ako celku, ale keďže Gruzínsko neleží v Karibiku, je to v prvom rade debakel Európskej únie a jej politiky susedstva. Je to zlyhanie tých európskych krajín, ktoré v apríli tohto roka vetovali v Bukurešti pozvanie Gruzínska do Akčného plánu členstva NATO. Naučí sa teraz EÚ voči Rusku hrať kartami silovej politiky, respektíve „tvrdej moci“? Okrem odvahy má EÚ teoreticky všetky predpoklady, aby sa recidíve ruského imperializmu postavila. Má napríklad nielen triapolkrát početnejšie obyvateľstvo, je nielen 15-krát bohatšia, ale vydáva (pri všetkej biede v porovnaní s USA) v objemoch absolútnych financií aj 7-krát viac peňazí na obranu než Rusko. Scenár postavenia sa Rusku a ponuky takého partnerstva a spojenectva Rusku, pri ktorom by Rusko muselo rešpektovať európske „hodnoty“, nie je však veľmi pravdepodobný. Skôr sa dá očakávať neschopnosť EÚ zaujať jednotný a preventívne tvrdý postoj proti tejto nešťastnej krajine, ktorej sa zrútili stáročné dejiny založené na expanzii a kolonizácii. Európska nejednotnosť však Rusko iba posmelí do ďalších dobrodružstiev, čo pre EÚ bude znamenať bezpečnostné a politické krízy v jej susedstve. Ešte horšie je, že EÚ, zdá sa, môže byť v otázke Ruska rozštiepená už nie na „novú“ a „starú“ Európu, ale na tých, ktorí sa Ruska oprávnene obávajú, potom na takých, ktorí s ním v zahraničnej a bezpečnostnej politike v dôsledku ruskej energetickej politiky viac-menej kolaborujú, a nakoniec tých, ktorí sú najnebezpečnejší zo všetkých: je im to jedno. Tých Rusko, podobne ako Čína alebo politická expanzia islamu, veľmi netrápi, keďže majú iné starosti, napríklad reformu zdravotníctva, finančnú krízu alebo diskusiu o umelom prerušení tehotenstva.
V súčasnosti je ruská zahraničná politika plne v réžii ruskej energetickej politiky a je možné povedať, že pre Rusko je jeho zahraničná politika skôr funkciou tej energetickej. Zoči-voči závislosti od ruských energetických surovín, najmä od zemného plynu, narastá bezmocnosť EÚ smerom na východ a  empirický dôkaz v podobe histórie neponúka optimistické vyhliadky na to, že by sa krajiny Európskej únie vedeli v prípade existenčnej energetickej krízy vzájomne podržať. Rok 1973 a ropné embargo arabských členov kartelu OPEC vtedajšiu európsku deviatku úplne „rozhodili“. Európska závislosť od ropy z krajín Stredného východu činila vtedy vyše 80 % celého importu (USA záviseli od Stredného východu len dvanástimi percentami, od „Arabov“ len siedmimi!). V priebehu niekoľkých dní sa z vtedajšej EÚ (vtedy Európskych spoločenstiev) stalo združenie prosebníkov a niektoré krajiny (česť výnimkám ako Holandsko) vtedy začali požadovať stiahnutie Izraela nielen na hranice z roku 1967, ale aj z roku 1947, bez ohľadu na rezolúciu Bezpečnostnej rady OSN č. 242 z roku 1967, ktorá akýkoľvek návrat k hraniciam z roku 1967 podmieňuje „obrániteľnými“ hranicami.
Podobná situácia sa môže dnes kedykoľvek opakovať na základe ruského „diktátiku“, čo sa fakticky aj deje. Gruzínsko, úctivá reakcia EÚ na tento akt ruskej agresie a na zjavný „postkágebácky“ bluf o údajnej genocíde južných Osetíncov Gruzíncami, prezrádza, že časť Európy nemá problémy len s osvienčimskou lžou. Kým neprišlo dementi ruských tvrdení od nezávislých organizácií, mnohí v Európe si nechali v prvých augustových dňoch vsugerovať aj „osetínsku lož“.       

.európa a zánik
Ak tituly prác či slogany ako „Európa a Rusko“ alebo „Európa a kultúra“ patria k otrepaným klišé, nie je to nič v porovnaní s historickými výkrikmi o „zániku Európy“ alebo o „konci Západu“. Zvyk či móda konštatovať konečnú krízu a veštiť neodvratný zánik jednotlivých civilizácií, alebo civilizácie vôbec, a menovite tej západnej, sú natoľko stereotypné, že sa často rovnajú ekvilibristickému rituálu. Ako pri bohoslužbách, ako pri rétorických zaklínadlách ideológií, ktoré stratili dynamiku a pasívne čakajú historickú nehodu privodzujúcu kolosálnu zmenu, cezúru, zánik. Výpočet veštcov, ktorí prorokovali koniec dejín v podobe pochmúrneho konca západnej civilizácie, je úctyhodný. Nedajú sa nespomenúť čarodejníci filozofie dejín ako Oswald Spengler alebo Arnold Toynbee a človek ťažko odoláva pokušeniu neironizovať tých, ktorí dnes otvorene predpovedajú „koniec Európy“ – teda stereotyp podliehajúci inflácii rovnako ako revolučné a periodicky sa opakujúce objavy, že „mládež je skazená“.
Lenže Európa, ten náš malý, morálne zatuchnutý, hodnotovo vyhorený a bezprizorný geografický prívesok Ázie, sa nám mení pred očami tak rýchlo, že to vyzerá, akoby si naozaj balila kufre na onen svet. Koniec koncov, aj náboženstvá degenerujú a podliehajú korupcii vychádzajúcej z podstaty človeka, čomu tak dobre rozumel H. G. Wells. Máme tu teda drobný problém: historicky sa kultúry skôr či neskôr striedajú, hodnoty menia, a takzvané civilizácie zažívajú tie isté obrovské zlyhania ako sám človek. Čaká ich koniec, zánik, smrť. Výnimka neexistuje. Okrem Nietzscheho alebo Orwella máme naporúdzi aj súčasných autorov identifikujúcich neklamné príznaky začínajúceho „konca Európy“. Otvorene nám to hovoria napríklad taký Walter Lacqueur alebo Mark Steyn a zbytočne sa za to hneváme napríklad na Orianu Fallaci. Môžeme sa nad ňou usmievať, ale porovnanie medzi touto dámou a väčšinou dám sediacich v Európskom parlamente (nech mi to tie dámy odpustia) je zdrvujúce, je to porovnanie pre tie dámy veľmi nelichotivé. Ach, Európa! Veru, starnúca konzumná matróna, roztrasený kultúrny okruh, ktorý svetu veľa dal, veľa nedal a ešte viac vzal, sa zdá v poslednom ťažení. Taký dojem prinajmenšom vzniká pri čítaní niektorých autorov, temných augurov filozofie konca.
Nuž, až v takýchto farbách to, samozrejme, Európa nevidí, a aj preto vytiahla do boja a začína reprodukovať svoje bezpečnostné stratégie, aby presvedčila samu seba, že je schopná čeliť úpadku, ktorý eufemisticky nazýva krízou. Hoci európske deklarácie a deklamácie sú v pozoruhodnom rozpore s reálnym výsledkom bruselských snažení, je dobré, že stará dáma ešte dýcha a bojuje, mávajúc pozlátenými sociálnymi barlami, ktorým chýba hrot.

.je Európa zlyhávajúci kontinent?
Ak otázku zodpovieme z pohľadu profesionálne deformovaného bezpečnostného analytika, potom Európa (EÚ) jednoznačne zlyháva. Svoju mizériu, čo jej slúži ku cti, si však cyklicky uvedomovala. A veľmi sa snažila postaviť sa na vlastné sebavedomé bezpečnostno-obranné nohy. Len sa jej to akosi nedarí. Míľniky európskej bezmocnosti charakterizuje Bruselská zmluva, Západná i Západoeurópska únia, a medzitým krach projektu Európskeho obranného spoločenstva, ktorý stroskotal na úpornom pocite Paríža, že Francúzsko je stále ešte svetovou veľmocou. Potratové pokusy o spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku (Maastrichtská zmluva), vzkriesenie a predčasné úmrtie nepodarku označeného bombasticky ako ozbrojený pilier Európskej únie (ZEÚ) a nenaplnenie cieľov projektu európskej bezpečnostnej a obrannej politiky z konca minulého storočia, to všetko nesvedčí o zvládnutí krízy. Ruku v ruke s týmito zlyhaniami išiel veľkohubý prísľub vybudovania vlastnej štvrťmiliónovej európskej armády – Európskych síl rýchlej reakcie do roku 2003. To nám to ale rýchlo ubehlo...
Náhradné obchvaty v podobe „battle groups“, teda akýchsi bojových zoskupení, ktoré majú demonštrovať európske odhodlanie nie iba konzumovať bezpečnosť a blahobyt, vnútené Európe „brutálnym americkým kovbojom“, čaká najskôr podobný osud ako nebohú armádu EÚ. A kruh sa uzatvára. Oblúkom sa dostávame k našej Európskej bezpečnostnej stratégii, aj keď ona to zatiaľ bola skôr taktika než stratégia. Cieľom bolo nahovoriť, nie ani tak svetu ako predovšetkým samej sebe, že Európa je zodpovedná a chce nielen konzumovať, ale aj šíriť blaho bezpečnosti všade tam, kde zúria konflikty, umierajú ľudia a národy sú vystavené genocíde.
Všetky tieto pokusy emancipovať Európu od ponižujúceho protektorstva svojej bývalej kolónie (USA) boli síce miestami tragikomické, ale, čuduj sa svete, nie úplne neúspešné. Európa, konfrontovaná s vojnami a zverstvami na vlastnom teritóriu, musela investovať do bezpečnosti na svojom kontinente. Pravda až po tom, ako ju arogantný Američan dokopal do účasti na vojenskej intervencii proti neprispôsobivému Srbsku. A ešte aj po začatí vojny proti bývalej Juhoslávii v roku 1999 sa v niektorých európskych autonomistoch prebudili rezistentné gény a srdnatý nemecký kancelár Schröder promptne vycestoval do Pekingu, aby ponúkol čínskym komunistom spoluúčasť na riešení kosovského problému, čo sa podozrivo podobalo na Brandtovu „Ostpolitik“. Lenže Schrödera postihla nezvyčajná smola. Len čo postmoderný Willi 2 (Brandt) nastúpil na palubu svojho špeciálu, americkej CIA sa prihodila nemilá príhoda: na základe „starých máp“ dodala CIA zlé logistické informácie a americká raketa sa just trafila do veľvyslanectva Čínskej ľudovej republiky v Belehrade a zabila niekoľko čínskych diplomatov. USA sa za svoju očnú chybu ospravedlnili, lenže Číne neostávalo nič iné, než poslať Schrödera ako kancelára účastníckej krajiny konfliktu predčasne domov. Prefíkaný Willi 2 sa so svojím plánom riešiť kosovskú krízu s treťou stranou a za chrbtom USA akosi nerealizoval. Vyzerá to tak, že Európe sa pri prevencii konfliktov viac nedarí ako darí a keď sa neriešiteľný konflikt začne riešiť krajným prostriedkami, to jest vojnou, vždy sa nájde nejaký európsky štát, ktorý ide meniť pravidlá uprostred rozbehnutej hry. Potom sa však môže stať, že medzi týmto štátom a USA dôjde k hlbokému nedorozumeniu.

.ako ďalej, Európa?
Európa čelí svetu, ktorý je plný globálnych strategických prekvapení v štýle 11. septembra 2001 alebo 7. augusta 2008 (útok Ruska na Gruzínsko). Zajtra to môže byť prevrat v Pakistane alebo v Iráne, inokedy trebárs útok teroristov na jadrovú elektráreň v Rusku. Čokoľvek, čo z doterajších dokumentov o bezpečnostných stratégiách urobí nerecyklovateľný papier do zberu. Európa až potom zakúsi nielen osamotenosť odstaveného hráča, ale stratí aj pohodlný argument alibistického čakania na zmenu stráží v Bielom dome. Ale aj bez realizácie týchto katastrofických scenárov je evidentné, že sa v uplynulých rokoch Európa takpovediac až monokultúrne sústredila na negáciu Veľkého brata za Atlantikom. Príliš dlho žila pod jeho láskavou bezpečnostnou a obrannou čižmou a po kolapse sovietskej hrozby jej narástli nielen krídla, ale aj hrebienok. Prebudili sa nové sebavedomia aj staré zmrazené a primitívne animozity voči „Američanom“. Ak sme sledovali niektoré vyjadrenia európskych politikov od počiatku 90. rokov, alebo štúdie a články v odborných časopisoch či vyjadrenia v médiách, potom dnes možno konštatovať výrazné vytriezvenie z európskeho sna o bezpečnostnej a obrannej samostatnosti. Počiatočná opatrná eufória z počiatku 90. rokov prechádzala najprv pomaly do fantazmagorického delíria koncom minulého tisícročia a prerástla do prskania jedovatých slín v rokoch 2002 a 2003. Tu sa eufória v niektorých krajinách EÚ už zmenila na epileptické výbuchy antiamerických pudov. Dnes je v EÚ „over“ tak eufória, ako aj nekontrolované záchvaty zúrivosti. Už to nie je to, čo to bývalo v roku 2003. Európania opäť začínajú „zobať“ z ruky Amerike a viac či menej ochotne sa začínajú hrnúť do Afganistanu. Prečo? Nie azda preto, že by zrazu začali myslieť v kategóriách globálnej zodpovednosti. Dôvod je prozaickejší. Majú strach. Strach z toho, že Spojené štáty degradujú NATO na takú alianciu, ktorú si bude musieť EÚ obhospodarovať sama. Strach z toho, že jedného krásneho dňa, hodnoty-nehodnoty, si jeden americký prezident sadne ku stolu s čínskym vodcom a tieto dve krajiny sa dohodnú na exkluzívnom strategickom partnerstve, pri ktorom Európe nepristavia rovnocennú stoličku.
Krajiny ako Južný Vietnam či Taiwan by dlho mohli rozprávať o tom, ako veľmi vie byť americká zahraničná politika cynická, ak ide o jej národné záujmy. Pri svojom obsedantnom volaní po multilateralizme Európa prehliadla, že vôbec nie je pripravená na multipolarizmus, kde bude musieť konkurovať krajinám ako Čína, India, alebo opäť Rusko. Napriek pokusu o jednu ďalšiu nepresvedčivú stratégiu voči Strednému východu a Severnej Afrike (Únia pre Stredomorie), ktorá najskôr dopadne rovnako rozpačito ako predchádzajúci európsky „dialóg“ so Stredomorím alebo Barcelonský proces. Bez investícií do silovej politiky (tvrdej moci) a bez možnosti pohroziť krajnými prostriedkami sa nedá obrániť vlastný blahobyt ani vybudovať pozícia rešpektovaného partnera. Iránska kauza by mohla byť ak už nie včasným, tak aspoň posledným varovaním. Práve pri nátlaku európskej Trojky (Británie, Nemecka a Francúzska) na Irán sa prevalila virtuálnosť európskeho vplyvu založeného na „mäkkej sile“. Európe neostávalo nič iné než pohroziť iránskym vodcom, že ak budú pokračovať v jadrovom programe, Európa nič neurobí a pôjde si posťažovať do OSN. Zlyhanie EÚ pri rozhovoroch s Iránom znamená, že blamáž každej diplomacie, ktorá sa neopiera o hrozbu použitia efektívnych vojenských nástrojov, je v súčasnom svete už vopred naprogramovaná.
Možno ešte studenšia sprcha čaká na EÚ po novembrových prezidentských voľbách v USA. Ak zvíťazí republikánsky kandidát, Európa si, samozrejme potichu a pokrytecky, vydýchne. Opäť bude môcť čakať 4 roky na ďalšieho prezidenta, o ktorom bude chcieť veriť, že pôjde Európskej únii po ruke. Ak však zvíťazí kandidát Demokratickej strany, pot obleje Európu ihneď. Ukáže sa, že aj tento nový prezident bude ochotný počúvať európske vzdychy o multilateralizme iba vtedy, ak sa EÚ stane pre USA rovnocenným partnerom. A keď počujeme ako sa obaja prezidentskí kandidáti v USA v predvolebnej kampani zaprisahávajú, že to budú práve oni, ktorí zvýšia výdavky na obranu, potom zvolenie charizmatického afroamerického šviháka bude pre EÚ znamenať nielen studenú sprchu, ale navyše aj jednu priliehavú morálnu facku. Plánované stiahnutie amerických jednotiek z Iraku totiž uvoľní americkému prezidentovi ruky na také používanie americkej vojenskej mašinérie, ktorá bude slúžiť nie záujmom Európy, ako je to v Iraku, ale vzdialenejším záujmom USA. A kto potom bude riešiť prípadný chaos, nestabilitu a vojny na Strednom východe, ak iracká vláda neudrží Irak pokope? Nuž, kto to bude mať na starosti, ak nie milá Európska únia? Irak sa totiž nachádza v jej širšom susedstve a EÚ, nie USA, závisí v zdrvujúcej miere od importu ropy z Perzského zálivu.

Autor je analytik Výskumného centra SFPA
(Napriek tomu, že konferencie o novej bezpečnostnej stratégii EÚ nepodliehajú zásade o „Chatham House rules“, autor rešpektuje anonymitu a štátnu príslušnosť tých, ktorí vystúpili s príspevkami na konferenciách alebo sa zapojili do diskusií).
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite