Hudobné i životné partnerstvo Daniela Salontaya a Šiny napriek neustálym dobrodružstvám objavovania pôsobí veľmi harmonicky. Na koncerte v bratislavskom Zrkadlovom háji duo predstavilo nový album, ktorý akoby ušiel zo škatuľky.
Nie, neboli v tom žiadne kúzelnícke triky, ak nerátame stále rastúce interpretačné majstrovstvo a ľudské dozrievanie oboch muzikantov. Skôr to možno považovať za ďalší stupeň vývoja. Vidí sa mi totiž, že po nádherne inotajovom albume Výprava/Voyage spred dvoch rokov, na ktorom prevažovali dlhé meditatívne plochy a prešpekulované aranžmány, začalo byť bývalým Dlhým dielom v ich ulite trochu tesno a otupno. Kapela, ktorá získavala povesť akýchsi guruov slovenského intelektuálneho pesničkárstva ursínyovského razenia, naoko ustúpila zo svojich avantgardných snáh a opustila vlastnú škatuľku. Tak koncert, ako aj nová platňa totiž obsahujú oveľa komunikatívnejšie prvky ako doteraz – podarilo sa im skĺbiť dunivé tanečné rytmy, ale aj rokenrolové gitary, názvuky reggae, krehkosť folku či dokonca štadiónovo-chrámové chorály, za ktoré by sa ani U2 nemuseli hanbiť, a k tomu všetkému pridať jednoduché, zrozumiteľné, no ešte stále nie banálne textové posolstvá. Ale poďme pekne po poriadku a od začiatku.
.z Dlhých dielov ku Glorii
Ak vynecháme všetky osobné a životopisné detaily, ktoré predchádzali spojeniu týchto dvoch hudobných samorastov, treba začať prelomovým rokom 2001. Vtedy totiž vznikli nielen prvé dva albumy Dlhých dielov (tak sa volala kapela, ktorá bola predchodcom dnešného Longitalu), ale zároveň aj vydavateľstvo Slnko Records. Dlhé diely je názov bratislavského sídliska na svahoch Malých Karpát, z ktorého je skvelý výhľad na Dunaj i na jeho druhú stranu. Práve v tom čase sa Šina a Daniel presťahovali do bytu na tomto mieste a pripisujú mu dodnes magický význam – zdá sa, ako keby práve na starobylej skale nad Dunajom získali ten správny nadhľad a prišli na to, ako treba cez seba nechať prúdiť hudbu. Gitarista Daniel a basgitaristka Jana, prezývaná Šina, sa dali dokopy s partiou podobne hudobne zmýšľajúcich kamarátov a začali nahrávať pesničky a robiť koncerty. Nad ich rozhodnutím ručne vyrábať cédečká s vlastnou hudbou, ktorá nemala šancu vyjsť u mainstreamovo orientovaných veľkých vydavateľstiev, spočiatku všetci mávali rukou a ťukali si na čelo. Svoje cédečká osobne napaľovali, vyrábali k nim obaly, vkladali do nich lisované lístky ginka dvojlaločného, a sami ich predávali na koncertoch, prípadne rozdávali fanúšikom a priateľom s venovaním. Ukázalo sa však, že to bol priam prorocký počin. Dnes, v čase vrcholiacej krízy svetového hudobného priemyslu všade, i na Slovensku, ako huby po daždi vyrastajú podobné malé vydavateľstvá, ktoré si manažujú samy kapely a vydávajú na nich vlastnú hudbu, ale aj hudbu spriaznených duší. V prípade Slnko Records sa okruh vydávaných kapiel stále rozširoval a dnes do ich „stajne“ patria také mená ako Zuzana Homolová, Soňa Horňáková či Ján Boleslav Kladivo a kapely ako Slide & Udu, Noisecut, Kolowrat, Modré hory či Živé kvety, ak máme spomenúť aspoň tých najznámejších a najaktívnejších. Samotné Dlhé diely, ktoré sa po pár rokoch, keď z kapely zostalo už len duo, premenovali na Longital, vydali dokopy šesť albumov a tohto roku prišiel na rad siedmy.
Nová nahrávka, z ktorej si mohli poslucháči vypočuť na koncerte za hrsť piesní, je viac ako hodinová gurmánska hostina, obsahujúca rôznorodé chody. Longital nezrádza svoju estetiku, ale obohacuje ju o prekvapivé nové i staré prvky. Nechýbajú obľúbené ambientné zvuky, cvrlikaním hmyzu počnúc a pradením kocúra končiac i náznaky world music (pesničky Zrkadlo, Okná oči čisté, či titulná Gloria). Pesničky sú oveľa hutnejšie ako na Výprave, hoci aj v nich sa nájdu košaté odbočky, vsuvky, skoky a prestávky. Na albume sa objavujú aj na Longital nezvyčajne vtipné pasáže – hudobne veselé je už spomenuté Zrkadlo, ale hravosťou hýri napríklad aj Danielov text skladby Dary. Príjemným šokom na štúdiovej nahrávke Glorie je Salontayov spevácky výkon, pod ktorý sa vraj pozitívne podpísali hodiny absolvované u hlasovej pedagogičky Aleny Čermákovej. Elektronické „krabičky“, medzi ktoré pribudol fešácky Lemur Jazz Mutant, znejú samozrejme a prirodzene a Danielove gitary a ďalšie strunové nástroje, ktoré ich majiteľ naozaj suverénne ovláda, vydávajú zo seba celú škálu zvukov a nálad, v závislosti od toho, či ich hladká slákom, alebo „trestá“ rokenrolovým sólom à la Chuck Berry. Niekedy z toho všetkého vzniká dojem, ako keby sa Longital voľne inšpiroval u kapiel, ktorých nahrávky vychádzajú na Slnku. Najviac počuť styčné body so Živými kvetmi, Noisecutom a Slide & Udu. Nie je to však žiadna vykrádačka, skôr úctivá a poctivá pocta priateľom, akýsi „one man and one woman allstars Slnko records band“.
.naživo a navždy
Na začiatku stredajšieho koncertu Longitalu v Bratislave vystúpil aj dôležitý hosť – pesničkár Slavo „Sany“ Grék, figurujúci ako spoluautor dvoch skladieb na novom albume (Už len raz a Slnko stúpa). Aj jeho skupina Sanyland vydala nedávno na Slnko Records album. Ukázalo sa, že Sanyho pesničky v kombinácii hlas plus akustická gitara majú ešte väčšiu silu ako v podaní regulárnej kapely. Potom už prišli na rad koncertné verzie skladieb z nového albumu Gloria i symbolická rozlúčka s predchádzajúcou Výpravou. V pohode hrajúca dvojica šarmantne previedla publikum svojimi najnovšími hudobnými svetmi, štýlovo podkreslenými vídžejingom Kufrik Brothers. V pohyblivých obrázkoch sa okrem šantenia Dana a Šiny v jesenne sfarbených parkoch na chvíľočku objavili aj dnes už legendárne ginkové listy.
Z toho, čo som na krste novej platne videl a počul, mi vychádza, že Longital možno čakajú nejaké zmeny v zložení publika. Tých, čo si potrpeli na to, že počúvajú inú hudbu ako masy, asi takýto príklon k zrozumiteľnosti nepoteší. Vo Veľkej Británii by bola kapela s podobným švihom a vývojom ako Longital zrelá na prechod od klubov k štadiónom. Môžeme chvíľu snívať s otvorenými očami o tom, aké by to bolo krásne, keby si tínedžeri namiesto songov od Gladiatora a No Name pospevovali také skvostné longitalovky ako Anjel môj či Slnko stúpa. To by však najskôr muselo niečo osvietiť aj dramaturgov verejnoprávnych a súkromných rádií. Či sa tak stane, nevedno, tak si radšej Longital odchyťte na októbrovej alebo novembrovej časti gloriového turné (okrem Čiech a Slovenska sa zastavia i v Štrasburgu, Krakove, Budapešti a vo Viedni) a nechajte na seba padať tóny ľahké a oslnivé ako padáčiky púpavy na obale nového cédečka. Do nirvány chýba Danovi a Šine už len pár prevtelení!
Longital, Bratislava, Za zrkadlom, 15. október 2008
Nie, neboli v tom žiadne kúzelnícke triky, ak nerátame stále rastúce interpretačné majstrovstvo a ľudské dozrievanie oboch muzikantov. Skôr to možno považovať za ďalší stupeň vývoja. Vidí sa mi totiž, že po nádherne inotajovom albume Výprava/Voyage spred dvoch rokov, na ktorom prevažovali dlhé meditatívne plochy a prešpekulované aranžmány, začalo byť bývalým Dlhým dielom v ich ulite trochu tesno a otupno. Kapela, ktorá získavala povesť akýchsi guruov slovenského intelektuálneho pesničkárstva ursínyovského razenia, naoko ustúpila zo svojich avantgardných snáh a opustila vlastnú škatuľku. Tak koncert, ako aj nová platňa totiž obsahujú oveľa komunikatívnejšie prvky ako doteraz – podarilo sa im skĺbiť dunivé tanečné rytmy, ale aj rokenrolové gitary, názvuky reggae, krehkosť folku či dokonca štadiónovo-chrámové chorály, za ktoré by sa ani U2 nemuseli hanbiť, a k tomu všetkému pridať jednoduché, zrozumiteľné, no ešte stále nie banálne textové posolstvá. Ale poďme pekne po poriadku a od začiatku.
.z Dlhých dielov ku Glorii
Ak vynecháme všetky osobné a životopisné detaily, ktoré predchádzali spojeniu týchto dvoch hudobných samorastov, treba začať prelomovým rokom 2001. Vtedy totiž vznikli nielen prvé dva albumy Dlhých dielov (tak sa volala kapela, ktorá bola predchodcom dnešného Longitalu), ale zároveň aj vydavateľstvo Slnko Records. Dlhé diely je názov bratislavského sídliska na svahoch Malých Karpát, z ktorého je skvelý výhľad na Dunaj i na jeho druhú stranu. Práve v tom čase sa Šina a Daniel presťahovali do bytu na tomto mieste a pripisujú mu dodnes magický význam – zdá sa, ako keby práve na starobylej skale nad Dunajom získali ten správny nadhľad a prišli na to, ako treba cez seba nechať prúdiť hudbu. Gitarista Daniel a basgitaristka Jana, prezývaná Šina, sa dali dokopy s partiou podobne hudobne zmýšľajúcich kamarátov a začali nahrávať pesničky a robiť koncerty. Nad ich rozhodnutím ručne vyrábať cédečká s vlastnou hudbou, ktorá nemala šancu vyjsť u mainstreamovo orientovaných veľkých vydavateľstiev, spočiatku všetci mávali rukou a ťukali si na čelo. Svoje cédečká osobne napaľovali, vyrábali k nim obaly, vkladali do nich lisované lístky ginka dvojlaločného, a sami ich predávali na koncertoch, prípadne rozdávali fanúšikom a priateľom s venovaním. Ukázalo sa však, že to bol priam prorocký počin. Dnes, v čase vrcholiacej krízy svetového hudobného priemyslu všade, i na Slovensku, ako huby po daždi vyrastajú podobné malé vydavateľstvá, ktoré si manažujú samy kapely a vydávajú na nich vlastnú hudbu, ale aj hudbu spriaznených duší. V prípade Slnko Records sa okruh vydávaných kapiel stále rozširoval a dnes do ich „stajne“ patria také mená ako Zuzana Homolová, Soňa Horňáková či Ján Boleslav Kladivo a kapely ako Slide & Udu, Noisecut, Kolowrat, Modré hory či Živé kvety, ak máme spomenúť aspoň tých najznámejších a najaktívnejších. Samotné Dlhé diely, ktoré sa po pár rokoch, keď z kapely zostalo už len duo, premenovali na Longital, vydali dokopy šesť albumov a tohto roku prišiel na rad siedmy.
Nová nahrávka, z ktorej si mohli poslucháči vypočuť na koncerte za hrsť piesní, je viac ako hodinová gurmánska hostina, obsahujúca rôznorodé chody. Longital nezrádza svoju estetiku, ale obohacuje ju o prekvapivé nové i staré prvky. Nechýbajú obľúbené ambientné zvuky, cvrlikaním hmyzu počnúc a pradením kocúra končiac i náznaky world music (pesničky Zrkadlo, Okná oči čisté, či titulná Gloria). Pesničky sú oveľa hutnejšie ako na Výprave, hoci aj v nich sa nájdu košaté odbočky, vsuvky, skoky a prestávky. Na albume sa objavujú aj na Longital nezvyčajne vtipné pasáže – hudobne veselé je už spomenuté Zrkadlo, ale hravosťou hýri napríklad aj Danielov text skladby Dary. Príjemným šokom na štúdiovej nahrávke Glorie je Salontayov spevácky výkon, pod ktorý sa vraj pozitívne podpísali hodiny absolvované u hlasovej pedagogičky Aleny Čermákovej. Elektronické „krabičky“, medzi ktoré pribudol fešácky Lemur Jazz Mutant, znejú samozrejme a prirodzene a Danielove gitary a ďalšie strunové nástroje, ktoré ich majiteľ naozaj suverénne ovláda, vydávajú zo seba celú škálu zvukov a nálad, v závislosti od toho, či ich hladká slákom, alebo „trestá“ rokenrolovým sólom à la Chuck Berry. Niekedy z toho všetkého vzniká dojem, ako keby sa Longital voľne inšpiroval u kapiel, ktorých nahrávky vychádzajú na Slnku. Najviac počuť styčné body so Živými kvetmi, Noisecutom a Slide & Udu. Nie je to však žiadna vykrádačka, skôr úctivá a poctivá pocta priateľom, akýsi „one man and one woman allstars Slnko records band“.
.naživo a navždy
Na začiatku stredajšieho koncertu Longitalu v Bratislave vystúpil aj dôležitý hosť – pesničkár Slavo „Sany“ Grék, figurujúci ako spoluautor dvoch skladieb na novom albume (Už len raz a Slnko stúpa). Aj jeho skupina Sanyland vydala nedávno na Slnko Records album. Ukázalo sa, že Sanyho pesničky v kombinácii hlas plus akustická gitara majú ešte väčšiu silu ako v podaní regulárnej kapely. Potom už prišli na rad koncertné verzie skladieb z nového albumu Gloria i symbolická rozlúčka s predchádzajúcou Výpravou. V pohode hrajúca dvojica šarmantne previedla publikum svojimi najnovšími hudobnými svetmi, štýlovo podkreslenými vídžejingom Kufrik Brothers. V pohyblivých obrázkoch sa okrem šantenia Dana a Šiny v jesenne sfarbených parkoch na chvíľočku objavili aj dnes už legendárne ginkové listy.
Z toho, čo som na krste novej platne videl a počul, mi vychádza, že Longital možno čakajú nejaké zmeny v zložení publika. Tých, čo si potrpeli na to, že počúvajú inú hudbu ako masy, asi takýto príklon k zrozumiteľnosti nepoteší. Vo Veľkej Británii by bola kapela s podobným švihom a vývojom ako Longital zrelá na prechod od klubov k štadiónom. Môžeme chvíľu snívať s otvorenými očami o tom, aké by to bolo krásne, keby si tínedžeri namiesto songov od Gladiatora a No Name pospevovali také skvostné longitalovky ako Anjel môj či Slnko stúpa. To by však najskôr muselo niečo osvietiť aj dramaturgov verejnoprávnych a súkromných rádií. Či sa tak stane, nevedno, tak si radšej Longital odchyťte na októbrovej alebo novembrovej časti gloriového turné (okrem Čiech a Slovenska sa zastavia i v Štrasburgu, Krakove, Budapešti a vo Viedni) a nechajte na seba padať tóny ľahké a oslnivé ako padáčiky púpavy na obale nového cédečka. Do nirvány chýba Danovi a Šine už len pár prevtelení!
Longital, Bratislava, Za zrkadlom, 15. október 2008
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.