možno je chyba v mojom prijímači a mojej záľube v recitačných súťažiach, že sa mi v hlave usadil len insitný obrázok zo socrealistickej literatúry a výtvarného umenia v podobe otrhaného drotára s ťažkou drevenou krošňou na chrbte. Takto insitne videl drotársky údel básnik Pavol Horov: Drotárska moja krošňa/ leží pohodená pri šope/ len občas sa strhnem zo sna/ keď mora minulosti na oblok mi zaklope/ vtedy si zapnem elektrické svetlo/ ospalým pohľadom prejdem po stene/ na údernícky diplom pozriem, ktorý dostal syn/ všeličo sa mi v takej chvíli mysľou preženie / tá stará krošňa, bieda zlostná, vandrovnícke súženie/ kým spánkom spravodlivým znova nezaspím.
Mimochodom, pôvodní drotári chodili len s kapsou a namotaným drôtom, až keď sa rozšírilo pole ich pôsobenia z myších pascí, plátania keramiky a jej odrôtovania na ďalšie činnosti (spojené s opravami plechového a smaltovaného riadu a tiež s podomovým predajom výrobkov drotárskych dielní), až vtedy začali nosiť na chrbte krošne, aby sa im tam všetko zmestilo.
„Devätnáste storočie možno považovať za zlatú éru drotárstva, darilo sa im nielen v otvorenej a slobodnej Amerike, ale najmä v Rusku. “
V každom prípade, ten citovaný kúsok z básne Pavla Horova Kysuce, ktorý viem dodnes plamenne zarecitovať, úplne prebil akékoľvek iné informácie. Veľká škoda, lebo podnikateľské príbehy úspešných slovenských drotárov po celej Európe, v šírej matičke Rusi i za veľkou mlákou, sú minimálne také fascinujúce, ako technická a umelecká stránka drotárstva či etnologické zvláštnosti, ako bol vlastný tajný jazyk drotárov. Samozrejme, nie zo všetkých slovenských drotárov sa stali rubľoví či dolároví milionári a aj tým najúspešnejším chvíľu trvalo, kým sa vypracovali z chudobných podomových opravárov na gazdov a fabrikantov.
rovniansky Kolumbus
Juraj Drndúľ-Lepiš sa narodil v roku 1844 ako najstarší syn zo šiestich detí domkára a predavača ovocia. Vychodil tri triedy ľudovej školy, začal predávať s otcom jablká a slivky do Sliezska a Poľska, po dvoch rokoch sa jeho rodičia zjednali s gazdom Kadákom, majiteľom dielne vo Viedni, takže sa ako dvanásťročný stal džarkom. Gazda ho posielal predávať po domoch tovar a Juraj dovandroval až do Švajčiarska. Tam sa v krčme od chlapov dozvedel o Amerike, zemi zasľúbenej, s dobytkom a večne zelenými pastvinami, o krásnych dievčatách a o Kalifornii, kde sa každú chvíľu potkne o hrudu zlata. Čoskoro sa už plavil z Janova cez oceán na starej plachetnici, teda ani nie plavil, skôr tou bárkou voda zmietala a boli by ich tam zožrali potkany, keby Juraj celý čas nevyrábal na ne klepce a pasce, najzákladnejší to drotársky výrobok. Tými si vlastne ako šestnásťročný aj zaplatil svoju prvú cestu do Ameriky.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.