Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Prezidentské úvahy

.františek Mikloško . .časopis .týždeň doma

K novému roku patrí príhovor prezidenta, tak káže česko-slovenská tradícia. Úradujúci prezident dostal priestor vo verejnoprávnej televízii, .týždeň sa rozhodol dať priestor dvom opozičným kandidátom, ktorí predstavujú k Ivanovi Gašparovičovi dve rôzne alternatívy. O čom uvažuje na začiatku roka František Mikloško?

K novému roku patrí príhovor prezidenta, tak káže česko-slovenská tradícia. Úradujúci prezident dostal priestor vo verejnoprávnej televízii, .týždeň sa rozhodol dať priestor dvom opozičným kandidátom, ktorí predstavujú k Ivanovi Gašparovičovi dve rôzne alternatívy. O čom uvažuje na začiatku roka František Mikloško?




Pamäť, svedomie a otvorenosť k rozhovoru so svetom

Rok 2009 nás núti zastaviť sa pri dvadsiatich rokoch, ktoré prešli od novembra 1989. V prvom rade mám na mysli dvadsiate výročie dejinného pádu komunizmu v Čechách a na Slovensku. Týmto výročím sa generačne završuje príbeh ľudí, ktorých sa komunizmus osobne, väčšinou neblaho, dotkol.

Počas obdobia komunizmu, v rokoch 1948 až 1989, politický režim pripravil na Slovensku o život minimálne 705 našich spoluobčanov. Bolo odsúdených viac ako 71-tisíc ľudí zo Slovenska, súhrnne na viac ako 83-tisíc rokov. Komunistický režim odvliekol  z ich domovov viac ako 15-tisíc ľudí. Vo vyhnanstve strávili viac ako 6-tisíc rokov. V táboroch nútených prác bolo na Slovensku viac ako 13-tisíc občanov, ktorí v tom prostredí strávili vyše 9-tisíc rokov. Cez tzv. „zelenú hranicu“ prešlo do roku 1967 viac ako 1 700 ľudí. Viac ako 22-tisíc občanov zo Slovenska opustilo nedovolene republiku, za čo boli v neprítomnosti odsúdení. Toto sú čísla, ktoré charakterizujú obdobie komunizmu na Slovensku. K nim sa, samozrejme, pridružujú osudy ich rodinných príslušníkov a rovnako osudy tých ľudí, ktorí boli na slobode zastrašovaní a šikanovaní pre svoje presvedčenie.
Títo ľudia sú hrdinovia a mučeníci tejto éry. Oni sú pýchou Slovenska. Kedykoľvek mohli ustúpiť od svojich zásad a začať spolupracovať s komunistickým režimom. Ich vnútorné presvedčenie bolo však silnejšie ako vidina ľahšieho života. Sú dôkazom toho, že Slovensko nikdy neprestalo byť vnútorne slobodnou krajinou. Vďaka všetkým týmto slobodným ľuďom sa môžeme spokojne pozrieť do očí všetkým slobodomyseľným ľuďom na svete. Ich skúsenosť slobody v neslobode je obohatením a prínosom, ktorý prinášame svetu po páde komunizmu. Sprostredkovať túto neopakovateľnú skúsenosť prežívania slobody v neslobode je záväzkom našich generácií.

Dvadsiatimi rokmi od novembra 1989 sa však zároveň završuje jedna významná etapa ponovembrového vývoja. Postavili sa základy demokratického systému, vznikla samostatná Slovenská republika, prešli sme obrovským vnútorným zápasom o demokraciu, vstúpili sme do NATO, do Európskej únie, stali sme sa súčasťou Schengenského priestoru, a s prijatím európskej meny sme sa stali plne integrovanou krajinou Únie. Je to obdivuhodný a úspešný príbeh.
V tejto chvíli sa môže zdať, že naša krajina už nemá taký sen, ktorý by ju celú zjednocoval a poháňal prekračovať vlastné horizonty. Ale práve v tejto dobe sa rodí azda najväčšia výzva, aká sa len v slobode môže zrodiť. Obstáť a rozvíjať sa v rodine slobodných národov a štátov. Vidím pre túto skúšku tri východiská: pamäť, svedomie a otvorenosť k rozhovoru so svetom.
Pamäť je nosným pilierom duchovnej i materiálnej kontinuity tejto krajiny. Pamäť nás vedie uchopiť dejiny Slovenska v ich celistvosti a stať sa tak prirodzene sebavedomými i kritickými. Pamäť nás núti s pokorou uznať a prijať dobré i zlé činy v našich dejinách. Len taký prístup môže nakoniec viesť k zmiereniu a k syntéze našich dejín. Pamäť by nás mala viesť pri vytváraní súčasnosti i budúcnosti na Slovensku.
Svedomie, zdravý úsudok alebo obyčajný zdravý rozum. Obyčajný zdravý rozum nám hovorí, že na to, aby bol človek šťastný a spokojný, nemusí mať všetko. Hodnoty ako rodina, výchova, úcta k životu svojmu i iných sú základy, na ktorých stojí spoločnosť. Nie všetci môžeme byť rovnako nadaní, bohatí a úspešní, ale akceptovanie každého človeka môže byť napriek tomu zdrojom pokojného spolunažívania.
A nakoniec otvorenosť k rozhovoru so svetom. Žiadna krajina, ani Slovensko, si nevystačí sama. Krásne doliny, ktoré charakterizujú našu krajinu, môžu byť síce útočišťom ochrany, ale uzavretý život v nich môže byť rovnako zdrojom ustrnutia. Ochota a odvaha na rozhovor so svetom nám budú stále nastavovať zrkadlo, akí v skutočnosti sme. Táto ochota konfrontovať sa so svetom nás bude stále nútiť prekračovať vlastné horizonty, obohacovať okolitý svet a posúvať sa ďalej.

Autor je poslanec NR SR a kandidát na úrad prezidenta
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite