Natália teraz potrebuje pokoj

ako hodnotíte prípad Čistého dňa z Galanty?

Sú to kolegovia, nerád by som bol sudcom. No poviem jedno, veľmi sa mi nepáči emocionálna medializácia, ubližuje to všetkým a najmä týmto deckám. Natália, ktorá je u nás, ale aj my ostatní potrebujeme pokoj, zdržanlivosť. Naozaj sa o ňu bojím, pretože napriek úsiliu ju nedokážeme úplne uchrániť pred správami, ktoré ju rozlaďujú. Je v tom kolotoči už dlho, médiá ju kontaktovali už oveľa skôr, ako prišla k nám, a ako mladému dievčaťu je jej veľmi nepríjemné, že sa na verejnosti rieši jej zdravotný stav a vzťahy. Už teraz má strach, čo bude odpovedať na všetky tie zvedavé otázky známych aj cudzích ľudí, keď sa vráti domov, či zase nebude terčom novinárov, ktorým pôjde len o senzáciu. Zvládne to? Toto sú naše otázky...a ona sama si už tieto otázky kladie. Mrzí ma, keď vidím míting s jej plačúcou mamou, aký bol nedávno v Bratislave. Dva dni predtým bola jej mama u nás, hovorila aj s dcérou. Prosil som ju, aby to už nemedializovala, že to Natálii škodí. O to isté poprosila aj Natália.

ste zakladateľom systému resocializácie na Slovensku. Ako ju chápete vy?

So závislými pracujem od roku 1986, o rok neskôr som absolvoval v Prahe výcvik komunitnej terapie. Od roku 1990 sme intenzívne pracovali na príprave zákona, ktorý by komplexnejšie obsiahol problém závislosti a starostlivosť o ľudí s týmito problémami. Viete, budem radšej hovoriť o socializácii, za tých dvadsať rokov som mal vyše tisíc klientov, ktorým chýbali akékoľvek základy socializácie. A musím na tomto mieste povedať, že v súčasnosti sa mi zdá taký posun hodnôt spoločnosti, že by som to nazval až desocializáciou, ktorú vidno u mnohých našich klientov. Keď sa tvorila legislatíva, chcel som zaviesť pojem akceptovaný v zahraničí – terapeutické komunity. Ibaže u nás sa proti tomu zdravotníci vzbúrili, a preto máme „resocializáciu“. Ešte za socializmu, na konci 80. rokov, som ako mladý lekár z vlastnej iniciatívy navštevoval vtedy u nás známe poľské Monary, komunity pre drogovo závislých. Potom som s podobným cieľom navštívil aj komunity v Taliansku, Belgicku, Maďarsku či nemecký Day Top. Učil som sa od kolegov. Pochopil som, že nejde iba o zdravotnícky , ale aj psychologický, sociálny, pedagogický, či dokonca spirituálny problém. Keď som v roku 1994 založil prvé zdravotnícke lôžkové zariadenie – CPLDZ v Nových Zámkoch, vnímal som, že mnohí klienti potrebovali aj následnú strednodobú aj dlhodobú starostlivosť. A vtedy sme mali sme veľkú podporu vtedajšej ministerky za HZDS Oľgy Keltošovej, ktorá pochopila potrebu aj takejto starostlivosti. Malo ísť o sociálno-zdravotné lôžka, pretože existuje aj sociálna psychiatria a jej súčasťou je komunitná starostlivosť.