Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

David Brooks: Nechajte si svoju prosperitu

.david Brooks .časopis .týždeň vo svete

V 18. storočí fungovala spoločnosť amerických kolonistov vedľa spoločnosti amerických Indiánov. Prvá sa zameriavala na obchod, druhá na komunitu, kmeň. A ukázalo sa čosi zvláštne: Indiáni neutekali ku kolonistom, no veľa kolonistov si zvolilo život medzi Indiánmi.

David Brooks: Nechajte si svoju prosperitu

kolonistom bolo to správanie čudné. Ich spoločnosť bola bohatšia a vyvinutejšia. A predsa mnohí ľudia odchádzali a volili si menší materiálny komfort u Indiánov.

Kolonisti sa občas pokúsili prijať do svojho stredu indiánske deti, ale nikdy ich nedokázali presvedčiť, aby medzi nimi aj zostali. Benjamin Franklin tento jav pozoroval v roku 1753 a napísal: „Keď sa stane, že medzi nami vyrastie indiánske dieťa, naučí sa náš jazyk, prispôsobí sa našim zvykom, predsa stačí, že ide navštíviť svojich príbuzných, vyberie sa s nimi čo i len raz na potulku, a už ho nik nepresvedčí, aby sa vrátilo k nám.“

Počas vojen s Indiánmi padlo mnoho európskych osadníkov do zajatia a muselo žiť s indiánskymi kmeňmi. Po čase mali dosť možností utiecť a vrátiť sa domov, ale neurobili to. Ba dokonca, ak ich „zachránili“, títo ľudia utiekli svojim záchrancom a skrývali sa pred nimi.

Občas sa Indiáni pokúsili násilím vrátiť Európanov – pri výmenách zajatcov – a tí od nich odmietali odísť. V jednom prípade museli Indiáni z kmeňa Šóní zviazať niekoľko Európaniek, aby ich vôbec mohli poslať naspäť. Ženy však z kolónií utiekli späť k Indiánom.

„Podľa Svetovej zdravotníckej organizácie trpia ľudia v bohatých krajinách depresiou asi osemkrát častejšie než obyvatelia tých chudobných.“

Ešte v roku 1782 sa to stávalo dosť často. Hector de Crèvecoeur napísal: „Tisícky Európanov sú Indiánmi a nemáme nijaký príklad ani jediného z týchto domorodcov, ktorý by si dobrovoľne zvolil život Európana.“

Prvý raz som si o tomto fenoméne prečítal pred niekoľkými mesiacmi vo vynikajúcej knihe Sebastiana Jungera Tribe (Kmeň). Odvtedy ma to doslova máta. Tento jav totiž naznačuje možnosť, že naša kultúra nepochopila niečo podstatné o ľudskom šťastí a životnej spokojnosti.

Domorodé kultúry boli zamerané viac na spolužitie svojich členov. Ako píše Junger: „Deti vychovávali veľmi starostlivo a citovo. A takmer všetko robili v spoločnosti iných ľudí. Takmer nikto u nich nikdy nebol sám.“

Ak bola spoločnosť kolonistov v porovnaní s tou indiánskou relatívne atomizovaná, tak čo už možno povedať o dnešnej americkej kultúre? Čím väčšmi sme zbohatli, tým viac sme si za bohatstvo kupovali priestor: väčšie príbytky, väčšie dvory, osobitné spálne, súkromné autá, autonómny životný štýl. Každá jednotlivá voľba dáva zmysel, ale celková trajektória, ktorá nás od seba oddeľuje, má zjavne aj nepríjemné dôsledky. Podľa Svetovej zdravotníckej organizácie trpia ľudia v bohatých krajinách depresiou asi osemkrát častejšie než obyvatelia tých chudobných.

Nemýlime sa, keď všetko odvodzujeme od prosperity?

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite