Trabanty pochádzali z Dederónie a obsah palivovej nádrže sa meral tak, že sa do nej kolmo strčilo čierne tenké plastové pravítko, potom sa vytiahlo a pokiaľ bolo mokré, toľko v ňom bolo šťavy – tri centimetre benzínu, päť centimetrov benzínu, toto veru v slávnom Medzinárodnom úrade pre miery a váhy v Sèvres v rámci SI sústavy nevzali do úvahy.
Jazdila som na ňom ako čerstvá držiteľka vodičského preukazu a vždy to bolo dobrodružstvo, aj na krátke trate po meste, v zime či v lete. Motor to malo jednoduchý, posledný, ktorému som po otvorení kapoty rozumela. Trabant bol autom mnohých tvárí, fungoval napríklad dokonale ako vodováha, stúpanie sa dalo pomerne presne odhadnúť vizuálne pozorovaním predbiehajúcich áut, ale aj sluchom podľa menej či viac znervózňujúceho hukotu. My sme dokonca mali doma takzvaný Hycomat (aj wikipédiové heslo o ňom jestvuje!), teda verziu s poloautomatickou spojkou výlučne pre trabanty (heč!). Keď som sedela v tme kinosály na projekcii najnovšieho filmu Dana Přibáňa Trabantem do posledního dychu, vyplavilo sa mi v pamäti veľa dávnych veselých aj dramatických cestovateľských a vodičských historiek spojených nielen s naším voľakedajším štvorkolesovým miláčikom. A to veru má správny cestopis v základnom popise práce – aspoň myseľ človeku roztúlať, keď už nie topánky či pneumatiky.
Cestovateľ musí mať v sebe zvedavosť, túžbu spoznávať a kus dobrodruha.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.