Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Hovor k ďalekému otcovi

.michal Patarák .časopis .klub

Odkedy odišiel, neprestávam na neho myslieť. A možno na neho dokonca myslím viacej ako predtým. Prechádzal všetkým tým, čím teraz prechádzam ja, a zrejme práve preto mu už dokážem mnohé odpustiť.

Neviem, čo mi to napadlo. Hľadal som telefónne číslo na očnú ambulanciu, tak som naťukal „O“. Prehrabával som sa v kontaktoch, a v tom ma odrazu akoby zamrazilo. Videl som jasnú položku s názvom „ocino“. Vybavila sa mi spomienka, do ktorej bolo koncentrovaných milión hovorov, v ktorých ma otravoval, zdržoval, ktoré mi neprišli vhod alebo ktoré som s ním absolvoval len tak z povinnosti. A teraz – ako rád by som ho po takom čase počul! Ani netuším, čo by som mu povedal, ak by som toho bol, pravdaže, schopný. Asi, že ho mám stále rovnako rád. Človeče. Hovorím, neviem, čo mi to napadlo, a vytočil som mu. Možno som čakal nejakú nepochopiteľnú giganáhodu, dieru v časopriestore, čakal, že mi zodvihne a bude sa so mnou rozprávať odniekiaľ, kde to vôbec nepoznám. Takmer sa mi nahrnuli slzy do očí. Potom to však iba zapípalo a ozval sa hlas, ktorý mi sucho, vôbec netušiac, že ledva pregĺgam, oznámil, že volané číslo neexistuje.

Narastajúci čas je len symbolickou vzdialenosťou. Práve na tom mieste, kde svoje vzťahy nechávame stáť, ich aj po rokoch nájdeme. Po tom, čo sa stretneme s niekým, koho sme už nevideli celé veky, máme zvláštny pocit, že sa vôbec nič nezmenilo. Že náš vzťah sa len na chvíľku spomienkovo zmrazil, aby sme mohli zažiť jeho ultrarýchly defrost práve v momente nového stretnutia.

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite