Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Za čo vďačí Európa Rimanom

.peter Fraňo .časopis .esej

„Rím bol od základu niečím násilne vytvoreným, ničím pôvodným,“ napísal Hegel v Prednáškach o filozofii dejín. O niekoľko desaťročí neskôr zas Nietzsche skonštatoval: „Ako nápadne sa Rimania svojou suchou vážnosťou odlišujú od geniálnych Grékov.“

Vyhlásenia oboch filozofov pochádzajú ešte z predminulého storočia. No v kultúre a umení dodnes pretrváva podobné stereotypné uvažovanie. Intelektuálny odkaz rímskej spoločnosti sa vraj v porovnaní s gréckou kultúrou vyznačuje oveľa menšou mierou myšlienkovej originality, umeleckej rozmanitosti či jazykovej elegancie. Stačí sa len rozpomenúť na obsahovú kompozíciu niektorých filmov či literárnych diel, ktoré vznikli v nedávnej minulosti. Starí Gréci sú v nich väčšinou znázorňovaní prostredníctvom obrazov statočných a dlhovlasých bojovníkov. Najvýznamnejšie hodnoty pre nich predstavujú česť a vojenská sláva. Alebo v nich vystupujú ako múdri starci, ktorí na verejných priestranstvách či pod korunami platanov kultivovane diskutujú o politike a filozofii. Typického Rimana si, naopak, najčastejšie predstavujeme ako vojaka s vyholenou hlavou, ktorý v lesklom brnení šíri za žold všade naokolo smrť a deštrukciu. Alebo sa podobá len na skazeného senátora, ktorý sa neustále stará iba o vlastný majetok a oddáva sa neviazaným sexuálnym hrám. A potom ešte v úzadí prepychového paláca spriada zákulisné politické intrigy. Uvedené vyzdvihovanie pozitívneho odkazu gréckeho staroveku na úkor rímskej antiky je do veľkej miery myšlienkovým dedičstvom nemeckých intelektuálov 18. a 19. storočia.

preč so všetkým románskym

Až do polovice 18. storočia sa v európskom kultúrnom priestore prejavovala výrazná intelektuálna dominancia recepcie rímskej antiky. Na jej dedičstvo a hodnoty sa celkom prirodzene odvolávali najmä románske národy. Homér a Platón stáli počas tohto obdobia ešte vo výraznom tieni Vergília či Cicerona. Od polovice 18. storočia však nemecky hovoriace obyvateľstvo začína postupne prechádzať procesom národného obrodenia. Jedným z cieľov národného hnutia sa stáva romantická idealizácia minulosti a s ňou spojené hľadanie kultúrnych vzorov, s ktorými by sa mohol nemecký národ symbolicky identifikovať. Jeden z nich našli nemeckí literáti práve v gréckej kultúre.

Gréci podobne ako Nemci patrili k vyspelým politickým národom. Mali vysoko rozvinutú literatúru a umenie. Nikdy netvorili jednoliaty politický celok. A na rozdiel od Ríma sa na nich neodvolávali ako na predchodcov ich vtedajší úhlavní nepriatelia, totiž Francúzi. V prevažne protestantskom Nemecku sa zároveň antický Rím stotožňoval s nenávideným rímskym katolicizmom. Staroveká polarizácia medzi gréckym a rímskym svetom sa tak metaforicky identifikovala s dobovými národnými (germánsky vs. románsky svet) a náboženskými (katolicizmus vs. protestantizmus) antipatiami.

Tieto tendencie môžeme vidieť napríklad na nemeckej interpretácii postavy Arminia, kniežaťa Cheruskov. Ten v známej bitke v Teutoburskom lese porazil tri Varove légie. Z vojenského stretnutia medzi rímskym správcom provincie a jedným z mnohých germánskych náčelníkov sa v tomto období stáva nacionalistický symbol odvekej nevraživosti a zápasu: medzi kladnými a slobodu milujúcimi Germánmi a zápornými Rimanmi, ktorí odjakživa nespravodlivo utláčali každý prejav slobodného ducha.

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite