Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Biť či nebiť?

.časopis .téma

Slovensko nezostáva bokom od európskych trendov. Aj tu sa pomaly rozbieha diskusia o tom, či štát má zakázať akékoľvek telesné tresty na deťoch. Zákon, ktorý už prešiel vládou a teraz o ňom rozhoduje parlament, už dokonca naznačuje, že telesným trestom na Slovensku pomaly odzváňa. Dôvod na potlesk?

Slovensko nezostáva bokom od európskych trendov. Aj tu sa pomaly rozbieha diskusia o tom, či štát má zakázať akékoľvek telesné tresty na deťoch. Zákon, ktorý už prešiel vládou a teraz o ňom rozhoduje parlament, už dokonca naznačuje, že telesným trestom na Slovensku pomaly odzváňa. Dôvod na potlesk?


Novela zákona o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele, s ktorou sa už zaoberá slovenský parlament, vyzerá na pohľad možno ako užitočný, ale pre novinárov nezaujímavý materiál. Až na tie dva navrhnuté odseky s rozsahom pár riadkov. V tých totiž ide – povedané oficiálnym vyjadrením ministerstva práce a sociálnych vecí –  o „výslovný zákaz používania všetkých foriem telesných trestov“. Niektoré médiá už informovali, že po novom by mal zákon zakázať „používať všetky formy telesných trestov na dieťati“ a všetky ďalšie, podľa zákona „ponižujúce formy zaobchádzania a trestania dieťaťa, ktoré mu spôsobujú, alebo môžu spôsobiť fyzickú alebo psychickú ujmu“.
Riaditeľka Odboru stratégie sociálnej ochrany detí a rodiny Ivana Mrázková a jej kolegyňa Jana Kostanjevcová nás však počas rozhovoru upozorňujú, že ide o veľké nedorozumenie. Uvedené ustanovenie vraj v žiadnom prípade nezasahuje do práv rodičov detí, pretože zákaz „všetkých foriem telesných trestov“ sa týka iba detí spadajúcich pod oblasť sociálnoprávnej ochrany a sociálnej kurately – ako sú napríklad deti v detských domovoch či v iných výchovných zariadeniach. Téma teda naozaj nie je taká vyhrotená, ako sa môže na prvý pohľad zdať, lebo Tomanovej ministerstvo skutočne nenavrhuje absolútny zákaz telesných trestov na všetkých deťoch, teda aj v rodinách. To je dôležitá, no prvá polovica pravdy.  V novele zákona je totiž aj ustanovenie, podľa ktorého štátny orgán sociálnoprávnej ochrany detí možno upozorniť na „použitie hrubých alebo ponižujúcich foriem zaobchádzania a foriem trestania dieťaťa“ – a to aj aj v prípade rodičov. Čo to však znamená? Môže rodič bez obavy z úradníkov použiť výchovnú facku alebo pôjde o ponižujúcu formu zaobchádzania, ktorá dieťaťu môže spôsobiť bližšie nešpecifikovanú psychickú ujmu? Na túto otázku zákon jasne neodpovedá. To by nemusel byť ešte najväčší problém, keďže zákony často obsahujú všeobecné formulácie bez bližších definícií. Tým problémom je, že Rada Európy, ktorej sme členmi, nás nabáda, aby sme pokladali za ponižujúce trestanie aj tie najmiernejšie telesné tresty. Pritom inšpirácia odporúčaniami Rady Európy sa uvádza aj v dôvodovej správe tejto novely zákona. Samotná ministerka Tomanová pri predstavení zákona pre Aktualne.sk síce povedala, že „bude silne bojovať za to, aby akékoľvek telesné alebo psychické tresty vo vzťahu k deťom nebolo možné používať,“ no dodala, že za „symbolické výchovné ‚po zadku´ rodičom tresty hroziť nebudú“. Čo však znamená „výchovná facka“ či „po zadku“? Pri obidvoch dochádza ku fyzickému kontaktu medzi rodičom a dieťaťom, pričom rodič celkom zjavne používa na potrestanie dieťaťa svoju fyzickú prevahu a trestom je pre dieťa malá či väčšia bolesť. Nie je to fyzický trest? A čo ak dostane „výchovnú facku“ od rodičov dospievajúci syn v puberte, ktorý si bez dovolenia a vodičského preukazu požičia rodičovské auto? Možno predpokladať, že facka pre trojročné dieťa a facka pre 17-ročného bude mať inú fyzickú intenzitu a predsa rovnaký výchovný zmysel. Ani to nebude fyzický trest? Ministerka Tomanová tvrdí, že nie. Zákon však v spomínanom paragrafe umožňuje aj iné čítanie. Napríklad Anna Zachová, riaditeľka Slovenského národného strediska pre ľudské práva opäť pre Aktuálne.sk za neprijateľný trest označila „akékoľvek potrestanie, pri ktorom je použitá fyzická sila s úmyslom spôsobiť bolesť alebo nepohodlie“. A ponúkla aj svoj zoznam zakázaných trestov: „bitku rukou, trstenicou, palicou, remeňom alebo iným prostriedkom. Patrí tam aj kopanie, trasenie, sácanie, škrabanie, štípanie, ťahanie za vlasy a iné,“ povedala. Takže inak: ak je zakázaným trestom „trasenie“, prečo nie facka? Nie je to nakoniec „bitka rukou“? Zhrnuté a podčiarknuté: Tomanovej zákon umožňuje úradníkom v Lučenci pokladať rodičovskú facku, ktorú im nahlásí znepokojený sused, za prípustný trest. Kým napríklad v Bratislave môže kompetentný orgán facku rovnakej intenzity vyhodnotiť ako hrubú či ponižujúcu formu zaobchádzania a rodiča prinajmenej napomenúť. 
(Úplne iný výklad novely zákona predviedli v parlamente počas prvého čítania poslanci Madej a Vaľová zo Smeru. Obidvaja prekvapujúco tvrdili, že novela sa vôbec netýka rodiny, ale iba detí umiestnených do náhradnej výchovy. Otázkou môže byť, či to bola ich nevedomosť alebo úmyselne klamali, ale prítomná ministerka Tomanová ich mala namiesto prikyvovania hlavou opraviť, zákon sa totiž týka ochrany dieťaťa tak v rodine, ako mimo nej.)

.chránené dieťa
Nie je celkom jasné, prečo sú potrebné nové zákonné úpravy, ktoré majú chrániť dieťa pred násilím. O zákaze neprimeraných trestov už hovorí Trestný zákon, ktorý na rozdiel od nejasných definícií Tomanovej novely stanovuje jasné a prísne tresty podľa spôsobenej ujmy. Či už ide o trestné činy ublíženia na zdraví, alebo činy proti rodine a mládeži, tak platný Trestný zákon trestá akékoľvek neodôvodnené fyzické alebo psychické násilie, týranie, mučenie, odopieranie stravy či spánku či nútenie k žobrote. Zákon pritom špeciálne prihliada práve na rodinu, mládež či chránenú osobu, pod ktorou sa rozumie dieťa. Podľa toho, či sa páchateľ dopustí ťažkej ujmy, úmyselného ublíženia na zdraví alebo konania z nedbanlivosti, sa tresty pohybujú v rozmedzí od jedného až do dvanásť rokov. Dieťa je tak v porovnaní s dospelým jedincom chránené prísnejšími trestami pre páchateľov. Prečo teda nestačí doterajšia ochrana dieťaťa? Prečo predstavitelia Slovenského národného strediska pre ľudské práva miešajú capnutie či facku s brutálnymi telesnými trestami?  


.kto chce zákaz?
Spoločenská objednávka na zákaz akýchkoľvek telesných trestov na Slovensku nie je, čo si zrejme dobre uvedomuje aj ministerka Tomanová. Ako vyplýva z minuloročného výskumu Slovenského národného strediska pre ľudské práva, názor, že fyzické tresty by mali byť zakázané zákonom, malo iba 12 percent respondentov. Takmer 60 percent si myslí, že fyzické tresty sú pri výchove prípustné, mali by však byť používané len výnimočne alebo o ich použití môžu rozhodnúť len rodičia. Podľa názoru vyše 28 percent rodičov by fyzické tresty vôbec nemali byť použité, ani oni sa však nestotožnili s ich úplným zákazom. Tomanová teda zákon umožňujúci reštriktívny výklad presadzuje aj proti verejnosti. Je tu však iná objednávka: nie zo strany odborníkov, rodičov či polície, ale zo strany medzinárodných organizácii. Dá sa však odolať odporúčaniam Rady Európy a jej programu s poetickým názvom Budujme Európu pre deti a s deťmi...?

.nebezpečné capnutie
Sama Rada Európy vo svojich materiáloch píše: „Podobne, ako keď v minulosti Rada Európy viedla systematickú kampaň, aby zbavila Európu trestu smrti, dnes pracuje na naplnení svojej vízie kontinentu bez telesných trestov. Biť ľudí je zlé... deti sú tiež ľudia.“ Na vízii tejto organizácie „odstrániť všetky telesné tresty detí“, pracujú aj mnohé jej členské štáty. Takýto zákaz prijalo už 17 európskych štátov ako Nemecko či Španielsko, pričom cieľom je, aby budúci rok už nijaký štát nepripúšťal telesné tresty ako výchovný prostriedok rodičov. Nie, pod tým sa nemyslí týranie, mlátenie či iný spôsob krutého zaobchádzania s deťmi. Opäť citát z materiálov Rady Európy: „Dospelí dokážu veľmi tvorivo vymýšľať špeciálne výrazy, aby zmiernili nepríjemný pocit z udierania dieťaťa – capnúť, plesnúť (...). Ale pre dieťa to všetko znamená jedno – násilie.“ Ako neprijateľný fyzický trest preto od roku 2006 definuje Výbor OSN pre práva dieťaťa, na ktorý sa odvoláva aj Rada Európy „akýkoľvek trest, pri ktorom sa používa fyzická sila s úmyslom spôsobiť hoci len miernu bolesť alebo nepohodlie“. Teda aj akékoľvek capnutie, plesnutie, buchnutie rukou, o vareche už ani nehovoriac. Ctení rodičia, pozor – ak občas vašej ratolesti dáte „výchovnú“, ste podľa kritérií Rady Európy zavrhnutiahodní násilníci, ktorí (podľa Rady) „učia deti, že násilie je prijateľnou a primeranou stratégiou na riešenie konfliktov“ a „môžu deťom spôsobiť vážnu psychickú aj fyzickú ujmu“.
V roku 2004 vyzvalo Parlamentné zhromaždenie Rady Európy na kampaň za úplný zákaz telesných trestov detí. Komisár Rady Európy pre ľudské práva Thomas Hammarberg minulý rok pred Parlamentným zhromaždením vyhlásil, že „prvým krokom, ktorý je treba urobiť, je zákonom zakázať každú formu násilia na ďeťoch či už v škole, v iných zariadeniach alebo doma“. Slovensko sa teda vydáva správnou cestou...
Kuriózne prípady potrestaných rodičov či učiteľov, o ktorých sa v poslednom čase písalo v tlači, sú ukážkou, ako tieto princípy vyzerajú v praxi. Istý súd v nemeckej spolkovej krajine Dolné Sasko nedávno potrestal matku, ktorá dala na oslave narodenín svojej dvojročnej dcérke zaucho, po ktorom padla na zem. Dcérka podľa medializovaných informácií predtým na oslavujúcich pľula akúsi čerešňovú šťavu. Matku niekto z prítomných udal a za výchovný zákrok na dieťati si vyslúžila podmienečný trest. Iný prípad: Na pokutu 500 eur odsúdil súd vo francúzskom Avesnes-sur-Helpe učiteľa, ktorý vyťal facku žiakovi, ktorý ho predtým po vzájomnom naťahovaní označil za „debila“. K prípadu sa dokonca vyjadril aj premiér Fillon, podľa ktorého síce facka nie je „nikdy dobrým riešením“, ale učitelia potrebujú aj „trochu rešpektu“, aby mohlo prebiehať vyučovanie. V Česku sa snaží o prijatie zákazu telesných trestov ministerka pre ľudské práva Džamila Stehlíková a jej iniciatíva vyvolala veľké polemiky. Ozval sa aj šéf sudcovskej únie Jaromír Jirsa, ktorý ho označil za zbytočný zásah do súkromia rodín, ktorý ozajstnému týraniu ako v Kuřimi nezabráni. „Predstava, že ďalšie a ďalšie paragrafy vyriešia týranie detí, je iluzórna,“ povedal pre české médiá Jirsa.

.výchova a trest
Poďme sa teda pozrieť do rodín novodobých „násilníkov“. Cielene sme vyhľadali dve rodiny dvoch rôznych generácií, v ktorých rodičia používali či používajú telesné tresty. Ich deti napriek tomu nepôsobia tak, že by trpeli fyzickou či psychickou ujmou či používali v živote násilie ako „primeranú stratégiu na riešenie konfliktov“. Výchovné princípy týchto dvoch rodín, kde padli aj výchovné bacnutia a nechýbala ani varecha, uverejňujeme s vedomím, že už onedlho by sme mohli byť aj na Slovensku obvinení z propagácie protizákonných výchovných metód. Až takí odvážni zas nie sme...
Šesťdesiatročná Oľga, matka piatich dospelých detí a babka štyroch vnúčat, najskôr spomína na svoje detstvo: „Doma nás bolo päť a výchova vôbec nebola jednoduchá. Dodnes si pamätám, ako mama prísne trestala, keď sme jej bez opýtania zobrali zo šuplíka peniaze, ktoré používala na nákupy. Keď na to prišla, vždy nám vysvetlila, že je to krádež a že na niečo také si v žiadnom prípade nemôžeme zvyknúť. Potom nás požiadala, aby sme doniesli varechu. Kričali sme, že to už nikdy neurobíme, po dlaniach sme však dostali. Išlo o to, aby sme si to dobre zafixovali. Tento trest s varechou bol dobrý preto, že ho nerobila v afekte, ale premyslene. Či mi takéto tresty nejako ublížili? To určite nie. Nikdy som to necítila ako krivdu a vôbec sme ako súrodenci nikdy nepochybovali, že nás má rada,“ hovorí Oľga, pre ktorú boli tieto skúsenosti inšpiráciou aj vo vlastnej výchove. „Samozrejme, som za to, že vo výchove sú veľmi dôležité argumenty, že dieťa musí pochopiť logiku toho, čo má a čo nesmie robiť. Sú však chvíle, keď dieťa nevie niečo pochopiť, alebo to pochopiť vie, ale nechce podľa toho konať. Sú napríklad nebezpečné situácie, keď sa dieťa hrá so zápalkami či s plynom, keď je telesný trest namieste, aby si zafixovalo nebezpečnosť situácie. Primeraný je aj vtedy, keď sa rodina v zhone niekam presúva a je potrebná istá disciplína, nie je čas na dlhé vysvetľovanie, tu naozaj pomôže len bacnutie.“ Oľga podotýka, že z princípu nikdy nedala svojmu dieťaťu po hlave. „Možno to súvisí aj s tým, že som lekárka. Trestala som teda buchnutím po zadku či po chrbte alebo tou varechou po dlani. Iste, stalo sa mi, že som udrela aj v afekte, keď som v danej situácii stratila pri vyvádzajúcom dieťati kontrolu. To mi bolo vždy veľmi ľúto, nemohla som ani zaspať. Také niečo by sa určite nemalo stávať. Trest musí byť premyslený a dieťa ho musí v konečnom dôsledku chápať ako spravodlivý.“ Lekárke sa nepozdávajú nielen nové zákony zakazujúce telesné tresty, ale ani teórie, podľa ktorých sa dá vychovávať bez trestov a sankcií. „Dieťa musí mať mantinely. Ja ani môj manžel sa nevieme stotožniť s tézou, že niečo pochopí o rok či dva a nateraz ho treba nechať nech si robí, čo chce. Tie mantinely sú totiž veľmi dôležité – deti sú pokojnejšie, cítia sa istejšie. Vedia, že sa pohybujú v istých medziach a občas neprekáža, že im ani celkom nerozumejú, vedia, že ich nesmú prekročiť. Je to pre ich dobro. Nie vždy som chápala rodičov, ktorí sa snažili vždy všetko vysvetliť a neudeľovali tresty.“ Oľga opisuje aj to, ako by telesné trestanie v rodine rozhodne nemalo vyzerať: „Poznala som rodičov, ktorí svoju dcéru denno-denne bili remeňom. Teda tvrdo a v afekte. Z dievčiny vyrástla veľmi zatvrdnutá žena. Bili ju doslova s neláskou, čo je úplne zlá výchova. Dieťa si totiž musí byť aj bez ohľadu na príležitostné tresty či bacnutie isté láskou svojich rodičov. Aj preto som sa vždy usilovala o veľmi intímny vzťah s deťmi, veľa sme sa spolu rozprávali, musela som vedieť, čo sa v ich hlavách a životoch odohráva. Preto nijaký trest nemohol narušiť našu dôveru.“

.lode a deti
Tridsaťsedemročná učiteľka Lenka Mocáková, matka troch chlapcov vo veku od osem do dvanásť rokov, hovorí: „Kdesi som počula, že lode a deti sa riadia odzadu, ale to, prosím, neberte doslova,“ smeje sa učiteľka a pokračuje: „Vychovávanie detí je umenie, je preto pochopiteľné, že rodič sa dopustí aj mnohých chýb. Samotný telesný trest však vôbec nemusí byť chybou, ide o to, ako ho použijeme. Je veľmi dôležité, aby sa tak nestalo v afekte alebo v zlosti. Dieťa musí cítiť, že ak dostane, tak preto, že ho má rodič rád, a nie preto, že si potrebuje vybiť zlosť. Preto sme s manželom v tomto opatrní, a keď takto deti potrestáme, vždy sa usilujeme o zachovanie pokoja. Tiež si myslím, že po dvanástom roku už fyzické tresty nie sú vhodné, na dieťa to môže pôsobiť ponižujúco.“ Lenka však súhlasí s existujúcim zákazom telesných trestov v škole: „Učiteľ si musí hľadať iné formy ako udržať disciplínu. Právo na telesné tresty majú podľa mňa iba rodičia.“

.jednostranné odzbrojenie
Späť k zákonu. Bratislavský psychológ a pedagóg z Pedagogickej fakuly UK Emil Komárik hovorí, že zákaz akýchkoľvek telesných trestov by bol „vyhlásením jednostranného odzbrojenia“. Filozofiu zákona prirovnáva k zrušeniu polície a väzníc. Obáva sa „collateral damage“, teda vedľajších následkov, „ako keď napadnete nepriateľa, ale zničíte pritom štyri dediny s civilistami“. Komárik pre zákaz telesných trestov nevidí dôvod a upozorňuje na situáciu v školstve, kde zákaz fyzických trestov platí už dávnejšie. „Ešte som nepočul niekoho tvrdiť, že deti dnes sú lepšie, mravnejšie alebo majú menej porúch ako deti v minulosti,“ hovorí Komárik. Psychológ pritom zdôrazňuje, že nie je žiadnym prívržencom telesných trestov. Odmieta ich najmä ako súčasť vedomostného vzdelávania. Naopak, svoje miesto môžu mať podľa neho v súvislosti s mravnou výchovou, ktorá sa odohráva primárne v rodine, ale aj v škole. „Nesúhlasím s trestaním za vysvedčenie, je to principiálne nesprávne. Naopak, dieťaťu do troch rokov sa nedá rozumným spôsobom vysvetliť, že zlé môže byť niečo, za čo sa nestrestá. Koncepcia mravného vývinu hovorí, že čo je zlé, za to sa trestá,“ dodáva Komárik. „Trest musí byť preto zrozumiteľný, tresty a odmeny treba distribuovať spôsobom, ktorému dieťa rozumie. Ak teda rodičovi zoberieme možnosť dieťa zorientovať v tomto období, poškodí to jeho výchovu,“ tvrdí psychológ.  

.zoštátnená výchova
Za zdanlivo banálnou zápletkou o výchovnú facku sa tak otvára spor o trest a morálku. Napokon práve násilie medzi deťmi v škole, nahrávanie mučenia a týrania zvierat na mobilné telefóny či zastrašovanie učiteľov sú dnes spoločenskými témami aj na Slovensku. Zákazy telesných tretov riešia celkom umelý problém a situáciu vlastne ešte zhoršujú. Ako? „Základom násilia je beztrestnosť. Ak dieťa vie, že môže urobiť čokoľvek, urobí to,“ dôvodí Komárik a dodáva: „Trest má význam presahujúci samotné potrestanie vinníka. Udelenie trestu ovplyvňuje okolie a paradoxne práve trest dáva trestajúcemu aj trestanému slobodu. Problém porušenia pravidiel sa ním vyrieši a môže sa ísť ďalej. Ak k takejto katarzii nedôjde, nedoriešené veci nás začnú zaťažovať viac než problémy. A to sa stáva zdrojom budúcej úzkosti,“ hovorí Emil Komárik. Pohnútkam zástancov zákazu telesných trestov nerozumie ani Ondrej Kaščák z Pedagogickej fakulty Trnavskej fakulty, ktorý sa zaoberá aj kultúrou a dejinami detstva: „Tie zákazy nereagujú na nijakú reálnu spoločenskú potrebu. Problém telesnej disciplinácie je dnes len zaujímavou mediálnou udalosťou, v skutočnosti celá spoločnosť veľmi citlivo reaguje na akékoľvek násilné excesy. Klasické výskumy jasne dokazujú, že rodina sa v minulých storočiach zriekala uplatňovania prísnych telesných trestov a úlohy týchto trestov preberali iné prvky. Preto sa mi takéto zákazy javia ako bezpredmetné. Odhliadnuc od toho, že facka je občas jedinou možnosťou, ako zastaviť priebeh neželaného správania u dieťaťa. Stačí sa opýtať v špeciálnych školách." Napokon, aj renomovaný český psychológ Zdeněk Matějček vo svojej knihe Po dobrom alebo po zlom píše: „Na malého zlostníka v dvoch či troch rokoch bude dobre platiť, keď ním trochu zatrepeme, jednu mu šupneme na zadoček a vystrčíme ho na chvíľku za dvere." Vltavou ani Dunajom už asi ani nepretečie veľa vody, kým si podobné výchovné múdrosti našich matiek budú dozorujúce úrady vykladať ako návod na týranie anjelských detičiek...
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite