ukrytá v lesoch na jemne zvlnených krupinských lazoch leží bývalá farmárska usadlosť Poloma. Sú na nej mostíky, polorozpadnuté domy, brod cez riečku, viaceré rázcestia, nespevnená vozovka. Nie je tam, našťastie, nijaké značenie.
kdesi „tam“
Ak niekde platí slovné spojenie neželaní hostia, je to práve tu. Posledné, čo tu teraz potrebujú, sú neohlásené nájazdy médií. Prevažne mladiství klienti 25-člennej komunity dodržiavajú dohodnutý zákaz komunikácie s vonkajším svetom – vo svojom vlastnom záujme. Pochopiteľne, niečo vedia, ešte viac tušia. Aj podľa občasných návštev polície, ktorú volá primár s viac ako 25-ročnou skúsenosťou v odbore resocializácie. To vtedy, keď sem po tieto dni neočakávane príde otec Natálie v sprievode novinára bulvárneho denníka a začne kričať či vyhrážať sa. Vtedy primár zakročí. Dievčatá aj chlapci to, pochopiteľne, vidia, znepokojená Natália tiež. Inak sú tu príbuzní vítaní. Pravda, ak nie sú agresívni.
„Rituály, režim: to je kostra potrebnej vnútornej disciplíny. Svet s mantinelmi a pravidlami.“
Resocializačné zariadenie pre drogovo závislých Poloma dvanásť rokov vedie Ľubomír Gábriš, psychiater z Nových Zámkov, považovaný za nestora vo svojom odbore. „Chlapci, nehovorte mi, že ste tú aviu nepreťažili,“ usmeje sa na štyroch mladíkov, ktorí lopatami vyhadzujú z korby auta štrk. Areál komunity je už roky veľké stavenisko, pristavuje sa tu jedáleň či iné spoločné priestory. Výrazný zvuk kovového zvona ohlasuje obed, tak ako každý deň presne o tomto čase. Sled pravidelných rituálov, život akoby utkaný z režimu od zobudenia po nočný pokoj je liečivým základom terapie. A tiež vnútornej premeny mladého človeka, ktorý predtým „ulietaval“ na pervitíne či alkohole, ktorý predtým obvykle od piatka do nedele večera žúroval s partiou, utekal z domu a podobne.
Rituály, režim: to je kostra potrebnej vnútornej disciplíny. Svet s mantinelmi a pravidlami. „Radšej hovorím o socializácii, nie o resocializácii. Mnohí mladí ľudia k nám prichádzajú bez toho, aby boli predtým v rodine či v škole socializovaní, až my ich to učíme,“ poznamená Gábriš. Lekár odhaduje, že od roku 1994, keď založil prvú terapeutickú komunitu Ľudovítov, prešlo „jeho rukami“ viac ako tisíc ľudí, čo sa liečili zo závislostí. Tisíc mien, tisíc príbehov. Mnohí z nich sú s ním dodnes v kontakte, niektorí sem prichádzajú už ako dospelí, na víkend, do – pre nich novej – komunity. A niektorí z nich sú aj bezradní, pretože majú dnes deti, ktoré začínajú s drogami vo veku ako kedysi oni sami.
Bezútešný kruh? Nie, iba reálne konštatovanie. Po dlhých hodinách rozhovoru v kancelárii so štyrmi masívnymi kamennými stenami, počítačom, kávovarom a dverami, na ktorých je teraz zvonku zavesený kartón s oznamom „nerušiť“, vychádzam s Gábrišom von.
„To je ona,“ povie potichu o vyššej štíhlej dievčine v bielom svetri, ktorá ide s kamarátkou von z budovy.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.