Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Tonyho dedičstvo

.časopis .téma

Mnoho vecí sa mu nepodarilo. Odchádza z donútenia a ako nepopulárny premiér. Neurobil reformy, aké si predstavoval.

Mnoho vecí sa mu nepodarilo. Odchádza z donútenia a ako nepopulárny premiér. Neurobil reformy, aké si predstavoval.
Nezanechal ani veľa originálnych myšlienok. No Británia po Tonym Blairovi vyzerá celkom inak než pred ním.
Blair nedávno priznal, že sa zmenil aj on sám. Vraj je už „iným typom človeka“, menej mu záleží na tom, aby bol „obľúbený“. Je to len sebaštylizácia mediálneho mága, zatrpknutého z prieskumov verejnej mienky, ktorý chce dodatočne vstúpiť do dejín ako politik hodnôt?
Ten istý Blair ako čerstvý líder labouristov v roku 1994 zrejme podľa pravdivej fámy sľúbil Gordonovi Brownovi v reštaurácii Granita, že keď vyhrajú voľby, po ôsmich rokoch mu odovzdá žezlo premiéra.
Blair naozaj po nástupe robil všetko preto, aby bol populárny. Sľuboval zachovať všetko, čo si Briti cenili na thatcherovskej revolúcii 80. rokov. A zároveň im sľuboval zmeniť všetko, čo sa im nepáčilo: zlepšiť kvalitu verejných služieb či odstrániť „zdegenerované“ zvyšky monarchie. V závere však ostal tým, kto proti väčšine nielen vlastnej strany, ale aj britskej verejnosti trval na tom, že Briti musia ostať vernými spojencami USA na všetkých frontoch vojny proti terorizmu. Keď pred rokom odmietol kritizovať Izrael za bombardovanie Libanonu, jeho labouristi ho už nedokázali zniesť – a hoci ešte pred tromi rokmi na Brownovu zlosť tvrdil, že ak v roku 2005 vyhrá voľby, chce byť premiérom aj po celé tretie volebné obdobie, minulé leto bol donútený zmeniť názor. Preto vtedy ohlásil odchod, a preto teraz naozaj odchádza. Na Brownovu radosť.

.virtuálny premiér
Príbeh o Blairovi, ktorý sa z pôvodne marketingového produktu zmenil na muža menšinových postojov, je však skôr námetom na rozprávku. Blair v skutočnosti už ako mladý labouristický politik na začiatku 80. rokov, teda v čase „bezcitného kapitalizmu“ Margaret Thatcherovej, hájil stranícky menšinový názor, že labouristi sa musia zmodernizovať, prijať slobodný trh, prestať hovoriť o znárodňovaní či jednostrannom odzbrojení. Čelil tak výčitkám, že je „zradca socializmu“.
Napriek tomu zapálený Blair vo frustrovanej a v opozícii prikovanej strane stúpal nahor. Dosiahnuť vrchol mu umožnila nečakaná smrť – 12. mája 1994 zomrel vo veku 55 rokov na infarkt vtedajší šéf labouristov John Smith a pre stranu sa začala nová éra. Blair v spojenectve s Brownom a Petrom Mandelsonom ovládol vedenie a odštartoval modernizačný projekt New Labour. Stačili mesiace a labouristi boli ako vymenení – už nechceli socializmus, ale kapitalizmus s ľudskou tvárou a stavali sa na stranu všetkého, čo stredná trieda, ich nová cieľová skupina, pokladala za moderné. V roku 1997 triumfoval Blair nielen pre únavu a znechutenie z konzervatívcov, ale aj preto, že vycítil ducha doby a očaril svojou charizmou.
V jeho rétorike sa snúbila prázdnota s megalomániou. Napríklad keď hovoril, že od prebratia moci „bude len tisíc dní do nového milénia – tisíc dní na to, aby sme sa pripravili na tisíc rokov, náš osudový okamih“. V skutočnosti sa labouristi dostali k moci nepripravení a  prvé štyri roky ich vládnutia v čomsi pripomínali dnešnú vládu Roberta Fica. Blairovým „konceptom“ totiž bola hra s virtuálnou realitou – labouristi pravidelne ohlasovali veľkolepé reformné iniciatívy, aby z nich následne zľavovali. Kým Thatcherová v prvých rokoch Britmi doslova zatriasla, Blair ich hladil úsmevmi z titulných novinových strán. Napokon, na radikálne kroky na rozdiel od Thatcherovej nemal ani dôvod. Zrušil síce niektoré liberalizačné opatrenia v oblasti školstva a zdravotníctva, výdavky vlády v pomere k HDP však znižoval tak, ako to naplánovali konzervatívci. Brown ako minister financií dal nezávislosť Centrálnej banke v určovaní menovej politiky a ekonomika rástla nerušene ďalej. Ako o jeho prvých štyroch rokoch napísal inak Blairovi naklonený britský The Economist: „Všetko, čo sa robilo, robilo sa s úsilím vyhrať ďalšie voľby.“
Tony Blair ich musel v roku 2001 posunúť o jeden mesiac, keďže v dôsledku farmárskej krízy spôsobenej slintačkou a krívačkou, ktoré vtedy ochromili  celú ostrovnú krajinu, hrozili labouristom volebné škody. Noví labouristi so svojou, dovtedy nevídanou PR-mašinériou však boli sexy, kým konzervatívci patrili do minulého storočia. A tak Blair opäť zdrvujúco triumfoval.
.tradícia je fuj
Keby vtedy prehral, Británia by si ho pamätala ako veľkého rečníka a reformátora vlastnej strany, ktorý sa stal načas premiérom. Všetky budúce hodnotenia desaťročnej Blairovej éry však prekryje celkom iná téma – Irak. Aj bez neho však ostávajú po Blairovi veľké stopy. Hoci v dnešnom západnom demokratickom svete je zlievanie niekdajších ideologických rivalov v akomsi beztvarom strede skôr pravidlom než výnimkou, Británia je aj v tomto extrémna. A je to „zásluha“ odchádzajúceho premiéra.
Isteže bolo od Blaira rozumné, že labouristov zbavil silného vplyvu odborov a úctyhodné, že vďaka nemu sa britskí podnikatelia nemusia obávať znárodňovania, privysokých daní ani rozdúchavania protipodnikateľských vášní, ako to robia pravidelne najmä v predvolebných kampaniach nemeckí či francúzski socialisti. Ale Blair tým, že vyhlásil pôvodné pravo-ľavé ideológie za mŕtve a hlavný konflikt definoval ako spor medzi čímsi takým, ako sú sily pokroku a konzervativizmus, vlastne zničil zmysel politiky. Líder konzervatívcov David Cameron, očarený Blairovým trojnásobným volebným úspechom, sa vyhlásil za dediča blairizmu a vytvoril „Nových konzervatívcov“, ktorí sa tlačia v strede s „Novými labouristami“. V najbližších britských voľbách tak už nepôjde o konflikt dvoch pohľadov na svet, ale o súťaž dvoch variantov jedného „pokrokového“ prúdu. Ten sa bezhlavo rúti do každej témy, ktorá pôsobí moderne, globálne a na ktorej sa dá vylepšovať imidž – Blair aj Cameron bojujú veľkými frázami proti virtuálnemu globálnemu otepľovaniu alebo proti chudobe v Afrike, ktorej má zase raz pomôcť hromada peňazí zo Západu.
Bol to práve Blair, ktorý vniesol do britskej politiky nekritický zápal pre nové, moderné a odvrhol to, čo vychádza z tradície.  Zakázal poľovačku na líšky, lebo to bola krvavá radovánka aristokratov. Zrušil dedičných lordov, pretože pozostatky monarchie do éry postmodernej demokracie nepatria. Jeho labouristi presadili registrované partnerstvá, pretože pohľad na manželstvo treba demokratizovať. A katolícke agentúry, ktoré nechcú sprostredkúvať adopcie detí homosexuálnym párom, postavil mimo zákon, pretože diskriminácia je nemoderným prežitkom.
.socialista? Nie celkom...
Blairov koncept Tretej cesty obviňovala nielen britská pravica z toho, že je to len nový krycí názov pre socializmus. New Labour – New Danger (Noví labouristi – nové nebezpečenstvo), tak varovali pred Blairom konzervatívci v polovici 90. rokov. Je pravda, že za Blairovej éry vzrástli dane aj verejné výdavky, a že verejné služby ako zdravotníctvo či školstvo boli masovo, akoby po „socialisticky“ zasypané peniazmi.
Treba však dopovedať celú pravdu: Blair sa v druhej polovici vládnutia napokon vrátil v pozmenenej podobe k reformám konzervatívcov a do oboch sektorov zaviedol istú súťaž. Školy oslobodil od vlády ešte väčšmi a napriek odporu z vlastných radov zaviedol univerzitné poplatky. Kritici sprava nevyčítajú Blairovi ani tak smer týchto reforiem, ale najmä to, že sa neúmerne výslednému efektu vyplytvalo toľko peňazí – napríklad rozpočet na národný zdravotný systém sa strojnásobil.
.veľká chvíľa
Blairov hlavný vnútropolitický úspech spočíval vo víťazstve nad terorom. Nie tým islamským, ale severoírskym. Dnešný pokoj zbraní a krehké politické dohody medzi probritskými, protestantskými a separatistickými, katolíckymi frakciami je vo veľkej miere aj jeho zásluhou. Ale hlavným meradlom jeho štátnického formátu nebude mier v Severnom Írsku.
Blair sám nedávno uviedol, že pred desiatimi rokmi by mu ani nenapadlo, že jeho osudom sa stane zahraničná politika. Ešte krátko pred 11. septembrom nie celkom prezieravo vyhlasoval, že „moja generácia je prvá, ktorá vôbec môže uvažovať o možnosti, že prežije celý svoj život bez toho, aby išla do vojny alebo posielala do vojny svoje deti“.
Po útoku al-Káidy na USA však nadišla veľká Blairova chvíľa – ukázal sa ako vodca, ktorý vie zmobilizovať vlastný národ v najvážnejších chvíľach. Boj proti islamskému terorizmu sa stal hlavnou Blairovou misiou a keď hovoril o Británii, ktorá „nepoľaví, kým toto zlo nevyženieme zo sveta“, podobal sa oveľa viac na amerického prezidenta než na svojich európskych kolegov. Tu už nešlo o efektné reči, ale o vážne a riskantné rozhodnutia. Blairova krajina nenasledovala USA len v boji do Afganistanu, čo bola ešte samozrejmosť, ale aj do Iraku.
.jeho dejiny napíše Irak
Blair spolu s Američanmi tvrdil, že Saddáma treba zvrhnúť, pretože jeho zbrane hromadného ničenia ohrozujú bezpečnosť Západu. A práve tu, na vrchole jeho štátnického umenia, sa začal jeho pád – minimálne v očiach krajanov.
Zbrane hromadného ničenia sa nenašli a ukázalo sa, že americká aj britská administratíva si prikrášlili už i tak nie najpresnejšie poznatky tajných služieb. Z miláčika
Blaira sa stal v nepopulárnej irackej vojne
„Bliar“ (liar znamená v angličtine klamár), ten však trval na tom, že aj bez nájdenia zbraní boli dôvody na zvrhnutie Saddáma úplne dostatočné. Pravdaže, to mohol tvrdiť Blair s väčšou mierou konzistentnosti než Bush, keďže ešte na konci 90. rokov označil takzvanú humanitárnu intervenciu, ktorou sa zvrhne krutovládca, za celkom legitímnu. Ale apel na ľudské práva kdesi na inom konci sveta, ktoré treba v prípade nevyhnutnosti presadzovať za cenu vlastných obetí, na Britov nezabral. Tony Blair tak teraz odchádza ako ten, kto Britániu zatiahol do zbytočnej vojny, ktorá sa navyše vyvíja nepriaznivo. Ak sa Irak utopí v chaose, alebo sa tam presadí protizápadný režim, tak sa budúce dejiny na Blaira nebudú dívať oveľa lepšie než súčasní Briti.
O vzdialenosti jeho odstupu od Churchilla a Thatcherovej, ako najvýraznejších britských osobností na premiérskom poste 20. storočia, tak rozhodne to, čo sa bude v najbližších rokoch diať kdesi medzi Eufratom a Tigrisom.    
MARTIN HANUS
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite