Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Sám na opustenej fare

.hermana Jaroslava Matláková .časopis .esej

Tento list je len fikcia. Rovnaká ako mnohé literárne diela. No zároveň hovorí o skutočných udalostiach. Je o básnikovi Jankovi Silanovi, o ktorom mi kedysi rozprával kňaz Martin, ktorý sa s ním poznal.

moja drahá, keď si ma minule prišla pozrieť, priniesla si so sebou zbierku Silanových básní Úbohá duša na zemi. Pýtala si sa ma, či ju poznám, no vtom ktosi zazvonil a ty si musela odísť preč.

Janko bol môj spolužiak v kňazskom seminári. Nie priamo, lebo bol odo mňa starší. Kolovali o ňom rôzne historky, keďže sám nebol veľmi zhovorčivý. No keď si k nemu niekto našiel cestu, rád mu o sebe porozprával.

Vlastným menom sa volal Ján Ďurka. Silan bolo iba jeho básnické meno. Pochádzal z dedinky Sila neďaleko Nitry. Od malička mal slabý zrak, za čo sa aj dosť hanbil. Nepriznával sa k tomu. Prišlo sa na to, až keď dostal pätorku zo zemepisu. V prime na gymnáziu nedokázal na mape ukázať Bajkalské jazero. Od maturity nosieval okuliare s dioptriami číslo 18. Neskôr sa jeho očná porucha ešte viac zhoršovala.

do čiernej reverendy

Chcel sa stať kňazom. No pre chatrné zdravie a slabý zrak ho nechceli nikde prijať. Keď sa hlásil za kňaza, mal už za sebou prvú básnickú zbierku Kuvici. Jeho druhý pokus ho zaviedol do Trnavy k františkánom. Po osobnom pohovore s predstaveným rehole sa zdalo, že všetko je v poriadku. Janko však pri rozhovore spomenul, že píše básne. Kvardián františkánskeho rádu mu vtedy na to povedal: „Nie, neprijmem vás, máme tu už jedného básnika, Ruda Dilonga. To nám stačí, máme s ním dosť opletačky. Nie, neprijmem vás. Nemôžem vás prijať.“ Keď už nedúfal, že ho ešte niekde vezmú, skúsil šťastie u biskupa Vojtaššáka na Spišskej Kapitule. Ani tam ho nevzali. No potom sa zaňho prihovoril sám biskup Vojtaššák. A zrazu bol prijatý.

Bol zvláštny. Veľa nerozprával. Postavu mal útlu, s kolísavou chôdzou. Často sa strácal na chodbách pre zlú orientáciu a slabé osvetlenie. Ako študent teológie vydal svoju druhú zbierku Rebrík do neba. Niekoľko jeho básní chlapci zhudobnili a spievali na slávnostiach. Poplatok za štúdiá bol v roku 1938 približne 100 korún na mesiac. Keďže Janko nemal peniaze, písal. Sám sa neskôr priznal, že doštudoval vďaka poézii.

Silan sa bál výsluchov ŠtB; zakaždým mu vzali okuliare a z neho sa tak stal úplný slepec.

Raz mi jeden kňaz rozpovedal túto príhodu: „Bolo to v čase predjaria – púšťal sa sneh. Nemal poriadnych topánok do rozmočeného prostredia, a tak šiel k pánovi prefektovi a poprosil ho, aby nemusel ísť na popoludňajšiu prechádzku. A za jedinú prechádzku bola poéma na svete.“ Bola to báseň Slávme to spoločne. To je práve tá, čo sa ti tak páči, ako pekne tam hovorí o svojej mame. Ozaj, vedela si, že mama mu zomrela ešte ako malému dieťaťu? Napriek tomu o nej vždy písal básne. Vždy boli plné nehy a detskej čistej lásky. Ako v tejto: „Ty, ktorá hľadíš z tamtej druhej strany / na moju cestu krivolakú, / nespúšťaj zo mňa svojho zraku, / blaženým svetlom svojím, ktoré chráni / aj tu, kde ťa už niet, / prihováraj sa, svieť!“

Tri mesiace pred svojou kňazskou vysviackou sa dozvedel o smrti svojho kamaráta, s ktorým si veľmi dobre rozumel. Ľudsky, duchovne, spisovateľsky. Bol to Paľo Ušák so pseudonymom Oliva. Spolu so Števom Schellingom, Mikulášom Šprincom a Jankom Kováčom napísal Janko knihu spomienok a básní Tak umieral básnik Paľo Oliva.

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite