rozpačitý dojem z ocenených filmov opäť raz rozvírili diskusie, kto alebo čo v skutočnosti rozhoduje o oceneniach na najprestížnejších filmových festivalov. Rozhodujú naozaj nominovaní porotcovia, ktorí sú patrične imúnni voči názorom a odborným kritériám významných svetových kritikov, alebo je občas nutné prihliadnuť na „iné“ záujmy a preferencie festivalovej loby? Je naozaj Lav Diaz autorom najlepšieho filmu, ktorý sa tento rok predstavil na Lide, alebo sú Filipíny momentálne v geopolitickom centre diania, na čo treba upozorniť aj udelením Zlatého leva?
zápis do Guinessa
Lavrente Indico Diaz je nepochybne najznámejším, a teraz už aj najslávnejším filipínskym filmovým tvorcom - režisérom, scenáristom, ale aj kameramanom, skladateľom, strihačom i hercom v jednej osobe! Napriek tomu sú jeho meno i umelecká tvorba známe zväčša len istému okruhu návštevníkov festivalov. Ale aj pre nich je problém jeho filmy dopozerať.
„V Benátkach zvíťazil film, ktorý mal kontroverzné prijatie napriek tomu, že ho vlastne ani veľa novinárov nevidelo, respektíve nedopozeralo. “
Ako filmový režisér debutoval až ako 40-ročný v roku 1998, ale odvtedy už vytvoril 27 filmov. A teraz to podstatné: 57-ročný filmár nakrúca extrémne dlhé filmy, ktoré nielenže sa nikto neodváži nasadiť do bežnej distribúcie, ale aj pre dramaturgov viacerých festivalov je jeho tvorba zložitým orieškom. Len máloktorý z jeho filmov sa zmestí do dvoch hodín. Diaz si postupne vybudoval pozíciu ultranezávislého filmára, ktorý tvrdošijne nakrúca dlhočizné filmy v obdivuhodne rýchlom tempe a v posledných rokoch získava ocenenia na najslávnejších prehliadkach. V roku 2013 mu dal priestor festival v Cannes, kde získal cenu v sekcii Un certain regard za film Norte, koniec histórie (dĺžka 250 min). Pred dvoma rokmi sa tešil zo Zlatého leoparda v Locarne za 338-minútovú snímku Koľko je predtým. Mimoriadnou udalosťou tohtoročného Berlinale bolo uvedenie historickej retrodrámy Uspávanka pre bolestné tajomstvo, ktorej porota udelila Strieborného medveďa – Cenu Alfreda Bauera („filmu, ktorý otvára nové perspektívy“). Ocenený titul v dĺžke osem hodín a päť minút dopozerala iba hŕstka kritikov (aj to len tí, ktorí vraj o tom jednoducho museli napísať). Vítaným hosťom je práve v Benátkach, kde už v roku 2007 predstavil svoj 9-hodinový film Smrť v krajine Encantos. Do sekcie Horizonty bol pozvaný aj o rok neskôr titulom Melancholia (kratším iba o 90 minút).
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.