Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Iný minister vnútra

.andrej Bán .časopis .spoločnosť

Pred desiatimi rokmi tragicky zahynul Ján Langoš. Disident, pôvodným povolaním fyzik, prvý ponovembrový federálny minister vnútra. Najmä vďaka nemu máme Ústav pamäti národa.

Keď ho prezident Václav Havel v roku 1990 menoval za ministra, vítali ho po príjazde z Prahy v dome pri Justičnom paláci v Bratislave jeho susedky, väčšinou staršie dámy, s koláčmi a kyticami: pani Grossová, Kohlmanová, Kuxová, Bánová. Stáli v špalieri, hrdé a dojaté, zatiaľ čo slávny „susedko“ im podával s miernymi rozpakmi ruku. Typický vláčny krok, večne milý chápajúci úsmev, väčšia než obvyklá miera rozpakov, dlhé vlasy. A na sebe, samozrejme, dobový revolučný sveter a džínsy. Nový minister vnútra krajiny, kde práve padol socializmus – s výzorom „protisocialistického živlu“ a s hrdzavou škodovou Š 105, ktorú sa každé ráno pokúšal naštartovať. Práve v jeho byte sa stretávali pred rokom ´89 aj Havel či Čarnogurský. Až do smrti sa tento statočný a rovný chlap s výzorom westernového hrdinu desil upätých komunistov a eštebákov: bol totiž ich bytostným protikladom.

Ako skalpel pri pomyselnom pitvaní našej kolektívnej pamäti mu slúžili neskartované dokumenty Štátnej bezpečnosti (ŠtB). Tajná polícia Langoša zaujímala nie ako mŕtvy, naopak, ako sakramentsky živý systém, ktorý môže ako vírus napádať jednotlivcov. Mal v rukách veľkú moc, no pomsta nebola jeho cestou. Nadovšetko ctil zásadu, že pravda „musí von“.

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite