Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Médiá

.časopis .ostatné

TELEVÍZIA Radikálny šéf
Štefan Nižňanský sa ukázal ako šéf, ktorý nemá problém okamžite vymeniť ľudí, ktorých ešte pred pár týždňami považoval za svojich blízkych spolupracovníkov. A robí to spôsobom, ktorý by sa hodil skôr k akejsi dravej novovzniknutej firme, kde na manažérskej kultúre ešte až tak nezáleží – v takej firme sa ešte môže stať, že jeden z kľúčových ľudí si z ničoho nič nájde ráno po príchode do práce zablokovaný počítač. Takýmto spôsobom vytlačil Nižňanský z STV programovú šéfku Petronelu Kolevskú. Tú pritom Nižňanský nezdedil po Hrehovi, on sám si ju vybral a zrazu ponižujúco vyhodil akože dohodou.
Iste, medzitým tu bol ten trapas s neprofesionálnym nasadením nového a drahého televízneho seriálu, za ktorý mohla P. K. Insitný prístup verejnoprávnej televízie k nasadzovaniu programov, čo je dnes hotová veda, bol dosť na smiech... Lenže, ťažko to vyčítať pani Kolevskej. Jej manažérske skúsenosti nenasvedčovali tomu, že by mohla zvládnuť ťažkú funkciu programovej šéfky STV. To mohol Štefan Nižňanský odhadnúť už na jar, keď ju do tejto funkcie menoval. Vybral si zrejme zle, ale bola to jeho manažérska chyba, jeho maslo na hlave. Potupne vyhodiť Kolevskú je preto čudné riešenie, dalo sa to urobiť aj elegantnejšie. Ale ukazuje sa, že ak niečo Štefan Nižňanský fakt vie, tak to je ľahko a rýchlo sa zbavovať ľudí z topmanažmentu – odišiel už Jozef Mračna, Pavol Hanzel, Miriam Žiaková, Andrej Miklánek, Elena Šramková... Slušný výkon za polroka.
.eč

MÉDIA Dva roky po vražde A. Politkovskej
V utorok 7. októbra to budú dva roky, čo bola v Moskve zastrelená Anna Politkovská, investigatívna novinárka a prominentná kritička Vladimíra Putina. Český týždenník Reflex (38/2008) si výročie pripomenul rozhovorom so šéfredaktorom dvojtýždenníka Novaja gazeta Dmitrijom Muratovom.
Muratov vedie noviny, z ktorých boli za posledných šesť rokov zabití traja novinári, predáva pol milióna výtlačkov a ich spoluvlastníkom je Michail Gorbačov. Muratovovi prekáža, že „Putin zničil reálnu politickú konkurenciu a nezávislosť súdov,“ ale odmieta tvrdenie, že by boli ruské médiá neslobodné. „Nejde o to, že by štátna moc zaviedla cenzúru. Technicky sú médiá slobodné a v ruskej ústave tento paragraf nikto nezmenil.“ Problémom je, že „sami novinári si zvolili cestu autocenzúry“. Za vraždou Politkovskej vidí „stopy ľudí z ruských silových štruktúr“, ale oceňuje prácu „neskorumpovaných vyšetrovateľov“, ktorí prípad vyšetrujú a dokonca aj „zásahy z najvyšších miest v Kremli“, ktoré vyšetrovaniu pomáhajú. Dôvod? Muratov si myslí, že aj Putin sa chce dozvedieť „aký systém v krajine vytvoril, ako fungujú silové štruktúry a čo sa deje za jeho chrbtom“. Podľa Muratova chýba v krajine „dopyt po slobode“. Rusku najviac chýbajú nezávislé súdy, stav médií je vedľajší. O budúcnosť svojich novín sa nebojí, „naši čitatelia sú kvalitní, je to intelektuálna elita Ruska. Od smrti Anny Politkovskej zahynuli v Rusku ďalší štyria novinári, posledný z nich Telman Ališajev pred mesiacom.
.jaroslav Daniška


Ladislav Mňačko podľa Leikerta
Už niekoľko týždňov sa predáva nová knižka publicistu Jozefa Leikerta Taký bol Ladislav Mňačko. Prvá časť, ktorá je už na pultoch, zachytáva životnú púť Mňačka do roku 1968, teda do obdobia jeho druhej emigrácie. Čítanie je to – pre nepamätníkov – občas až šokujúce. Mňačko bol dokonale kontroverzná postava, a jeho príbeh má v sebe všetko – zradu, precitnutie, odpor, dobrodružstvo, vzburu, zápas o stratenú česť aj poctivé pokorenie. Je až neuveriteľné čítať, ako Mňačko uväznil či zmlátil na seba nasadeného eštebáka alebo ako zbil hlúpeho komunistického funkcionára a ako drzo sa správal k nomenklatúrnej špičke, ktorá si ho hýčkala a tolerovala mu viac ako iným. Napokon, bol to ich človek, hlboko oddaný veci komunizmu. Až v exile prišlo precitnutie, a potom po návrate na Slovensko v roku 1990  aj verejné priznanie viny a osobnej zodpovednosti. V tom je Mňačko naozaj jedinečný. Leikert urobil záslužnú robotu, keď vypočul desiatky pamätníkov, naštudoval si archívy a stvoril vcelku plastický obraz Ladislava Mňačka. Červený Hemingway, ako ho posmešne nazývali nepriatelia, si zaslúži dobrú životopisnú knihu. Jeho príbeh môže mať totiž katarzný účinok. Leikert na škodu veci zbytočne veľa času venuje rozpitvávaniu rôznych schôdzí, zjazdov, uznesení. Výhradu možno mať aj k nedostatočnému odstupu. Leikert sa poctivo priznáva, že objekt svojho skúmania veľmi obdivuje. Pri písaní sa preto musel nútiť ku kritickejšiemu postoju, a nie vždy sa to podarilo.
.eč

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite