Administratívne pripojenie Tibetu k Číne bolo dlhším procesom a podpísanie 17-bodovej dohody 23. mája 1951 ho zavŕšilo. Po zániku poslednej dynastie Čching, ktorá vládla od roku 1644 do roku 1911, vznikla Čínska republika. Jej predstavitelia síce deklarovali, že Tibet je súčasťou tohto nového štátu, ale nemali nijaký vplyv na politický vývoj v Centrálnom Tibete. Preto väčšina historikov toto obdobie označuje za nezávislosť Tibetu – de facto, ale nie de iure, keďže nijaká zahraničná mocnosť nebola pripravená nadviazať diplomatické vzťahy s Lhasou, hlavným mestom Tibetu.
ani mierové, ani oslobodenie
Len čo v roku 1949 vznikla Čínska ľudová republika, nová komunistická vláda takisto označila Tibet za súčasť svojho územia a v januári 1950 deklarovala záujem „oslobodiť“ ho. Keď komunisti hovorili o „mierovom oslobodení“ Tibetu, bolo to v tom zmysle, ako keď víťazstvo Komunistickej strany Číny v občianskej vojne proti Kuomintangu v októbri 1949 vyhlásili za „oslobodenie“ čínskeho ľudu spod nadvlády domácich a zahraničných vykorisťovateľov a imperialistov.
A tak „oslobodzovali“. V októbri 1950 vstúpili vojská čínskej Ľudovej oslobodzovacej armády do východnej časti Centrálneho Tibetu. Po dobytí oblasti Čhamdo zastavili ďalší vojenský postup na západ a Peking vyzval tibetskú vládu na rokovania o statuse Tibetu.
Štrnásty dalajláma Tändzin Gjamccho a členovia lhaskej vlády sa obrátili na OSN a zvažovali aj útek do exilu. Lenže medzinárodné spoločenstvo nemalo záujem diplomaticky či vojensky vstúpiť do čínsko-tibetského konfliktu. Dalajláma napokon vyslal guvernéra oblasti Čhamdo, ktorým bol Ngaphö Ngawang Džigme, aby v Pekingu viedol delegáciu na rokovaniach so zástupcami čínskej vlády o statuse Tibetu v rámci ČĽR. Rokovania boli komplikované a trvali niekoľko mesiacov. Napokon vyústili do podpísania Dohody ústrednej ľudovej vlády a miestnej vlády Tibetu o opatreniach na mierové oslobodenie Tibetu.
Tento oficiálny názov ilustruje jednak čínsky záujem prezentovať pričlenenie Tibetu do ČĽR ako „mierové oslobodenie“ (hoci alternatíva vojenského dobytia stále existovala, ak by tibetská delegácia odmietala rokovať), a zároveň aj to, že dohoda nebola podpísaná medzi rovnocennými partnermi. Za čínsku stranu dokument podpísal Li Wej-chan, predseda vládneho Výboru pre záležitosti národnostných menšín.
Dohoda je však napriek tomu unikátna. Prvý raz v takmer 1 400-ročných dejinách čínsko-tibetských vzťahov totiž otvorene tvrdí, že Tibet tvorí súčasť Číny. Nikdy predtým – v období cisárskej Číny a ani počas Čínskej republiky – zástupcovia Číny a Tibetu nepodpísali text, ktorý by výslovne uvádzal, že Tibet je súčasťou Číny. A to napriek tomu, že podľa čínskej interpretácie patril Tibet k Číne od polovice 13. storočia. V preambule dohody sa ako hlavný argument pričlenenia Tibetu uvádza údajná čínska kontrola Tibetu v minulosti.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.