Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Keď sa búria masy

.david Brooks .časopis .týždeň vo svete

Ak ste sa na nejaký čas ocitli medzi pracujúcimi ľuďmi, zrejme ste sa stretli s pliagou drogovej závislosti a samovrážd či s pocitmi anomálie, cynizmu, pesimizmu a resentimentu.

za túto biedu môže do veľkej miery deindustrializácia. Dobrá práca sa dnes hľadá ťažko. No v mnohých banských regiónoch nie je ťaživosť ničím novým. Tam život nikdy nebol prechádzkou ružovou záhradou.

Vytratili sa však aj sociálne inštitúcie a kultúrne hodnoty, ktoré robili, čo mohli, len aby ľudia nadobudli sebaúctu aj v ťažkých časoch – aby si mohli povedať niečo takéto: „Možno nezarábam veľa peňazí, no ostatní so mnou počítajú. Som lojálny, som vytrvalý, ťažko pracujem, som flexibilný a patrím do normálnej spoločnosti.“

Každý nejako tušíme, čo bolo kedysi etiketou pracujúcej triedy. No ak si ten pocit chcete oživiť, odporúčam vám novú knihu od J. D. Vancea Hillbilly Elegy (Žalospev na vidiečana). Vanceova rodina pochádza z Kentucky a Ohia. Opis kultúry, ku ktorému dospel, je dnes dôležitým čítaním.

V tej knihe vykresľuje kultúru lojálnosti v silnej skupine. Rodiny sa môžu poprevracať na milióny spôsobov, no s nelojálnosťou sa u nich nestretnete. S osobnými tajnosťami sa s ľuďmi zvonka deliť nebudú. Kultúra lojálnosti pomáha týmto ľuďom starať sa o seba samých, no znamená aj to, že sa ich môže zmocniť nepriateľstvo voči tým, ktorí by sa chceli zdvihnúť a odísť. A tak tam môže prevládať aj silný parochializmus, ktorý vôbec neberie do úvahy iné štýly života.

„Nemáme radi outsiderov,“ píše Vance, „alebo ľudí, ktorí sa od nás líšia, či už ten rozdiel spočíva v tom, ako vyzerajú, ako sa správajú, alebo – čo je najdôležitejšie – ako hovoria.“

Je to takisto kultúra, ktorá oceňuje fyzickú silu. Je to kultúra ospevujúca ľudí, čo sú ochotní bojovať, aby obránili svoju česť. Progresivisti tu nikdy nedosiahnu obmedzenie strelných zbraní. Tí ľudia chápu diskusiu o masovom vraždení, no pre mnohých z nich sú zbrane o schopnosti rodiny postaviť sa za seba v nebezpečnom svete.

Je to tiež kultúra s poriadnou dávkou kolektívnej pýchy. Na svojich cestách to pozorujem často: neprejde päť minút bez toho, aby sa rozhovor nezvrtol k úspechom miestnych športových tímov. Športy sa stali akoby náboženským putom ponúkajúcim identitu, hodnoty a súdržnosť.

Táto pýcha je neraz čistým nacionalizmom. Vance píše aj o tom, čo ho naučili jeho starí rodičia: „že žijeme v najlepšej a najväčšej krajine na zemi. Tento fakt dával zmysel môjmu detstvu“.

Keď som žil v Bruseli, nenarážal som až tak na tento druh silného osobného patriotizmu u tých, ktorí opúšťali Európsku úniu, no bol citeľný u mnohých ľudí žijúcich v členských štátoch.

Celá tá etiketa vidieka upadla až neskôr.

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite