Meno Gavrila Gryzlova poznali dobre najmä pamätníci miernejších šesťdesiatych rokov. Počas normalizácie sa jeho meno stratilo z verejného života, bývalý prominentný reportér Smeny napokon zomrel celkom sám kdesi na lazoch.
Uvoľnenie, ktoré prišlo po tvrdých päťdesiatych rokoch, bolo cítiť aj v novinách. Neprejavilo sa síce na politických komentároch či správach o politike, tam sa držala jasná socialistická línia, ale boli tu reportáže. Niektorí novinári v nich vycítili svoju šancu. V teréne videli, že vo vysnívanom socializme priveľa ľudí trpí a začali pátrať, prečo. Niektorí cítili v sebe aj poslanie naprávať chyby režimu, ktorý aj oni pomáhali nadšene i zaslepene budovať. A cenzúra bola na literárne spracované reportáže o ľudských príbehoch o čosi mäkšia, a tak sa zrazu otvorili isté možnosti písať autentickejšie a pravdivejšie.
Tí najambicióznejší a najtalentovanejší si svojimi reportážami rýchlo získali medzi ľuďmi vplyv a aj komunistickí funkcionári pred nimi cítili istý rešpekt. To mohli novinári využiť aj na rôzne intervencie v prospech postihnutých. Platí to najmä o Ladislavovi Mňačkovi, reportérovi Pravdy a Kultúrneho života, a o Gavrilovi Gryzlovovi zo Smeny.
.reportér
Gavril Gryzlov (1928 – 1978) má zaujímavý pôvod. Jeho otec emigroval z Ruska po Leninovej revolúcii, čo nebola veľká kádrová výhoda pre začínajúceho novinára. Navyše, otec zomrel skoro, matka na jeho výchovu nestačila, a preto striedavo pobýval v rôznych prevýchovných zariadeniach. Nedokončil ani strednú školu. Mal však talent a bol ambiciózny, a tak sa v roku 1948 dostal ako elév na dva roky do redakcie Smeny, tam zažil prvý konflikt, a tak musel na vojenskú službu. Potom sa dostal ako betonár na Priehradu mládeže, ale rýchlo sa prepracoval do závodného časopisu. Nádejný robotnícky dopisovateľ sa v roku 1955 opäť prepracoval do Smeny.
Jeho kolega, šéfredaktor a autor biografií Slavo Kalný ho charakterizoval takto: „Bol ctižiadostivý, až samoľúby. Od čitateľov dostával najviac listov, od vrchnosti najviac výčitiek, ktoré bohémsky zahrával do autu.... Mal zázračný nos na vyhľadávanie atraktívnych tém a neobyčajných ľudských osudov.“
Kalný po Novembri pripravil do tlače aj výber najlepších Gryzlovových reportáží, ktoré vyšli v roku 1999 pod názvom PRO NOBIS. Z dnešného hľadiska sú to skôr poviedky založené na autentickom príbehu. Zaujímavý jazyk, originálny štýl aj silná autorská zanietenosť, to všetko tam je a pôsobí dodnes. V porovnaní s Mňačkovými reportážami (Kde končia prašné cesty, Oneskorené reportáže) je však Gryzlov menej kritický k politickému režimu, skôr ho zaujímajú silné ľudské príbehy opustených detí, alkoholikov, obetí katastrof, zločinov či biedy.
Na čitateľov novín, ktorí boli po roku 1948 zvyknutí len na nudné propagandistické texty, museli literárne spracované a objavné reportáže pôsobiť ako zjavenie. Preto sa reportéri stali populárni, boli aj akýmisi ombudsmanmi obyčajných ľudí a ich reportáže vychádzali aj v knižne vo veľkých nákladoch. Mnohé reportáže konkrétnym ľuďom pomohli, ale bolo to aj naopak. Napríklad v histórii slovenského trampingu sa spomína, že až do roku 1956 komunisti tramping akosi tolerovali. Krátko po potlachu trampskej osady Florida však vyšiel v Smene článok pod názvom Ahoj trampi a tuláci. „Autor článku Gavril Gryzlov ostro kritizoval trampské hnutie a trampský spôsob života považoval za ‚americký´... Začalo sa prenasledovanie, výsluchy na bezpečnosti, hrozby stratou zamestnania...“ Aj také bolo.
Nedobré meno si urobil Gryzlov aj svojím pamfletom Červený Hemingway, ktorý uverejnil v Smene v marci 1968, kde zosmiešňoval a ohováral svojho priateľa Ladislava Mňačka, ktorý na protest proti proarabskej politike Československa emigroval do Izraela. Kalný o tom (v knihe Jozefa Leikerta Taký bol Ladislav Mňačko) hovorí: „Obaja kamaráti boli aj rivali. Verím, že najmä z rivality – hoci plávali spolu na jednej opozičnej lodi proti režimu – Gryzlov Mňačka fauloval.“
Aj také veci sa diali.
.hviezdne minúty
Smena ako masový denník mal veľký vplyv na verejnosť, najmä na mladých ľudí, a ten pozitívne využil počas augusta 1968, keď v ťažkých podmienkach vychádzali mimoriadne čísla a prinášali pravdivé správy o tom, čo sa deje v uliciach. V tom čase bol šéfredaktorom Smeny Anton Kurina, Gryzlov bol jeho zástupcom, ale potom sa na krátky čas stal šéfredaktorom on. Smena bola pre ruských okupantov „prašivaja gazeta“, a bolo jasné, že jej proreformný kurz má dni spočítané.
Gryzlov však veril, že tieto noviny ako zbraň proti neodogmatizmu udrží. „Môžbyť, ak sa cez oceľové tŕnie prederieme k hviezde socializmu s ľudskou tvárou, história nájde pre nás pochopenie,“ napísal v septembri 1968.
Trest však prišiel rýchlo – zo Smeny museli v rokoch 1969 –1970 odísť ešte pred oficiálnymi previerkami najväčší rebeli, samozrejme, aj Gryzlov. Vyhodení smenári dostali ponuky na menej atraktívne miesta, zväčša kdesi v malých športových časopisoch, kde by ich mená nebili do očí a mohli ako-tak existenčne fungovať. Mnohí ponuku prijali a časom sa niektorým podarilo opäť publikovať, hoci pod pseudonymom. Gryzlov mal byť redaktorom bulletinu futbalového oddielu Slovan a aby poníženie bolo trošku trpkejšie, mal doň zháňať aj inzerciu. To pobúrený a povahou hrdý Gryzlov rázne odmietol. Stiahol sa urazene na chalupu v okrese Žarnovica – odišiel teda na Vlčí laz. Zrejme očakával, že tam pobudne len krátky čas, kým sa trošku upokojí situácia, lebo stále veril Husákovi. Ten mu vraj povedal, že treba iba chvíľu vydržať. Preto z lazov potom vypisoval Husákovi dlhé sklamané listy veriac, že mu tento muž predsa len pomôže. Odhadol ho úplne zle. Z dnešného pohľadu až zaráža naivita jeho postoja. Politicky oveľa predvídavejší bol Mňačko, ktorý mal tiež ponuku schovať sa dočasne kamsi na chalupu. Ale radšej zamieril k rakúskemu Bergu. Nerobil si už žiadne ilúzie o tom, čo sa bude najbližšie roky diať. Režim spoznal lepšie ako Gryzlov.
.lazník
Gryzlov z Vlčieho lazu vypisoval Husákovi a sťažoval sa, že ho zo Smeny vyhodili mesiac pred straníckym pohovorom, že mu nedali ani možnosť obhájiť sa a že teraz ako nezamestnaný vlastne žije bez haliera. Postupne mu zakázali prispievať pod svojím i cudzím menom, nemohol ani prekladať, zakázali to aj jeho manželke. Pomsta dosiahla aj na jeho talentovanú dcéru Andreu, ktorá nemohla študovať na vysokej škole (vyštudovala až v 90. rokoch vo Francúzsku, kam sa vydala).
Gryzlov žil až do svojej smrti na lazoch, dorábal víno, obnovoval chalupu, pomáhal lazníkom pri vybavovaní rôznych úradných vecí a písal akýsi historický román. ŠtB ho sledovala aj tu a z jeho priateľov si urobila donášačov. Bol to ťažký život v samote, biede a ponížení, najmä pre človeka hrdého i samoľúbeho, ktorý už okúsil slávu, vplyv i uznanie.
Je obdivuhodné, že sa nepoddal, že nezišiel dole, že nezačal kolaborovať, ale vytrval v tvrdom lazníckom živote, odlúčený od kolegov, priateľov i rodiny. Medzi tunajšími ľuďmi si získal vážnosť i úctu a boli to napokon miestni ľudia, ktorí sa – na rozdiel od bratislavskej partie – nebáli prísť autobusom na jeho prísne sledovaný pohreb do bratislavského krematória. Jeden z jeho tamojších priateľov Štefan Volf dokonca za vlastné vyrobil v blízkosti Gryzlovovej chalupy aj dôstojnú pamätnú dosku pripomínajúcu, kde dožil svoj päťdesiatročný život talentovaný reportér.
Uvoľnenie, ktoré prišlo po tvrdých päťdesiatych rokoch, bolo cítiť aj v novinách. Neprejavilo sa síce na politických komentároch či správach o politike, tam sa držala jasná socialistická línia, ale boli tu reportáže. Niektorí novinári v nich vycítili svoju šancu. V teréne videli, že vo vysnívanom socializme priveľa ľudí trpí a začali pátrať, prečo. Niektorí cítili v sebe aj poslanie naprávať chyby režimu, ktorý aj oni pomáhali nadšene i zaslepene budovať. A cenzúra bola na literárne spracované reportáže o ľudských príbehoch o čosi mäkšia, a tak sa zrazu otvorili isté možnosti písať autentickejšie a pravdivejšie.
Tí najambicióznejší a najtalentovanejší si svojimi reportážami rýchlo získali medzi ľuďmi vplyv a aj komunistickí funkcionári pred nimi cítili istý rešpekt. To mohli novinári využiť aj na rôzne intervencie v prospech postihnutých. Platí to najmä o Ladislavovi Mňačkovi, reportérovi Pravdy a Kultúrneho života, a o Gavrilovi Gryzlovovi zo Smeny.
.reportér
Gavril Gryzlov (1928 – 1978) má zaujímavý pôvod. Jeho otec emigroval z Ruska po Leninovej revolúcii, čo nebola veľká kádrová výhoda pre začínajúceho novinára. Navyše, otec zomrel skoro, matka na jeho výchovu nestačila, a preto striedavo pobýval v rôznych prevýchovných zariadeniach. Nedokončil ani strednú školu. Mal však talent a bol ambiciózny, a tak sa v roku 1948 dostal ako elév na dva roky do redakcie Smeny, tam zažil prvý konflikt, a tak musel na vojenskú službu. Potom sa dostal ako betonár na Priehradu mládeže, ale rýchlo sa prepracoval do závodného časopisu. Nádejný robotnícky dopisovateľ sa v roku 1955 opäť prepracoval do Smeny.
Jeho kolega, šéfredaktor a autor biografií Slavo Kalný ho charakterizoval takto: „Bol ctižiadostivý, až samoľúby. Od čitateľov dostával najviac listov, od vrchnosti najviac výčitiek, ktoré bohémsky zahrával do autu.... Mal zázračný nos na vyhľadávanie atraktívnych tém a neobyčajných ľudských osudov.“
Kalný po Novembri pripravil do tlače aj výber najlepších Gryzlovových reportáží, ktoré vyšli v roku 1999 pod názvom PRO NOBIS. Z dnešného hľadiska sú to skôr poviedky založené na autentickom príbehu. Zaujímavý jazyk, originálny štýl aj silná autorská zanietenosť, to všetko tam je a pôsobí dodnes. V porovnaní s Mňačkovými reportážami (Kde končia prašné cesty, Oneskorené reportáže) je však Gryzlov menej kritický k politickému režimu, skôr ho zaujímajú silné ľudské príbehy opustených detí, alkoholikov, obetí katastrof, zločinov či biedy.
Na čitateľov novín, ktorí boli po roku 1948 zvyknutí len na nudné propagandistické texty, museli literárne spracované a objavné reportáže pôsobiť ako zjavenie. Preto sa reportéri stali populárni, boli aj akýmisi ombudsmanmi obyčajných ľudí a ich reportáže vychádzali aj v knižne vo veľkých nákladoch. Mnohé reportáže konkrétnym ľuďom pomohli, ale bolo to aj naopak. Napríklad v histórii slovenského trampingu sa spomína, že až do roku 1956 komunisti tramping akosi tolerovali. Krátko po potlachu trampskej osady Florida však vyšiel v Smene článok pod názvom Ahoj trampi a tuláci. „Autor článku Gavril Gryzlov ostro kritizoval trampské hnutie a trampský spôsob života považoval za ‚americký´... Začalo sa prenasledovanie, výsluchy na bezpečnosti, hrozby stratou zamestnania...“ Aj také bolo.
Nedobré meno si urobil Gryzlov aj svojím pamfletom Červený Hemingway, ktorý uverejnil v Smene v marci 1968, kde zosmiešňoval a ohováral svojho priateľa Ladislava Mňačka, ktorý na protest proti proarabskej politike Československa emigroval do Izraela. Kalný o tom (v knihe Jozefa Leikerta Taký bol Ladislav Mňačko) hovorí: „Obaja kamaráti boli aj rivali. Verím, že najmä z rivality – hoci plávali spolu na jednej opozičnej lodi proti režimu – Gryzlov Mňačka fauloval.“
Aj také veci sa diali.
.hviezdne minúty
Smena ako masový denník mal veľký vplyv na verejnosť, najmä na mladých ľudí, a ten pozitívne využil počas augusta 1968, keď v ťažkých podmienkach vychádzali mimoriadne čísla a prinášali pravdivé správy o tom, čo sa deje v uliciach. V tom čase bol šéfredaktorom Smeny Anton Kurina, Gryzlov bol jeho zástupcom, ale potom sa na krátky čas stal šéfredaktorom on. Smena bola pre ruských okupantov „prašivaja gazeta“, a bolo jasné, že jej proreformný kurz má dni spočítané.
Gryzlov však veril, že tieto noviny ako zbraň proti neodogmatizmu udrží. „Môžbyť, ak sa cez oceľové tŕnie prederieme k hviezde socializmu s ľudskou tvárou, história nájde pre nás pochopenie,“ napísal v septembri 1968.
Trest však prišiel rýchlo – zo Smeny museli v rokoch 1969 –1970 odísť ešte pred oficiálnymi previerkami najväčší rebeli, samozrejme, aj Gryzlov. Vyhodení smenári dostali ponuky na menej atraktívne miesta, zväčša kdesi v malých športových časopisoch, kde by ich mená nebili do očí a mohli ako-tak existenčne fungovať. Mnohí ponuku prijali a časom sa niektorým podarilo opäť publikovať, hoci pod pseudonymom. Gryzlov mal byť redaktorom bulletinu futbalového oddielu Slovan a aby poníženie bolo trošku trpkejšie, mal doň zháňať aj inzerciu. To pobúrený a povahou hrdý Gryzlov rázne odmietol. Stiahol sa urazene na chalupu v okrese Žarnovica – odišiel teda na Vlčí laz. Zrejme očakával, že tam pobudne len krátky čas, kým sa trošku upokojí situácia, lebo stále veril Husákovi. Ten mu vraj povedal, že treba iba chvíľu vydržať. Preto z lazov potom vypisoval Husákovi dlhé sklamané listy veriac, že mu tento muž predsa len pomôže. Odhadol ho úplne zle. Z dnešného pohľadu až zaráža naivita jeho postoja. Politicky oveľa predvídavejší bol Mňačko, ktorý mal tiež ponuku schovať sa dočasne kamsi na chalupu. Ale radšej zamieril k rakúskemu Bergu. Nerobil si už žiadne ilúzie o tom, čo sa bude najbližšie roky diať. Režim spoznal lepšie ako Gryzlov.
.lazník
Gryzlov z Vlčieho lazu vypisoval Husákovi a sťažoval sa, že ho zo Smeny vyhodili mesiac pred straníckym pohovorom, že mu nedali ani možnosť obhájiť sa a že teraz ako nezamestnaný vlastne žije bez haliera. Postupne mu zakázali prispievať pod svojím i cudzím menom, nemohol ani prekladať, zakázali to aj jeho manželke. Pomsta dosiahla aj na jeho talentovanú dcéru Andreu, ktorá nemohla študovať na vysokej škole (vyštudovala až v 90. rokoch vo Francúzsku, kam sa vydala).
Gryzlov žil až do svojej smrti na lazoch, dorábal víno, obnovoval chalupu, pomáhal lazníkom pri vybavovaní rôznych úradných vecí a písal akýsi historický román. ŠtB ho sledovala aj tu a z jeho priateľov si urobila donášačov. Bol to ťažký život v samote, biede a ponížení, najmä pre človeka hrdého i samoľúbeho, ktorý už okúsil slávu, vplyv i uznanie.
Je obdivuhodné, že sa nepoddal, že nezišiel dole, že nezačal kolaborovať, ale vytrval v tvrdom lazníckom živote, odlúčený od kolegov, priateľov i rodiny. Medzi tunajšími ľuďmi si získal vážnosť i úctu a boli to napokon miestni ľudia, ktorí sa – na rozdiel od bratislavskej partie – nebáli prísť autobusom na jeho prísne sledovaný pohreb do bratislavského krematória. Jeden z jeho tamojších priateľov Štefan Volf dokonca za vlastné vyrobil v blízkosti Gryzlovovej chalupy aj dôstojnú pamätnú dosku pripomínajúcu, kde dožil svoj päťdesiatročný život talentovaný reportér.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.