Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Zrada intelektuálov

.časopis .téma

Týždenník Respekt ulovil sólokapra. Ako inak sa dá nazvať kauza, totálne spochybňujúca morálny kredit svetovo známeho a

Týždenník Respekt ulovil sólokapra. Ako inak sa dá nazvať kauza, totálne spochybňujúca morálny kredit svetovo známeho a uznávaného spisovateľa? Týždenník Respekt sa razom stal najcitovanejším českým časopisom a 58 rokov starý príbeh začal žiť svojím životom. Tak si to Respekt aj želal.


Článok o nájdení historického dokumentu, ktorý by mal potvrdiť, že spisovateľ Kundera v roku 1950 udal agenta Dvořáčka, dokonca prinútil Milana Kunderu prehovoriť. Už to samo osebe bola historická udalosť, keďže Kundera sa dobrovoľne a uvedomele rozhodol vyhýbať akýmkoľvek médiám, nekomentovať verejný život ani svoje literárne dielo. Obvinenie, ktoré historik Adam Hradílek v Respekte zverejnil, bolo však mimoriadne a zverejnený dokument dosť silný na to, aby od Kunderu zaznelo zásadné slovo. Jeho reakcia však bola bizarná. Vzhľadom na to, že Kundera je spisovateľ-filozof, esejista, človek mimoriadne sčítaný a inteligentný, čakalo sa na dôstojné slovo: Možno aj priznanie či ľútosť, alebo prijateľné vysvetlenie. Nebolo by také ťažké odpustiť či pochopiť konanie mladého človeka v ťažkej dobe.
Namiesto toho prišli silácke reči o akomsi atentáte na autora – a obvinenie, že článok bol načasovaný na termín frankfurtského knižného veľtrhu. Vzhľadom na to, že v tomto príbehu ide o celoživotnú traumu, výčitky svedomia (Iva Militká-Dlasková), dlhé roky väzenia a zničeného života mladého človeka (Dvořáček) a ublíženie celej rodine, je spájanie článku s knižným veľtrhom cynické. Toto Kunderovi naozaj nevyšlo a ukázalo to, ako veľmi je odtrhnutý od českej reality, kde vyrovnávanie sa s komunistickou minulosťou je predsa len dôležitejšou a nadčasovejšou témou ako akýsi veľtrh a knižný biznis. Vydavateľ Alexander Tomský dokonca tvrdí, že sa Kundera správa ako človek, ktorý je v pasci. „Skoro by som povedal, že jeho psychologická reakcia je priznaním sa.“
Šéfredaktor literárneho mesačníka Host, v ktorom Milan Kundera občas publikoval svoje eseje, Miroslav Balaštík, si však myslí, že Kunderova reakcia bola „úplne adekvátna situácii človeka, ktorý bol obvinený z niečoho hrozného, o čom je presvedčený, že sa toho nedopustil a nevie, ako sa tomu obvineniu má brániť.“
Zdá sa, že pre české či slovenské médiá Kundera viac nepovie, svoj odstup od médií ešte zväčší. Hoci občas dokázal urobiť výnimku – napríklad nedávno, keď jeho nie príliš významnú hru Ptákovina uviedol Činoherný klub, urobil Kundera dokonca iniciatívne pre MF Dnes rozhovor sám so sebou. Aby bol o jeho hru väčší záujem.

.výhrady
Stalo sa to, čo sa dalo čakať. Na obranu Kunderu vystúpili najmä jeho generační druhovia a priatelia: Milan Uhde, Ivan Klíma, Jan Čulík či Karel Hvížďala. „V prvom rade ma prekvapilo médium, v ktorom vyšiel pôvodný článok,“ tvrdí Hvížďala. Prekvapilo ho, že sa na túto prácu podujal inak veľmi seriózny Respekt, ktorý sa pár dní predtým vyslovoval proti používaniu skrytej kamery v kauze Tlustý – Morava, teda hájil klasickú rešeršnú žurnalistiku proti investigatívnej. „Práve jedna zo základných  zásad tejto žurnalistickej práce je prevzatá od historikov: podľa nich jeden jediný, ďalej neoverený a nepotvrdený prameň starý údajne 58 rokov, hoci vyzerá na prvý pohľad veľmi vierohodne, nič či skoro nič nedokazuje. Každý údaj má byť overený z troch alebo aspoň z dvoch zdrojov. To sa tu nestalo,“ tvrdí Hvížďala. Ale českí historici nespochybňujú dokument, ktorý Hradílek našiel a zverejnil. Dokonca akceptujú bez výhrad aj to, že udanie nie je osobne podpísané Kunderom.
Historici však majú iné výhrady. Historik Jaroslav Cuhra z Ústavu pre súdobé dejiny Akadémie vied, spochybňuje spôsob zverejnenia: „Odovzdávať takéto materiály médiám, tak sa podľa mňa historická práca nerobí.“ Spisovateľ a historik Pavel Kosatík vyčíta Hradílkovi, že sa nezaoberal aj inými verziami prípadu ako tou, „ktorá sa mu vzhľadom na atraktívny terč páčila“. Inak by si podľa Kosatíka musel všimnúť, ako nápadne sa líšia od dobovej normy osudy ostatných aktérov udalostí. Iva Militká, ktorá u seba agenta Dvořáčka chcela ubytovať, ani jej priateľ, neskôr manžel, Miroslav Dlask vlastne neboli za pomoc agentovi postihnutí. Preto bolo treba skúmať viacero verzií, ako sa udalosť odohrala. Mladý Kundera si napríklad mohol myslieť, že je to nejaká provokácia proti nemu a keďže už mal politické problémy, vec radšej oznámil. Chýba mu aj jasnejšie objasnenie Kunderovho motívu. Ten by však mohol najlepšie objasniť Kundera sám.
Kosatík má však nesporne pravdu v jednej veci: je prinajmenšom čudné, že historik Hradílek, ktorý významný objav učinil, v čase jeho zverejnenia zmizol kamsi do cudziny a s médiami tak komunikovali iba jeho spolupracovníci. Celý príbeh mal preto trochu bizarný nádych – Hradílek nekomunikoval vôbec a Kundera iba s ČTK, aj to iba pár vetami, ktoré nič neobjasnili. Bol to boj dvoch neviditeľných protivníkov.
A aby tých výhrad nebolo málo: reakcie zo sveta boli skôr protičeské ako protikunderovské. The New York Times citoval Kunderovho priateľa Roberta Calassa, podľa ktorého obvinenia pramenia zo „silnej horkosti, ktorú k nemu jeho krajina prechováva“. Francúzske Le Figaro napísalo, že Česi tohto spisovateľa „obdivne nenávidia“. Objavil sa motív, že Česi nemôžu Kunderovi odpustiť jeho svetový úspech a uznanie. Ako typický český fenomén vidí vec aj Karel Hvížďala: „Ak sa tu narodí niekto, kto našu kotlinu presahuje, chceme mu nejako ublížiť, umenšiť ho, aby veľmi nevyčnieval,“ povedal pre .týždeň. S týmto názorom však nesúhlasí vydavateľ Tomský, ktorý naopak tvrdí, že Kundera je v Čechách už od šesťdesiatych rokov zbožňovaný a milovaný. „Ani napísať kritickú recenziu na jeho dielo sa nehodí,“  tvrdí. Ale nepopiera, že v Čechách je k tomuto autorovi istý nezdravý vzťah. „Môže zaň Kundera a jeho patologické rozhodnutie chodiť do Čiech inkognito a nekomunikovať,“ hovorí Tomský. „Aj keď ho tu niekto spoznal, tak sa ohradil, že to nie je on, že to bude omyl. To sa stalo viacerým ľuďom, ktorí ho poznajú. Tá komunikácia je nezdravá a nenormálna, ale je to jeho rozhodnutie.“


.autorov život?
Na svoj vyhranený vzťah k médiám, aj na svoju životnú filozofiu, že za spisovateľa má hovoriť výlučne jeho dielo, má Kundera výlučné právo. Jeho postoj je ľahko pochopiteľný v svete, kde sa namiesto Hemingwayových kníh čítajú najmä biografie rozoberajúce iba jeho skrachované manželstvá a viac ako o Kafkových knihách sa píše o jeho problematickom vzťahu k ženám či k otcovi. Sú spisovatelia, ktorí médiá dokážu zdatne využívať vo svoj prospech. Napríklad taký Salman Rushdie hrá dnes v kdejakej romantickej komédii a o jeho komplikovanom živote sa už hovorí viac ako o jeho knihách.
Tomu sa Kundera chcel urputne vyhnúť a svoj postoj jasne formuloval vo viacerých esejach. Nechcel byť ani slávnym – „sláva je strata rovnováhy“, tvrdil v práci Nechovejte se tu jako doma, příteli. Neuznával ani heslo: jednota života a diela. „Všetky tieto magické floskuly prezrádzajú túžbu odoprieť umeniu jeho autonómnu existenciu, vtlačiť ho späť tam, odkiaľ vzišlo, do autorovho života, a rozpustiť ho v tom živote.“
Literárny vedec Miroslav Balaštík obhajuje tento Kunderov postoj, „pretože literárne dielo nie je krížovka, kde by sme sa po prečítaní (teda vylúštení) dozvedeli nejaké skryté tajomstvo autorovho života.“ Literatúra má podľa neho iný režim čítania. Nečítame román preto, aby sme sa dozvedeli niečo o autorovi, ale o sebe samom, aby sme lepšie porozumeli svetu. To, že sa Milan Kundera rozhodol ako autor zmiznúť za svojimi románmi a verejne nevystupovať, je podľa Balaštíka pre čitateľov obrovský dar. „On mu tým dal slobodu, aby jeho diela mohli vnímať nezaťažene, aby v nich nemuseli pátrať po povrchných významoch, lúštiť krížovky a  potom byť sklamaní, keď ich nenájdu a nevylúštia.“
Lenže aj Balaštík pripúšťa, že mediálny spôsob čítania víťazí, pretože práve v týchto dňoch sa viac ako inokedy debatuje o tom, že téma zrady a udávania je jedna z najdôležitejších v Kunderových románoch. Prečo asi? Vyrovnával sa takto Kundera s výčitkami svedomia? Literárni kritici, ktorí Kunderu bránia, tvrdia, že téma zrady je predsa takmer v každom veľkom románe či divadelnej hre. Asi by bolo zvrátené, keby Kunderovo dielo malo byť dôkazom jeho viny.
Kultúrny redaktor českých Hospodárok Petr Fischer v tejto súvislosti pripomína, že Kundera vo svojich románoch nikdy čierno-bielo nemoralizoval a dokonca – vedomý si irónie života – sám sa ešte pred zverejnením kauzy začal v esejach Zrazené testamenty nečakane brániť obvineniam zo zlého svedomia z minulosti. A irónia života ho teraz dohnala.

.bez kníh
Čo však možno Kunderovi vyčítať, je spôsob, akým pristupuje k vydávaniu svojich kníh v krajine, odkiaľ pochádza a v ktorej čerpal inšpiráciu k mnohým románom. Na jednej strane je síce jeho pedantný a dôsledný vzťah k vydávaniu a prekladaniu svojich kníh sympatický, na druhej strane je nepochopiteľné, že niektoré svoje práce, ktoré napísal už v emigrácii vo Francúzsku, zatiaľ nedovolil preložiť a vydať v Čechách. Aj na české vydanie jeho najslávnejšieho zahraničného románu, ktorý sa pritom bytostne dotýka Československa (Nesnesitelná lehkost bytí), sme čakali po Novembri 17 rokov.
Je bizarné, keď nám teraz Kunderov blízky priateľ Milan Uhde odkazuje, aby sme si predsa dobre prečítali jeho knihu Život je jinde, kde Kundera píše aj o téme udavačstva. Akurát treba dodať, že táto kniha v Čechách ani na Slovensku ešte nevyšla. „Ide v nej o všeobecný problém mladého človeka v ktorejkoľvek dobe, ktorý v nadšení nedokáže domýšľať dôsledky svojich činov,“ naznačuje tému knihy Miroslav Balaštík. „Presnejšie, žije vo svete vlastných predstáv o tom, ako by mal život a svet vyzerať a tie projektuje do reality bez ohľadu na to, čo môže priniesť iným. Pre mňa je to román o blbosti mladosti, ktorá je večná.“
Podľa Balaštíka je vydanie tejto knihy, ako aj Knihy smíchu a zapomnění len otázkou času. Obe knihy sú pritom určite najzaujímavejšie pre obyvateľov bývalého Československa,  keďže o jeho politické reálie v nich ide. „Kundera mal dlho strach, že jeho romány tu budú čítané práve týmto spôsobom: že v nich budú čitatelia hľadať politické reálie a reálie jeho života a celkom im unikne filozofická podstata jeho románu.“
Po zverejnení Hradílkovho dokumentu sa už čitateľ Kunderových kníh ťažko vyhne porovnávaniu románu s Kunderovým životom a s podozreniami, ktoré tu sú. A je tiež otázne, čo po tejto kauze Kundera dovolí ešte vydať v češtine. Pocit, že Česi (a s nimi sa zvezieme aj my Slováci čítajúci v češtine) si nezaslúžia čítať jeho diela, sa v Kunderovi môže ešte zosilniť a vo vysokom veku na svoju bývalú vlasť úplne zatrpkne.

.günter Grass
Nejde však len o Kunderu. Médiá po celom svete Kunderov prípad porovnávali s ďalšími autormi, najčastejšie s nemeckým spisovateľom Günterom Grassom, ktorý sa pred dvoma rokmi priznal k svojej službe v nacistickej Waffen-SS. Maďarsko pred dvoma rokmi riešilo minulosť svojho slávneho režiséra Istvána Szabóa, Poľsko zas sociológa Zygmunta Baumana. Okrem toho existujú v každej krajine ďalšie kauzy spisovateľov, kňazov či vedcov, ktorí nie sú známi vo svete, v svojej krajine však význam zohrali. Možno tie príbehy navzájom porovnať?
Na prvý pohľad majú toho dosť spoločného. Grass je známy spisovateľ a intelektuál, v roku 1999 ocenený Nobelovou cenou za literatúru. Tú síce Kundera ešte nemá, ale často sa pred jej udelením spomína ako možný kandidát. Kundera aj Grass sú zvlaštným spôsobom zviazaní so svojím rodiskom, Nemec Grass s dnes poľským Gdaňskom, Kundera s Českom.  Grass bol až do minulého týždňa viac previazaný so svojou domovskou spoločnosťou a explicitnejšie sa vyjadroval o problémoch nemeckej spoločnosti. Pre nekompromisnú kritiku nacizmu bol označovaný za morálnu autoritu a (trochu prehnane) za „nemecké svedomie“ po druhej svetovej vojne.
Hoci sa obidvaja zaplietli do spolupráce s totalitným režimom, dôležité sú aj rozdiely. Najvačším z nich je vyrovanie sa s vlastnou minulosťou. Grass na rozdiel od Kunderu o svojej minulosti prehovoril verejne a ospravedlnil sa. „Na morálnu autoritu síce trochu neskoro,“ ako po Grassovom priznaní napísal nemecký konzervatívny novinár a historik Joachim Fest, ale sám od seba. To napokon ocenil aj bývalý poľský prezident Lech Walesa, ktorý Grassa tiež spočiatku kritizoval. Nemecký dramatik o svojom vzťahu k nacizmu a účasti v SS písal v knihe Pri lúpaní cibule, v článku pre americký New Yorker a vo viacerých rozhovoroch pre noviny či televízie. Kundera, naopak, o svojej minulosti mlčí. Kundera sa na rozdiel od Grassa úplne zriekol svojej verejnej roly, tvrdí Balaštík. „Od roku 1985 sa nevyjadruje k ničomu, čo nesúvisí s literatúrou,“ dodáva. To je síce pravda, na druhej strane sa Kundera so svojou komunistickou minulosťou rozchádzal pomerne ťažko. „jeho najväčším zlyhaním je, že sa nedokáže vyrovnať so svojím angažovaním sa v komunistickej strane, so svojou podporou obrodeneckému procesu v 60. rokoch, a tento jeho postoj trvá až do polovice 80. rokov, keď sa odmlčal,“ hovorí Tomský. Kundera sám si navyše podľa Tomského viackrát falšoval životopis, odmietal sa priznať k ranej tvorbe, za svoje prvé dielo v cudzine vyhlasoval Směšné lásky, zapieral český pôvod a podobne.
Druhým podstatným rozdielom je, že nie je známe, že by mladý Grass niekomu priamo ublížil tak ako Kundera.
K minulosti a vlastnému zlyhaniu sa však ťažko vracalo aj jemu. V jeruzalemskej prednáške v roku 1967 síce hovoril o členstve v Hitlerjugende, ale SS vedome zamlčal. Neskôr, v roku 1985, ostro kritizoval návštevu prezidenta Reagana a kancelára Kohla na cintoríne v Bitburgu, kde boli pochovaní aj nacistickí vojaci. O dvadsať rokov neskôr bolo jasné, že išlo o pokrytectvo. K tomu všetkému bol po rokoch donútený hovoriť. Robil to však verejne a sám od seba.

.istván Szabó
Zaujímavo vyznieva porovonanie Milana Kunderu s maďarským oskarovým režisérom Istvánom Szabóm. Držiteľ Oskara za najlepší cudzojazyčný film (Mephisto, 1981), autor Plukovníka Redla (1984) a filmu Hanussen (1988), uzatvárajúceho trilógiu, sa tiež zaplietol s komunistickým režimom. Celá kauza vypukla pred dvoma rokmi článkom v týždenníku Élet és Irodalom, ktorý zistil, že Szabó počas Kádárovej éry donášal na svojich spolužiakov na vysokej škole. Napísal asi päťdesiat správ a ešte rok po krvavej revolúcii v roku 1956 pracoval pre komunistickú tajnú službu. „Na začiatku všetko popieral. Neskôr, keď boli zverejnené všetky dokumenty, pomaly priznal celú pravdu,“ hovorí pre .týždeň Péter Krasztev, bývalý pedagóg Stredoeurópskej univerzity v Budapešti a dnes riaditeľ Maďarského inštitútu v Bratislave. Spor o režiséra okamžite rozdelil maďarskú spoločnosť, ľavica Szabóa bránila s odkazom na jeho dielo, pravica s ním odmietala čo i len hovoriť. Zaujímavejšie je však, ako sa bránil sám Szabó. „Tvrdil, že spôsob, ako sa vyrovnával so zradou a donášaním, bolo práve jeho dielo. To, ako vykresľoval postavy, ako bola zrada a donášanie prítomné v jeho filmoch, práve tým sa vyrovnával s vlastným prehreškom v minulosti,“ hovorí Krasztev. Podobnosť s Kunderom? Miroslav Balaštík takéto porovnanie odmieta. „Téma zrady či udania je úplne bežný motív literárnych diel, ktoré reflektujú totalitné režimy. Nie je to nič špecificky kunderovského, ale všeobecný atribút neslobody. Navyše, motív udavačstva hrá v Kunderovom diele len podružnú rolu,“ hovorí šéfredaktor Hostu.

.zygmunt Bauman
Rok po kauze Istvána Szabóa odhalil poľský historik Bogdan Musial minulosť svetoznámeho a aj u nás prekladaného a čítaného sociológa Zygmunta Baumana. Predtým než bol v roku 1968 Bauman vylúčený z komunistickej strany a emigroval do Izraela, bol podľa Musialových zistení presvedčeným stalinistom, zvláštnym politickým dôstojníkom Sovietmi organizovanej poľskej armády a od roku 1945 agentom vojenskej spravodajskej služby pod krycím menom Semjon. V sovietskych službách urobil budúci akademik závratnú kariéru: po vyznamenaniach za statočnosť a ocenení ideologickej práce a schopností propagandistu na fronte sa stal členom politického vedenia v tajnej službe a následne vedúcim oddelenia propagandy a agitácie. V roku 1953 bol napriek vlastnej nevôli „opustiť jednotku“ prepustený, aby sa začala jeho vedecká kariéra na Varšavskej univerzite. Odhalenie jeho minulosti sa po zverejnení článku vo Frankfurter Allgemeine Zeitung stalo medzinárodnou témou (článok vyšiel aj v prílohe denníka Sme Fórum) a Bauman bol donútený hovoriť o rokoch, ktoré v jeho životopise chýbali. Anglický ľavicový denník Guardian síce napadol relevanciu zistení, ale Bauman sám identitu agenta Semjona priznal. Keďže sa však jeho spis stratil, hovoril o tom s ľahkosťou a nemal problém vyhlásiť, že za všetko „nesie plnú zodpovednosť“. Podobne ako v prípade Grassa však nie je známy žiadny prípad, že by niekomu ublížil. V Nemecku, kde sa Baumanovej kauze venovali všetky veľké denníky, však autori upozorňovali na dobový kontext: Povojnové perzekúcie však stáli v Poľsku život 50-tisíc ľudí a stalinistická tajná služba bola pritom v prvej línii boja. Predstava, že vedúceho oddelenia zameraného na boj proti vnútornému nepriateľovi sa to netýka, nie je dosť dobre možná. Bauman, podobne ako Kundera, však o tom odmieta hovoriť a minulosť si necháva pre seba. Je zaujímavé, že o hrôzach holokaustu, problémoch modernity, globalízácie či dokonca morálke a etike dokázal napísať vyše 50 kníh, hovoriť o desiatich rokoch jeho vlastného života však odmieta. Bauman vidí vysvetlenie celej kauzy v konšpirácii: „diskreditáciou mojej osoby má byť nepriamo diskreditovaná politická ľavica v Poľsku“. Zdá sa však, že ľavica, a najmä Bauman, sa zdiskreditovali skôr sami.

.budovanie pamäti
Na celom spore o minulosť významných svetových intelektuálov — či už ide o Kunderu, Grassa, Szabóa či Baumana – je zaujímavá ešte jedna vec. Zdá sa, že ide o niečo viac ako len o minulosť menovaných osôb. Ak o svojej minulosti nehovoria samotní aktéri, ako je to v prípade Güntera Grassa či Ivana Klímu, ktorý podľa vlastných slov práve o svojej stalinistickej mladosti dopísal knihu, ide spravidla o aktivitu mladých historikov, zamestnaných v inštitúciách podobných nášmu Ústavu pamäti národa. V strednej a východnej Európe sa teda práve hlási k slovu nová generácia, nezaťažená chybami vlastných životov a jej historický výskum a otázky na minulosť významných intelektuálov práve formujú novú generáciu a budujú národnú pamäť. To, ako táto spoločenská diskusia dopadne, rozhodne o tom, čo sa raz bude písať v učebniciach o 20. storočí.
Jedno je však jasné už dnes. Intelektuáli, ktorí kolaborovali so zločineckými režimami a donášali na svojich spolužiakov či kolegov, zlyhali. V čase najvážnejších dejinných skúšok totiž nedokázali čeliť moci a stáť na strane pravdy.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite