Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Kúpeľný príbeh pána Ľudovíta

.eva Čobejová .časopis .fenomén

V dejinách slovenskej architektúry sa Kolonádový most v Piešťanoch spomína ako jedno z vrcholných diel 20. storočia.

V dejinách slovenskej architektúry sa Kolonádový most v Piešťanoch spomína ako jedno z vrcholných diel 20. storočia.  Tak ako pri iných, aj pri tomto diele však nestačí povedať len meno architekta, treba hneď dodať aj meno toho, kto si most objednal. Bol to Ľudovít Winter, ktorý zomrel v septembri - pred 40 rokmi.


Súčasný stavebný boom na Slovensku ukazuje, že za dobrou architektúrou nestojí iba talentovaný architekt. Ten môže dostať príležitosť až vtedy, keď po kvalitnej architektúre túži aj osvietený a rozhľadený investor. To sa prihodilo tridsaťročnému Emilovi Bellušovi, ktorého oslovil s ponukou podnikateľ Ľudovít Winter. Ten mal predstavu, čo chce vybudovať pre svojich kúpeľných hostí. Belluš jeho predstavu v roku 1930 geniálne zhmotnil do podoby Kolonádového mosta.

Spomínať meno Ľudovíta Wintera (1870 -1968) je dnes dôležité. Táto krajina potrebuje zaujímavé podnikateľské príbehy aj vzory. A nie je ich tu veľa. Na Slovensku pôsobili zväčša iba filiálky väčších firiem, bolo málo podnikateľov, ktorí by tu natrvalo žili a cítili aj potrebu zveľaďovať túto krajinu.
Winterovci sú špeciálny prípad. Pôvodom boli židia a hrdo sa hlásili k maďarstvu. Neboli medzi tými, čo by vítali vznik Československej republiky. A predsa napokon práve oni vytvorili jeden z najpozitívnejších prípadov podnikania na Slovensku v 20. storočí. Patrí k nemu aj charita, veľkolepé verejné projekty, podpora kultúry, založenie múzea, športovísk, alejí, parkov... Za svoju dnešnú príjemnú podobu vďačia Piešťany najmä bratom Winterovcom. Je dobré, že si to už Piešťanci často pripomínajú - v centre je Winterova ulica, hotelová akadémia nesie meno Ľudovíta Wintera, je tu pamätná tabuľa, miestne múzeum vydáva knižky o bratoch Winterovcoch... A medzi starousadlíkmi stále prežíva prirodzená úcta k tejto rodine, ktorá vďaka svojmu podnikateľskému optimizmu a odvahe urobila z Piešťan veľkorysé kúpeľné mesto. Napokon, Ľudovít Winter žil v tomto meste až do roku 1968 a mnohí Piešťanci sa ešte pamätajú na charizmatického a obdivuhodne nezatrpknutého starého pána, ktorý sa dožil vo svojej rodinnej vile takmer stovky. Komunisti mu v nej láskavo vyčlenili až dve izby.

.rodina
Všetko to začal otec Alexander Winter. Hoci pochádzal z chudobnej židovskej rodiny z Tvrdošoviec, mal podnikateľský talent. Vzal si dcéru obchodníka so železiarskym tovarom  z Trenčína a spolu utvorili rodinu, ktorú syn Ľudovít v pamätiach opísal slovami: "...každou myšlienkou sa vzájomne dopĺňali vo svojich šľachetných názoroch. V takomto prostredí som vyrástol. Len dobré a šľachetné skutky a slová som počul a videl."
S takýmto rodinným zázemím mali bratia Ľudovít a Imrich v rukách prvú životnú výhru.
Od otca, ktorý podnikal so všeličím, sa naučili, že obchodník sa musí rozumieť do všetkého. Podnikal vo viacerých odvetviach, a zisk investoval do ďalších projektov. "Nekopil kapitál, to nebol jeho cieľ, ale nové ďalšie podnikanie, ktoré zaručovalo zisk," opisuje svojho otca Ľudovít a dodáva: "Od otca som zdedil túžbu vytvoriť niečo dobré, čo osoží štátu, verejnosti, prípadne aj celému ľudstvu a napokon aj mne samému."
Ľ. Winter spomína, že jeho otca na podnikateľský rozmach inšpirovala aj vláda. Keď si Uhorsko v roku 1867 vybojovalo istú nezávislosť od Habsburgovcov, uhorská vláda vytýčila, čo krajina potrebuje: priemysel a obchod. Vyzvala občanov, aby "každý podnikal samostatne z vlastnej sily a z vlastných prostriedkov".

Alexander Winter sa výzvou nadchol a rozhodol sa prenajať si Piešťanské kúpele. Tie vlastnil gróf Erdödy, ale on ich už iba prenajímal. Nebol to veľmi lukratívny biznis, vynášal málo, lebo nájomca do kúpeľov neinvestoval. Do Piešťan vtedy chodievalo v lete len asi 1 000 pacientov, ale zväčša bývali v chalupách roľníkov, len približne stovka hostí sa ubytúvala v starom Kurhoteli s 30 izbami.
V roku 1889 sa firma Alexander Winter a synovia s grófom Františkom Erdödym dohodli na dlhodobom prenájme za 30 000 zlatých ročne. Alexander Winter okamžite začal do kúpeľov investovať. Nový druh podnikania však bol preňho - vtedy už človeka po päťdesiatke a so zdravotnými ťažkosťami - predsa len tvrdým orieškom. Preto povolal z Viedne, kde vtedy študoval techniku, syna Ľudovíta. Ten ako dvadsaťročný prevzal zodpovednosť za nový rodinný podnik. "Viesť podnik, ktorého chod si vyžadoval ustavičné samostatné rozhodovanie, bola pre neskúseného mladíka, keď jeho mladosť túžila po zábave, mimoriadne ťažká úloha," spomínal po rokoch Ľ. Winter. "Priznám sa, že som si po nociach neraz poplakal." Oporou sa mu po otcovej smrti stal najmä mladší brat Imrich, ktorý mal na starosti účtovníctvo i propagáciu a zveľaďovanie kúpeľov.

.budovateľ
Jednou z prvých budovateľských aktivít,  ktoré rozbehol ešte otec Alexander, bolo vybudovanie kúpeľnej Robotníckej nemocnice. Mohli sa v nej liečiť aj nemajetní ľudia, ak náklady na liečenie - 40 krajciarov na deň - bol ochotný znášať zamestnávateľ či obec. To bol celkom riskantný projekt, ale osvedčil sa. Nemocnica prosperovala a počet postelí sa rozrástol na 400. Aj pod vplyvom tohto príkladu neskôr nemocenské pokladnice v celej monarchii zahrnuli takýto typ kúpeľnej liečby do rámca svojej starostlivosti.
V Piešťanoch nastal za Winterovcov veľký stavebný rozmach. Budovali sa ochranné hrádze proti povodniam, nové kúpeľné priestory, promenády, parky, kaviarne, hotely, dláždili sa cesty, budovala kanalizácia, vodovod, kúpalisko, golfové ihrisko, múzeum...
Príjem z kúpeľov však na také intenzívne investície nestačil. Winterovci boli odkázaní na úvery a pôžičky, ktoré im poskytovali banky i súkromné osoby. Dokázali si získať dôveru, lebo si vždy verili. Išli však do veľkého rizika - nebolo isté, či sa investícia vráti, navyše neboli ani majiteľmi  kúpeľov. Aj Ľ. Winter priznáva, že neustále dlhy "zomieľali jeho mladosť". Silnou zložkou jeho povahy však bol zdedený optimizmus. Niečo podnikateľsky vyšlo - napríklad stavba impozantného secesného hotela Thermia Palace, a niečo bolo skôr omylom, ako stavba  nového mramorového paláca, ktorý bol v roku 1967 zbúraný.

.čechoslovák
Po vzniku Československej republiky sa Winterovci dostali do nepríjemnej situácie. "Ja som bol vychovaný v duchu maďarskom. Slovenskú reč som neovládal," napísal Ľ. Winter. Spomína, že v tom čase zavládla v Piešťanoch protimaďarská nálada a on sa tu cítil ako cudzí živel. Rozhodol sa preto rodinné podniky predať a odsťahovať sa do Maďarska. Zvolal výbor obce a oznámil mu svoje rozhodnutie - po maďarsky a s tlmočníkom. Zhromaždenie významných občanov mesta sa však postavilo proti. Winterovcov su Piešťanci vážili a neprekážalo im, že sú Maďari. Ale Ľudovít Winter stál pred vážnym rozhodnutím.
"Bola to azda najdramatickejšia chvíľa môjho života. Opustiť maďarstvo, ktoré ma od detstva sprevádzalo? Za niekoľko krátkych okamihov som sa však rozhodol a prisahal som novej vlasti v nádeji, že v nej nájdem nielen chlieb, ale aj uskutočnenie svojich ideálov." Rodina sa začala učiť po slovensky. Ľudovít Winter si rýchlo uvedomil, že nový demokratickejší režim ČSR je mu sympatický - aj preto, že podporuje podnikanie.
Už v januári 1919 stál Ľudovít Winter na čele Zväzu slovenských kúpeľov a rokoval s československou vládou.

.boj o kúpele
Winterovci niekoľkokrát bojovali o kúpele, lebo keď sa im začalo dariť, bolo o ne viacero záujemcov. Najprv sa objavil nový záujemca o prenájom a takmer prehovoril Erdödoyovcov, aby zmenili nájomcu. Winter však situáciu zvládol a kúpele ostali v prenájme rodiny.
V roku 1920 Ľudovíta Wintera dokonca na základe falošných udaní na pár hodín zatkli a už vtedy vláda chcela zoštátniť kúpele na základe verejnozdravotníckeho záujmu. Podarilo sa tomu vyhnúť, ale Winter si uvedomoval, že tlak bude naďalej silnieť. Vypracoval návrh, aby časť zodpovednosti za kúpele prevzal štát, ktorý by podnikanie kúpeľov kontroloval cez tzv. Dozorný zbor pre kúpele Piešťany. Ministerstvo zdravotníctva jeho návrh schválilo a vďaka tomu boli kúpele čiastočne chránené pred rôznymi špekulantmi. "Myslím, že dozorný zbor bol príkladom, ako by bolo možné zmieriť rozpor medzi kapitalizmom a komunizmom," uvažoval Ľ. Winter vo svojich spomienkach, ktoré písal v Piešťanoch v polovici 60. rokov. "Nespornou výhodou kapitalizmu je, že neubíja najväčší dar prírody: slobodný vývin schopností. A komunizmus zas nestrpí, aby táto schopnosť bezhranične slúžila sebeckým cieľom."
Začiatok vojny a rozpad štátu však situáciu zmenil. Židovskí podnikatelia sa stali tŕňom v oku. Winterovci už nemali chuť do veľkých investícií. Navyše, Hitlerovi naklonení Erdödyovci mali záujem zbaviť sa nájomcov (pôvodná zmluva na prenájom mala trvať do roku 2007) a odpredať kúpele nemeckému konzorciu. Winter tomu chcel zabrániť, preto sa ohlásil u prezidenta Tisa a navrhol mu, aby kúpele radšej prevzal slovenský štát. Mal však podmienku, že štát s spolu kúpeľmi prevezme aj dlhy Winterovcov, keďže vznikli pri investovaní do kúpeľov (štát neuznal 10-miliónový dlh u súkromných osôb, ten po vojne splatili Winterovci). Ľudovít Winter chcel od Tisa aj skromné zamestnanie pre seba a brata v kúpeľoch.
V apríli 1939 dostali kúpele vládneho poverenca a majetok Winterovcov sa dostal pod nútenú správu. V roku 1940 boli kúpele Erdödyovcom vyvlastnené a nastúpilo nové vedenie. Winterovci mali už úplne iné problémy.
V roku 1941 ich vyšetrovali pre podvod, ten sa síce nepotvrdil, ale rodina už mala iné starosti. Ľudovítova dcéra Mária zahynula v koncentráku, vyčerpaný brat Imrich zomrel v roku 1943.
Ľudovít Winter sa ukrýval až do jesene 1944, keď ho odvliekli do zberného tábora v Seredi a v zime 1945 až do Terezína. Prežil. Keď sa vracal domov, mal 75 rokov.

.ponižovanie
V máji 1945 sa vrátil do Piešťan. Bol plný energie a pevne odhodlaný postarať sa o siroty po dcére. Veril, že sa znova vracia demokratický režim a bude sa dať podnikať. Pred osemdesiatkou začínal energicky podnikať vo viacerých smeroch. Obnovil a viedol hotel Zelený dvor, hodlal dobudovať hrádzu, aby v meste získal parcely pre stavebné družstvo Floreát, ktoré viedol. Opäť si vzal úver a rozbehol podnikanie aj v mlyne, v ktorom mu ostal podiel.
Aj vo vysokom veku osvedčil svoj podnikateľský talent: Všimol si, že na trhu chýba detská výživa, a tak vytvoril so spolupracovníkmi niekoľko druhov detskej výživy. Vymysleli aj BB puding - známy dodnes. Záujem bol obrovský a podnikanie jeho firmy Panvita sa zdarne rozbehlo, až kým mu v roku 1948 firmu nezoštátnili. Zo stavebného družstva Floreát ho vyhodili o dva roky neskôr. Znechutený Winter, vidiac socialistické šafárenie, rezignoval: "Môj voľakedajší elán a odvaha ma opustili. Kde neplatí zákon, tam ja nemám miesta."
Nestačilo obrať Wintera o všetok majetok, bolo ešte treba z tohto bývalého bohatého kapitalistu, ktorému sa ľudia v meste stále úctivo zdravili, urobiť úplného chudáka. Po ťažkom úraze bol Winter invalid. Sociálny úrad mu stále znižoval priznaný dôchodok. Mena peňazí ho obrala o všetky finančné rezervy a v roku 1959  mu pridelili na mesiac 250 korún. Invalidné minimum bolo pritom 400 korún. Ustavične sa s úradmi súdil aspoň o slušnú penziu, ale veľa víťazstiev nezaznamenal. Nepridelili mu ani podporu na stravu v tzv. ľudovej kuchyni, ktorá varila pre chudobných. Až v roku 1963 mu priznali invalidné minimum.
Pár mesiacov pred svojím skonom sa Ľudovít Winter rozhodol, že spíše svoje pamäti: "Veľký stvoriteľ ma obdaril zvláštnou milosťou. Mám 97 rokov, som invalid, ale cítim, že mozog mi pracuje ešte čisto a jasne. Som vďačný Stvoriteľovi, vďačný mnohým priateľom, ktorí ma obdarili dôverou, a na znak tejto mojej vďačnosti sa pokúsim opísať svoju minulosť, aby som ju aspoň trochu objasnil, ale aj vyslovil svoju mienku o minulosti a budúcnosti Piešťanských kúpeľov, s ktorými bol môj život nerozlučne spätý."

(Článok vznikol podľa knižky Ľudovíta Wintera: Spomienky na Piešťany, Balneologické múzeum, 2001)
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite