Titulky v novinách, ktoré hlásajú, že Madonna zase "provokovala cirkev", sa opakujú až nápadne pravidelne. A vôbec, celý ten jej biznis s provokáciou je nápadný a už aj trochu ošumelý. Niečo zaujímavé však na ňom predsa len je.
Madonna je teraz rebelantka, ale pochádza z rodiny, ktorú by asi väčšina jej fanúšikov označila za tradicionalisticky katolícku. Jej matka zomrela ako tridsaťročná na rakovinu a zanechala po sebe šesť detí - dcérka Madonna Louise mala vtedy len päť rokov a matkina smrť ju veľmi poznačila. A tak hoci meno, pod ktorým speváčka vystupuje, pôsobí ako provokácia, je to trochu inak. To meno je naozaj jej - dostala ho po matke, ale aj ako pripomienku Panny Márie. V začiatkoch kariéry jej na newyorskej trendovej scéne robilo problémy. Pôsobilo akosi vidiecky, ba "bigotne", akoby tej ambicióznej dievčine s umeleckými sklonmi trčala slama z topánok. Dnes je, pravdaže, z mena Madonna výnosná značka.
Druhá zaujímavá skutočnosť je, že Madonna sa s katolicizmom vyrovnáva síce ostro a provokatívne, niekedy to však vyzerá ako detská rebélia. Teda rebélia dieťaťa, ktoré sa zlostne hodí o zem, ale s vedomím, že rodičia ho majú aj tak radi a nikdy ho celkom neodvrhnú. Madonnine katolícke korene sú totiž stále prítomné - nielenže sa jej otec Tony k viere otvorene hlási, ale ona sama dala dcérke meno Lourdes podľa slávneho francúzskeho pútnického miesta mariánskych zjavení. A tak, hoci sa Madonna búri proti "inštitúcii", akoby si zároveň stále volila, že zostáva jej súčasťou. Skladbu Papa Don't Preach síce občas na koncerte venuje pápežovi, čo sa vysvetľuje ako odmietanie jeho kázaní, nemožno však prehliadnuť, že je to skladba, ktorú by si hnutie pro-life mohlo pokojne zvoliť za svoju pop-hymnu. ("Už som sa rozhodla, moje dieťatko si nechám...")
A tretia zaujímavá skutočnosť? Že Madonnine provokácie, hoci stokrát zopakované, ešte zaberajú. Stále sa na ne niekto hnevá a niekto iný im nadšene tlieska a obe strany pri tom chtiac-nechtiac zobú z ruky veľkej malej kombinátorke. Prečo si tieto výstrelky vlastne ešte všímajú? Žeby preto, lebo Západ predsa len zostáva najmä kresťanský? Alebo je iba zo zvyku citlivý na používanie niektorých symbolov? Tak či onak, kríž, tŕňová koruna, ba aj vyhranene katolícky ruženec ešte stále hovoria jazykom, ktorý je ľuďom zo Západu známy a niečím ich oslovuje. Madonna sa týchto symbolov dotýka s trucom dieťaťa, ale aj s istou detskou fascináciou - akoby sa ich napriek všetkému nevedela nabažiť a vzdať. V tom sa podobá dnešnej západnej kultúre: sekulárnej, rebelantskej, a predsa fascinovanej niečím "vyšším".
Madonna je teraz rebelantka, ale pochádza z rodiny, ktorú by asi väčšina jej fanúšikov označila za tradicionalisticky katolícku. Jej matka zomrela ako tridsaťročná na rakovinu a zanechala po sebe šesť detí - dcérka Madonna Louise mala vtedy len päť rokov a matkina smrť ju veľmi poznačila. A tak hoci meno, pod ktorým speváčka vystupuje, pôsobí ako provokácia, je to trochu inak. To meno je naozaj jej - dostala ho po matke, ale aj ako pripomienku Panny Márie. V začiatkoch kariéry jej na newyorskej trendovej scéne robilo problémy. Pôsobilo akosi vidiecky, ba "bigotne", akoby tej ambicióznej dievčine s umeleckými sklonmi trčala slama z topánok. Dnes je, pravdaže, z mena Madonna výnosná značka.
Druhá zaujímavá skutočnosť je, že Madonna sa s katolicizmom vyrovnáva síce ostro a provokatívne, niekedy to však vyzerá ako detská rebélia. Teda rebélia dieťaťa, ktoré sa zlostne hodí o zem, ale s vedomím, že rodičia ho majú aj tak radi a nikdy ho celkom neodvrhnú. Madonnine katolícke korene sú totiž stále prítomné - nielenže sa jej otec Tony k viere otvorene hlási, ale ona sama dala dcérke meno Lourdes podľa slávneho francúzskeho pútnického miesta mariánskych zjavení. A tak, hoci sa Madonna búri proti "inštitúcii", akoby si zároveň stále volila, že zostáva jej súčasťou. Skladbu Papa Don't Preach síce občas na koncerte venuje pápežovi, čo sa vysvetľuje ako odmietanie jeho kázaní, nemožno však prehliadnuť, že je to skladba, ktorú by si hnutie pro-life mohlo pokojne zvoliť za svoju pop-hymnu. ("Už som sa rozhodla, moje dieťatko si nechám...")
A tretia zaujímavá skutočnosť? Že Madonnine provokácie, hoci stokrát zopakované, ešte zaberajú. Stále sa na ne niekto hnevá a niekto iný im nadšene tlieska a obe strany pri tom chtiac-nechtiac zobú z ruky veľkej malej kombinátorke. Prečo si tieto výstrelky vlastne ešte všímajú? Žeby preto, lebo Západ predsa len zostáva najmä kresťanský? Alebo je iba zo zvyku citlivý na používanie niektorých symbolov? Tak či onak, kríž, tŕňová koruna, ba aj vyhranene katolícky ruženec ešte stále hovoria jazykom, ktorý je ľuďom zo Západu známy a niečím ich oslovuje. Madonna sa týchto symbolov dotýka s trucom dieťaťa, ale aj s istou detskou fascináciou - akoby sa ich napriek všetkému nevedela nabažiť a vzdať. V tom sa podobá dnešnej západnej kultúre: sekulárnej, rebelantskej, a predsa fascinovanej niečím "vyšším".
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.