niekto povedal, že deti sú vynikajúci vojaci, lebo po nejakom čase a istom vyškolení považujú vojnu za zábavu, hru, ktorú sa hrali, alebo by sa boli hrali pred domami či na školských dvoroch.
Nepociťujú strach zo smrti – ani z vlastnej, ani z cudzej –, lebo na rozdiel od dospelých na ňu nemyslia. Nemajú strach, lebo ešte nestihli veľa prežiť, poznajú tak málo a len málo môžu stratiť. Chýbajú im skúsenosti, ciele a sny. Záväzky a povinnosti.
Samuel však tvrdil, že byť partizánom sa mu nikdy nepáčilo a puška, ktorú dostal, ho napĺňala skôr strachom než pýchou. Nenávidel ju z celého srdca, hoci ju mal vždy pri sebe.
stať sa vojakom
Pušku dostal po mesačnom putovaní cez savanu, lesy a hory do Sudánu. Na poľane pod mangovníkom, kde prvýkrát zabil, mu dali niesť ťažké vrece s cirokom.
„Ak ti spadne, tak uvidíš!“ pohrozil mu veliteľ drevenou pálkou.
Aj iní zajatci, zviazaní povrazmi, museli niesť partizánsky lup. Samuel si spomínal, že ich ustavične bili. Partizáni ich tĺkli päsťami, pálkami či pažbami a kopali ich na zemi. To, či porušil nejaký príkaz, alebo nie, nemalo žiadny význam.
„Počas prvej noci deti donútili k prvej vražde, vstupnému rituálu, čo ich mal zmeniť.“
Nora je presvedčená, že systematické bitky a krutosť boli precízne premyslenou metódou, ako si vynútiť od zajatcov poslušnosť, zničiť ich osobnosť, spustiť premenu dieťaťa na vraha. Neustále tresty, bolesť, úplná bezmocnosť voči pocitu trýznivej nespravodlivosti lámali zvyšky odporu. Mali zakázané zakladať ohniská tak, aby dymili. Nemohli utekať, rozprávať sa s inými zajatcami a vôbec sa ozvať bez opýtania. Všetko mohli robiť len na rozkaz. Nemohli plakať. Kedykoľvek niektorý zo zajatcov neudržal slzy bolesti, žiaľu či smútku, partizáni sa na neho hodili tak besno a bili ho tak neľútostne, akoby detské vzlykanie bolo pre nich najväčším nebezpečenstvom. Pripomínalo im nedávne časy, keď oni sami boli obyčajnými deťmi, prenášalo ich do sveta, ktorý bol tak blízko, avšak pre nich už uzavretý. Partizáni zabíjali všetkých utečencov. Zabíjali dokonca aj tých, ktorých z úteku len podozrievali.
Útek je nezmyselný a poslušnosť nutná. To bolo ďalšie pravidlo, ktoré si rýchlo osvojil. Nasledujúce pravidlo bolo, aby nedal na sebe nič poznať a ničím sa neprezradil. Predstierať pred inými a najlepšie aj pred sebou samým. To predstieranie bolo asi najdôležitejšie. Nemôžeš nikomu dôverovať ani sa nikomu zveriť. Úprimnosť, unáhlene preukázaná nesprávnej osobe, mohla znamenať utrpenie a smrť. Samuel videl, ako partizáni utĺkli chlapca, ktorý sa neopatrne zveril kamarátovi z dediny, že mu je smutno za matkou.
Počas putovania hustým porastom a savanou partizáni pozorne vyzerali dym stúpajúci k nebu. Sivé pruhy prezrádzali obydlia ľudí. Číhali a čakali na súmrak. V noci ich napádali. Samuela spolu s ostatnými zajatcami nechávali v tábore. Počul krik, niekedy sa mu zdalo, že v temnote vidí jasné plamene na strechách chatrčí. Partizáni sa vracali s lupom a ďalšími unesenými deťmi. Počas prvej noci boli podobne ako Samuel donútené k svojej prvej vražde, k vstupnému rituálu, ktorý ich mal navždy zmeniť.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.