Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Relatívny život?

.brat Filip .časopis .osobnosti

Za posledné dva mesiace mi toľko mladých ľudí povedalo, že ich nebaví život, že  sa im prosto nechce žiť. To úplne tragicky kontrastovalo s tým, ako teraz na jar vonku všetko rástlo a kvitlo a rozvoniavalo. 

Ale kamarát Roman mi poradil, aby som o tej téme písal až na jeseň v sychravom počasí, vraj vtedy to bude viac tematické.

Takže teraz, na sklonku mesiaca, v ktorom sa slávi Deň detí, by som rád napísal o niečom, čo ma upútalo pred prešovskou súkromnou klinikou. Tam, kde sa pravidelne chodieva naše prešovské timurovské stretko modliť každý pondelok. Spočinieme tam v tichej modlitbe, lebo to nie je obyčajná klinika, ale klinika, kde sa okrem iného vykonávajú potraty.

V jeden pondelok si tam Anka, jedna z nás modliacich sa, v areáli kliniky odstavila svoje auto. Začali sme sa modliť a ľudia pomaly vychádzali z tohto zariadenia, klienti aj zamestnanci. Až napokon vyšla von posledná pani, ktorá v celej budove pozhasínala, zamkla dvere, nasadla do auta a odchádzala. Keď prechádzala popri nás, zastavila, stiahla okienko a vľúdne sa nám prihovorila:

„Prepáčte mi prosím, ospravedlňujem sa, že vás ruším, iba sa chcem spýtať, či je to vaše auto v našom dvore?“

„Áno,“ vraví Anka.

„Tak vás pekne prosím, keby ste si ho mohli preparkovať, lebo už zatváram hlavnú bránu, aby vám neostalo vnútri.

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite