Matej, pozerám Mishimu [americko-japonský film z roku 1985 – pozn. red.]. Som asi v tretine. Čím zaujal Teba?
Dík,
F.
Tak, je to súčasť fašoidnej mytológie, (kult smrti, bušidó, rytieri). Tak som sa k tomu dostal. Prvý kontakt bola divadelná hra Môj priateľ Hitler [hru napísal Jukio Mišima v roku 1968 – pozn. red.]. Potom zopár článkov. Hlavne tá jeho smrť je niečo, čo fascinuje – taký trápny pokus o hrdinstvo a nesmrteľnosť, keď spáchal seppuku. A predsa je to istým spôsobom logické pokračovanie jeho literárnej tvorby. Potrebujeme hrdinov, ktorí by dali príklad. Mišima to vedel a pracoval s tým.
Tebe som to však odporučil najmä preto, lebo sme sa v dialógu viackrát dostali k tomu, že slová a svet sú dve rôzne veci a nemajú na seba zväčša vplyv. Mišima ponúkol odpoveď (či je správna, ponechajme bokom, preňho asi bola). Ten rozpor dokáže prekonať máloktorý spisovateľ: preto mám rád knihy písané krvou – Šalamov, Solženicyn, Nietzsche (uňho je jeho vlastná duša tým krvácajúcim), Dostojevskij, Čechov – ak sa na nich pozeráme prizmou toho, čo má prísť. Knihy písané krvou – to už nie sú len prázdne tlachy.
Dúfam, že sa Ti bude ten film páčiť: väčšine ľudí vadí Mišima preto, lebo je fašoid, a fašistom zasa preto, lebo bol teplý. Holt, človek sa nezavďačí.
Pekný deň!
A dúfam, že som Ťa neobral o dve hodiny života a že sa Ti ten film naozaj aj páči (minimálne po remeselnej stránke je urobený veľmi dobre, ak už nič iné).
Matej
Áno, Matej, je to skvelá práca. Som rád, že si ma na ten film upozornil.
Bol som nedávno na pive s Jiřinou Šiklovou. Práve píše svoju poslednú knihu (už je po osemdesiatke). Bude o tom, ako chorí ľudia manipulujú zdravými – v súkromnom mikrosvete a aj v tom širšom, makrospoločenskom. Zišlo mi to na um, keď som si po filme vygúglil Jokia Mišimu.
Odpisujem neskôr, lebo som mal stretko s kamarátom z Brna. Organizuje zájazdy turistov na Ukrajinu a do okolia. Vie toho veľa aj o Rómoch. Nie z počutia. Na webovej stránke Českej televízie si môžeš pozrieť jeho film Mária a Mária.
Maj sa,
Fedor
Škoda, že som na tom pive nebol tiež, zaujímavá téma. Že či je medzi notorikom, čo si hasí denne záhu na svojej rozklepanej rodine, a Mišimom nejaký zásadný rozdiel okrem toho, že jeden je pravdepodobne génius. Veď všetci veľkí muži boli extrémisti.
Jedno som si všimol, že na to, aby bol človek skutočne bohatý, tak musí byť trochu vadný (čo poznám konkrétne prípady, tak sa viac hodia do Pasoliniho filmov než do Mišimových hier). A rovnako je to aj s politikou – Milan Nakonečný spomínal, že v Británii sa robil psychologický výskum medzi malými stranami (komunisti a tak) a väčšina ich vodcov nebola duševne zdravá.
Ja si myslím, že na tom niečo bude, že nacisti sú narcisti s prerasteným egom, a tak podobne. Vlastne som celý hŕŕŕ do týchto psychologizujúcich teórií. Lenže ono to má tiež tendenciu dostať sa nakoniec k tomu, že existujú zdraví, dobrí a slušní ľudia, kým na druhej strane sú kreatúry, a tiež že na našej strane stojí Boh, hodnoty, kým... – čo som napokon ochotný akceptovať, lebo to je také milé, zovšeobecňujúce a ľudské.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.