Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Kunderov a Havlov spor o zmysle českej existencie

.peter Zajac .časopis .téma

Českí intelektuáli sa v

Českí intelektuáli sa v dlhodobom spore o zmysel českej existencie pokúšajú spojiť plebejskosť s humanistickým posolstvom. Vedú spor na bodáky. Usilujú sa zlúčiť výlučnosť individuálneho gesta s každodenným realizmom životného pragmatizmu. Plebejstvo však neriskuje a nestrká hlavu do slučky.
Neznáša výlučnosť. Za života jej nasadzuje psiu hlavu, po smrti sa jej korí.
Ak chceme pochopiť spor Milana Kunderu s Václavom Havlom, musíme mať na pamäti tento tradičný rámec českej intelektuálnej diskusie. Kundera odkazuje vo svojej eseji  Český uděl, uverejnenej koncom roka 1968, na knihu Pavla Stránskeho O státě českém z roka 1633, z najhorších pobelohorských čias straty českej zvrchovanosti a vracia sa k schauerovskej otázke z konca devätnásteho storočia, či stálo vôbec za to „zřizovat znovu uprostřed Evropy náš malý národ?“ K tomuto základnému rámcu sa Kundera vracia aj vo filipike Radikalismus a exhibicionismus, ktorá je odpoveďou na Havlovu polemickú úvahu Český úděl?. Ňou sa Havel vyväzuje z historického rámca osudu a osudovosti, lebo podľa neho odvádza pozornosť od skutočných príčin vtedajšej situácie. 

Zrážka medzi Havlom a Kunderom je tvrdá. Kundera, dojatý pasívnym odporom Čechov a Slovákov,  píše, že politika pražskej jari augustový konflikt vydržala: „Ustoupila sice, ale nerozpadla se, nezhroutila se. Neobnovila policejní režim; nepřistoupila na doktrinářské spoutání duchovního života, nezřekla se sama sebe, nezradila své principy, nevydala své lidi, a nejen že nestratila podporu veřejnosti, nýbrž právě ve chvíli smrtelného nebezpečí stmelila za sebou celý národ, jsouc vnitřně silnější než před srpnem.“  
Havel oponuje a pýta sa, či vydržali tie hlavné, základné veci, „z nichž by mělo všechno ostatní vyplývat a které by to měli zaručovat. Vydržela například svoboda slova a svoboda shromažďovací? Vydržela naděje na otevřenou, a veřejně kontrolovanou politiku a skutečně demokratický způsob vlády? Vydržela naděje na legální politickou pluralitu, takovou, která se neuskutečňuje jen cestou zákulisních intrik? Vydržela opravdu naděje na ekonomickou přestavbu – se vším, co to obnáší? Vydržela naděje na suverénní zahraniční politiku? Vydržela naděje na morálně pracovní obrodu národa?“
Kundera hovorí o Havlovi, že je radikálny, že od začiatku odmietal českostalinský svet a nauzatváral s ním nijaký kompromis. Havel zase hovorí o Kunderovi, že patril v mladosti k tej časti národa, ktorá vybojovala veľmi tvrdým zásahom proti druhej časti to, že „příslušíme tam, kam příslušíme...“
Kundera ešte aj koncom roka 1968 vychádzal z premisy, ktorá ho determinovala v mladosti. Tento raz už nebol preňho komunizmus šťastným vekom, obrodenecky sa mal premeniť na obrodzujúci sa socializmus s ľudskou tvárou. Havlovi bola táto predstava od začiatku cudzia. Jeho požiadavky boli radikálne len v rámcoch komunistickej spoločnosti. Z perspektívy slobodnej spoločnosti boli elementárnymi požiadavkami. Ich radikalita spočívala v cene – vysloviť ich verejne znamenalo v komunistickom režime smrť alebo väzenie.
Pre Milana Kunderu bola úvaha Český úděl posledným pokusom prevliecť komunistickú ideu uchom ihly socializmu s ľudskou tvárou. Začiatkom sedemdesiatych rokov precitol. Definitívne. Na rozdiel od národa, na ktorý bol taký hrdý a ktorého plebejská hrdosť sa zmenila na domáce kutilstvo.
Radikálna zmena Kunderovho názoru viedla k jeho zblíženiu s Havlom. Prišlo však k zvláštnej prešmyčke. Kundera si vybudoval nový štít z irónie a ako ironik sa stal po emigrácii do Francúzska francúzsky píšucim autorom. Problém českej kultúry ako súčasti západoeurópskej civilizácie otvoril ešte raz vo svojej stredoeurópskej eseji koncom sedemdesiatych rokov. Kundera, ktorého deklarovaným posolstvom bolo koncom šesťdesiatych rokov prijatie českého údelu, sa stal medzinárodným spisovateľom. Vo svojich románoch štepil iróniu na dojatie, na konci ho dostihla irónia bez dojatia.
Václav Havel, ktorý Kunderovu predstavu českého údelu koncom roka 1968 striktne odmietol, sa stal napokon jej najznámejším nositeľom. Iróniou osudu však aj jeho rozčesla rola, v ktorej splývalo divadlo ako svet so svetom ako divadlom. Dnes sa usiluje sám seba vyňať pred zátvorku sveta ako absurdného divadla, ale celkom to nejde.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite