Finančná kríza obchádza vyspelý svet a stáva sa nočnou morou – najmä preto, že zatiaľ nezaberá žiadne z mimoriadnych opatrení, prijímaných vydesenými politikmi a centrálnymi bankami. Kde, kedy a ako sa to skončí?
Optimizmus má už podobu sileného úsmevu – každý ďalší týždeň sa stane niečo, čo si ešte týždeň predtým nikto nevedel predstaviť. No najmä sa zdá, že kríza nemá konca a že finančné a akciové trhy vyspelých krajín padajú voľným pádom a nikto pritom nevie, kde je dno.
.bez dôvery a dna
To, že nedostatok dôvery hrá vo vývoji posledných týždňov oveľa väčšiu rolu než stovky miliárd dolárov, utopených v „toxických“ hypotékach a akciách, vie už každý. Na upokojenie však táto vedomosť nestačí. Najmä v situácii, keď po mimoriadnych prostriedkoch siahajú zodpovedné autority už každodenne a akoby automaticky. Americká centrálna banka FED napríklad minulý týždeň začala de facto priamo poskytovať úvery podnikateľským subjektom, čím sa dostala len na krok k tomu, aby sa z centrálnej banky stala banka univerzálna (chýba už len, aby začala vyberať vklady). Štátna univerzálna banka v jednej z najslobodnejších (aj ekonomicky) krajín sveta, a už sa takmer nikto ani nezačuduje?
FED spolu s centrálnymi bankami eurozóny (ECB), Británie, Švajčiarska a Švédska spoločne znížili úrokové sadzby o pol percentuálneho bodu – trhy to síce zaevidovali, ale bez veľkého rozruchu. Ďalšie miliardy dolárov od americkej vlády pre poisťovňu AIG, de facto už predtým na 80 percent zoštátnenú, zarezonovali iba pre odhalenie vyšetrovacieho výboru amerického Kongresu, že manažéri AIG už po schválení prvej záchrannej akcie americkej vlády odišli na luxusný oddychový pobyt do Kalifornie na účet poisťovne. Mimochodom, ak niekto potreboval dokonalý podklad na karikatúru chamtivých, amorálnych a mieru nepoznajúcich manažérov, ktorých chyby zaplatia daňoví poplatníci, lepšia epizóda sa vymyslieť nedala.
Okrem spomínaného tu bola aj bezprecedentne veľká intervencia britskej vlády na záchranu ôsmich najväčších britských bánk, zvýšenie ochrany vkladov vo väčšine vyspelých krajín a ďalšie opatrenia na upokojenie situácie. Lenže nič z toho príliš nezaberalo.
A tak svet videl ďalší pokles hlavných akciových indexov na newyorskej burze (NASDAQ, Dow Jones a S&P 500), veľmi prudký prepad tokijskej burzy (akciový index Nikkei 225 len v priebehu jediného stratil takmer desatinu hodnoty), tri dni zatvorenú ruskú burzu, a napokon Island na pokraji štátneho bankrotu.
Kedy sa ten pád do tmy konečne skončí? Nikto nevie. Vlastne najmä preto ten pád stále trvá.
.ochrana bez limitu
Veľká neistota, prinajmenšom čo sa týka zdravia bankového sektora, by Slovensko mala obchádzať. Banky u nás takmer nezaznamenali straty pre investovanie do „toxických“ aktív a i keď aj tu hrozí pokles cien nehnuteľností, pôjde o prasknutie naozaj malinkej bublinky, ktoré môže zamrzieť niektorých developerov a tých, ktorí nakúpili predražene, ale nepôjde o širší problém. Riziko, že by výrazne stúpol objem zlyhaných úverov, tiež príliš nehrozí (viac v článku Sú naše peniaze v bezpečí?). Banky na Slovensku sú pri veľkých pôžičkách, najmä na bývanie, stále pomerne konzervatívne (a teda opatrné).
Lenže je tu iný problém – a síce, že kríza prichádza a spôsobuje problémy aj tam, kde na to nie je racionálny dôvod, pretože jej spúšťačom môže byť aj nedôvera, a to nie je merateľná veličina, ale pocit. Aby sa tento pocit zlepšil, rozhodli sa štáty Európskej únie zvýšiť hranicu ochrany vkladov na minimálnu úroveň 50-tisíc eur. V prípade Slovenska vláda schválila (ešte to musí urobiť aj parlament) zvýšenie ochrany vkladov z doterajších 20-tisíc eur na záruku za všetky vklady bez obmedzenia. Okrem toho sa odstránila aj „spoluúčasť“, ktorá doteraz rozkladala riziko medzi sporiteľa (10 percent poistenej sumy) a štát, respektíve Fond ochrany vkladov (90 percent poistenej sumy). Odteraz bude štát garantovať celú sumu uložených peňazí pre každého sporiteľa v každej slovenskej banke.
.problém morálneho hazardu
Popri snahe upokojiť obyvateľstvo má zavedenie 100-percentnej garancie každého vkladu bez horného limitu ešte jeden, vedľajší dôvod – keďže takú istú úroveň garancie za vklady prijali viaceré krajiny EÚ vrátane susedného Rakúska, vznikla obava, že by časť vkladateľov mohla vybrať peniaze z bánk na Slovensku a uložiť ich v bezpečnejšom Rakúsku. Teraz toto riziko odpadá, aj keď to, do akej miery predstavovalo hrozbu, je a zostane otázne.
Zvýšená ochrana vkladov je dnes zrejme rozumným opatrením, ale je s ňou spojených niekoľko vážnych problémov. Odstránenie „spoluúčasti“ občanov, teda zavedenie 100-percentnej garancie vložených peňazí, navyše bez horného limitu na chránenú sumu peňazí, dlhodobo podporuje správanie, ktorému ekonómovia hovoria morálny hazard. V jednoduchosti ide o to, že takto vkladatelia peňazí nemusia niesť nijakú zodpovednosť za svoje rozhodnutia a môžu vkladať peniaze kamkoľvek s nulovým rizikom. To môže banky motivovať (a v minulosti sme to už zažili) na to, aby lákali ľudí napríklad na neobvykle vysoké úročenie vkladov či na iné, dlhodobo neudržateľné a rizikové podmienky. Pri takýchto pokrivených motiváciách potom ľudia môžu svoje peniaze vkladať hocikam – veď ak sa tá neudržateľnosť skôr či neskôr prejaví, svoj vklad dostanú v plnej výške a dovtedy pekne zarobia na vysokých úrokoch.
Ďalším problémom je, že účet za spomínaný morálny hazard síce garantuje štát, ale reálne peniaze pre Fond na ochranu vkladov akumulujú banky na špeciálny účet v NBS – štvrťročne je to 0,05 percenta objemu chránených vkladov. Keďže objem chránených vkladov sa po rozhodnutí zvýšiť ich ochranu na maximálnu možnú úroveň zvýši, bude to znamenať aj nárast sumy, ktorú budú banky musieť odvádzať. A zvýšené náklady si banky môžu kompenzovať iba jediným spôsobom (ak nepredpokladáme, že to bude na úkor ich zisku), a síce v cene služieb, ktoré poskytujú klientom. Môže teda prísť zdraženie úverov a zvýšenie poplatkov za bankové služby.
Zvýšená ochrana vkladov má v dnešnej dramatickej situácii svoje opodstatnenie, Ficova vláda však pri vyberaní z troch alternatív nepostupovala prísne racionálne (napríklad zvýšiť ochranu vkladov na úniou dohodnuté minimum 50-tisíc eur), ale politicky. Výberom najštedrejšej alternatívy možno navodzuje dojem, že rázne koná. Tak ako pri mnohých iných prejavoch takejto „ráznosti“, aj tento zaplatia napokon len občania, v tomto prípade klienti bánk.
.na obranu slobody
Stopercentná garancia vkladov je však ešte najmenším problémom z plejády toho, čo táto kríza generuje. Najväčším problémom je otrasená dôvera ľudí, že kapitalizmus funguje a že (spolu s globalizáciou, ktorá oslobodzuje pohyb informácií, ľudí, tovaru i kapitálu) vedie k prosperite oveľa spoľahlivejšie než akýkoľvek iný systém hospodárskeho usporiadania.
Antiglobalisti a antikapitalisti všetkých odtieňov sa dnes spokojne uškŕňajú, pretože vývoj im zdanlivo dáva za pravdu. Ešte aj Hugo Chávez sa môže vysmievať americkému prezidentovi za to, že ho zoštátňovaním bánk „napodobňuje“ – je príznačné, že ako človek bez úcty k slobode nerozlišuje zoštátnenie ako dôsledok vypočutej prosby o pomoc s cieľom eliminovať hroziacu katastrofu (americké finančné inštitúcie) a zoštátnenie ako dôsledok vydierania a politickej svojvôle (venezuelské cementárne, telekomunikácie, energetika...).
Slobodný trh naozaj nevyrieši všetko – veď si to ani nekladie za cieľ. Dokáže však najlepšie napĺňať individuálne ľudské potreby a najspravodlivejšie rozdeľovať bohatstvo. Táto kríza v ničom nedokazuje opak, ako sa domnievajú politici naprieč politickým spektrom hádam v každej dotknutej i nedotknutej krajine sveta. Je to ich veľký omyl, aj keď je isté, že si nájde vďačné a početné obecenstvo.
Neznamená to, že táto kríza nie je dôsledkom zlyhaní. O ľudských aj inštitucionálnych zlyhaniach môžeme hovoriť napríklad pri masovo rozšírenej nesprávnej distribúcii rizika (z rozmanitých príčin, od chamtivosti a bezohľadnosti manažérov bánk až po škodlivé vládne zásahy) a z nej vyplývajúceho hromadenia nesprávnych rozhodnutí finančných inštitúcií. Do istej miery zlyhala aj regulácia finančných trhov, ktorá niekedy na rýchlo sa meniaci svet veľkých peňazí reaguje príliš pomaly a nedostatočne.
Trh tieto chyby koriguje. Vládne zásahy sú dnes do istej miery asi nutné, ale len preto, aby upokojili situáciu. Ak by sa mali stať trvalými, bolo by to zrejme dlhodobo oveľa horšie než všetky straty z tejto krízy. Aspoň to vyplýva z doterajších skúseností krajín, v ktorých vlády dlhodobo „riadili“ veci tak, ako dnes vidíme takmer všade.
Obrana kapitalizmu, systému voľného trhu, je obranou ľudskej slobody. A je to najväčšia výzva, ktorú táto globálna finančná kríza priniesla.
Optimizmus má už podobu sileného úsmevu – každý ďalší týždeň sa stane niečo, čo si ešte týždeň predtým nikto nevedel predstaviť. No najmä sa zdá, že kríza nemá konca a že finančné a akciové trhy vyspelých krajín padajú voľným pádom a nikto pritom nevie, kde je dno.
.bez dôvery a dna
To, že nedostatok dôvery hrá vo vývoji posledných týždňov oveľa väčšiu rolu než stovky miliárd dolárov, utopených v „toxických“ hypotékach a akciách, vie už každý. Na upokojenie však táto vedomosť nestačí. Najmä v situácii, keď po mimoriadnych prostriedkoch siahajú zodpovedné autority už každodenne a akoby automaticky. Americká centrálna banka FED napríklad minulý týždeň začala de facto priamo poskytovať úvery podnikateľským subjektom, čím sa dostala len na krok k tomu, aby sa z centrálnej banky stala banka univerzálna (chýba už len, aby začala vyberať vklady). Štátna univerzálna banka v jednej z najslobodnejších (aj ekonomicky) krajín sveta, a už sa takmer nikto ani nezačuduje?
FED spolu s centrálnymi bankami eurozóny (ECB), Británie, Švajčiarska a Švédska spoločne znížili úrokové sadzby o pol percentuálneho bodu – trhy to síce zaevidovali, ale bez veľkého rozruchu. Ďalšie miliardy dolárov od americkej vlády pre poisťovňu AIG, de facto už predtým na 80 percent zoštátnenú, zarezonovali iba pre odhalenie vyšetrovacieho výboru amerického Kongresu, že manažéri AIG už po schválení prvej záchrannej akcie americkej vlády odišli na luxusný oddychový pobyt do Kalifornie na účet poisťovne. Mimochodom, ak niekto potreboval dokonalý podklad na karikatúru chamtivých, amorálnych a mieru nepoznajúcich manažérov, ktorých chyby zaplatia daňoví poplatníci, lepšia epizóda sa vymyslieť nedala.
Okrem spomínaného tu bola aj bezprecedentne veľká intervencia britskej vlády na záchranu ôsmich najväčších britských bánk, zvýšenie ochrany vkladov vo väčšine vyspelých krajín a ďalšie opatrenia na upokojenie situácie. Lenže nič z toho príliš nezaberalo.
A tak svet videl ďalší pokles hlavných akciových indexov na newyorskej burze (NASDAQ, Dow Jones a S&P 500), veľmi prudký prepad tokijskej burzy (akciový index Nikkei 225 len v priebehu jediného stratil takmer desatinu hodnoty), tri dni zatvorenú ruskú burzu, a napokon Island na pokraji štátneho bankrotu.
Kedy sa ten pád do tmy konečne skončí? Nikto nevie. Vlastne najmä preto ten pád stále trvá.
.ochrana bez limitu
Veľká neistota, prinajmenšom čo sa týka zdravia bankového sektora, by Slovensko mala obchádzať. Banky u nás takmer nezaznamenali straty pre investovanie do „toxických“ aktív a i keď aj tu hrozí pokles cien nehnuteľností, pôjde o prasknutie naozaj malinkej bublinky, ktoré môže zamrzieť niektorých developerov a tých, ktorí nakúpili predražene, ale nepôjde o širší problém. Riziko, že by výrazne stúpol objem zlyhaných úverov, tiež príliš nehrozí (viac v článku Sú naše peniaze v bezpečí?). Banky na Slovensku sú pri veľkých pôžičkách, najmä na bývanie, stále pomerne konzervatívne (a teda opatrné).
Lenže je tu iný problém – a síce, že kríza prichádza a spôsobuje problémy aj tam, kde na to nie je racionálny dôvod, pretože jej spúšťačom môže byť aj nedôvera, a to nie je merateľná veličina, ale pocit. Aby sa tento pocit zlepšil, rozhodli sa štáty Európskej únie zvýšiť hranicu ochrany vkladov na minimálnu úroveň 50-tisíc eur. V prípade Slovenska vláda schválila (ešte to musí urobiť aj parlament) zvýšenie ochrany vkladov z doterajších 20-tisíc eur na záruku za všetky vklady bez obmedzenia. Okrem toho sa odstránila aj „spoluúčasť“, ktorá doteraz rozkladala riziko medzi sporiteľa (10 percent poistenej sumy) a štát, respektíve Fond ochrany vkladov (90 percent poistenej sumy). Odteraz bude štát garantovať celú sumu uložených peňazí pre každého sporiteľa v každej slovenskej banke.
.problém morálneho hazardu
Popri snahe upokojiť obyvateľstvo má zavedenie 100-percentnej garancie každého vkladu bez horného limitu ešte jeden, vedľajší dôvod – keďže takú istú úroveň garancie za vklady prijali viaceré krajiny EÚ vrátane susedného Rakúska, vznikla obava, že by časť vkladateľov mohla vybrať peniaze z bánk na Slovensku a uložiť ich v bezpečnejšom Rakúsku. Teraz toto riziko odpadá, aj keď to, do akej miery predstavovalo hrozbu, je a zostane otázne.
Zvýšená ochrana vkladov je dnes zrejme rozumným opatrením, ale je s ňou spojených niekoľko vážnych problémov. Odstránenie „spoluúčasti“ občanov, teda zavedenie 100-percentnej garancie vložených peňazí, navyše bez horného limitu na chránenú sumu peňazí, dlhodobo podporuje správanie, ktorému ekonómovia hovoria morálny hazard. V jednoduchosti ide o to, že takto vkladatelia peňazí nemusia niesť nijakú zodpovednosť za svoje rozhodnutia a môžu vkladať peniaze kamkoľvek s nulovým rizikom. To môže banky motivovať (a v minulosti sme to už zažili) na to, aby lákali ľudí napríklad na neobvykle vysoké úročenie vkladov či na iné, dlhodobo neudržateľné a rizikové podmienky. Pri takýchto pokrivených motiváciách potom ľudia môžu svoje peniaze vkladať hocikam – veď ak sa tá neudržateľnosť skôr či neskôr prejaví, svoj vklad dostanú v plnej výške a dovtedy pekne zarobia na vysokých úrokoch.
Ďalším problémom je, že účet za spomínaný morálny hazard síce garantuje štát, ale reálne peniaze pre Fond na ochranu vkladov akumulujú banky na špeciálny účet v NBS – štvrťročne je to 0,05 percenta objemu chránených vkladov. Keďže objem chránených vkladov sa po rozhodnutí zvýšiť ich ochranu na maximálnu možnú úroveň zvýši, bude to znamenať aj nárast sumy, ktorú budú banky musieť odvádzať. A zvýšené náklady si banky môžu kompenzovať iba jediným spôsobom (ak nepredpokladáme, že to bude na úkor ich zisku), a síce v cene služieb, ktoré poskytujú klientom. Môže teda prísť zdraženie úverov a zvýšenie poplatkov za bankové služby.
Zvýšená ochrana vkladov má v dnešnej dramatickej situácii svoje opodstatnenie, Ficova vláda však pri vyberaní z troch alternatív nepostupovala prísne racionálne (napríklad zvýšiť ochranu vkladov na úniou dohodnuté minimum 50-tisíc eur), ale politicky. Výberom najštedrejšej alternatívy možno navodzuje dojem, že rázne koná. Tak ako pri mnohých iných prejavoch takejto „ráznosti“, aj tento zaplatia napokon len občania, v tomto prípade klienti bánk.
.na obranu slobody
Stopercentná garancia vkladov je však ešte najmenším problémom z plejády toho, čo táto kríza generuje. Najväčším problémom je otrasená dôvera ľudí, že kapitalizmus funguje a že (spolu s globalizáciou, ktorá oslobodzuje pohyb informácií, ľudí, tovaru i kapitálu) vedie k prosperite oveľa spoľahlivejšie než akýkoľvek iný systém hospodárskeho usporiadania.
Antiglobalisti a antikapitalisti všetkých odtieňov sa dnes spokojne uškŕňajú, pretože vývoj im zdanlivo dáva za pravdu. Ešte aj Hugo Chávez sa môže vysmievať americkému prezidentovi za to, že ho zoštátňovaním bánk „napodobňuje“ – je príznačné, že ako človek bez úcty k slobode nerozlišuje zoštátnenie ako dôsledok vypočutej prosby o pomoc s cieľom eliminovať hroziacu katastrofu (americké finančné inštitúcie) a zoštátnenie ako dôsledok vydierania a politickej svojvôle (venezuelské cementárne, telekomunikácie, energetika...).
Slobodný trh naozaj nevyrieši všetko – veď si to ani nekladie za cieľ. Dokáže však najlepšie napĺňať individuálne ľudské potreby a najspravodlivejšie rozdeľovať bohatstvo. Táto kríza v ničom nedokazuje opak, ako sa domnievajú politici naprieč politickým spektrom hádam v každej dotknutej i nedotknutej krajine sveta. Je to ich veľký omyl, aj keď je isté, že si nájde vďačné a početné obecenstvo.
Neznamená to, že táto kríza nie je dôsledkom zlyhaní. O ľudských aj inštitucionálnych zlyhaniach môžeme hovoriť napríklad pri masovo rozšírenej nesprávnej distribúcii rizika (z rozmanitých príčin, od chamtivosti a bezohľadnosti manažérov bánk až po škodlivé vládne zásahy) a z nej vyplývajúceho hromadenia nesprávnych rozhodnutí finančných inštitúcií. Do istej miery zlyhala aj regulácia finančných trhov, ktorá niekedy na rýchlo sa meniaci svet veľkých peňazí reaguje príliš pomaly a nedostatočne.
Trh tieto chyby koriguje. Vládne zásahy sú dnes do istej miery asi nutné, ale len preto, aby upokojili situáciu. Ak by sa mali stať trvalými, bolo by to zrejme dlhodobo oveľa horšie než všetky straty z tejto krízy. Aspoň to vyplýva z doterajších skúseností krajín, v ktorých vlády dlhodobo „riadili“ veci tak, ako dnes vidíme takmer všade.
Obrana kapitalizmu, systému voľného trhu, je obranou ľudskej slobody. A je to najväčšia výzva, ktorú táto globálna finančná kríza priniesla.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.