Dnes im však pri sobotnom nákupe často ani neprídeme na meno. Napríklad taký mangold.
Strašná nespravodlivosť. Kde sú tie časy, kedy kraľoval takmer každej väčšej hostine, povaľoval sa ako hlavná prísada v prívarkoch či ako súčasť čerstvých šalátov a zeleninových príloh. Kto si už pamätá tie nekonečné plantáže mangoldu na Sicílii, ktoré tak fascinovali Feničanov 1 000 rokov pred Kristom a obrovské množstvá šalátov na babylonských hostinách? Veľkú slávu, ktorú zožínal na kráľovských dvoroch pripravený najemnučko ako špargľa alebo v poobíjaných miskách spodiny plávajúci v hustých hŕstkových polievkach? Nikto. A kto za to môže? Keby mangold mohol hovoriť, padlo by len jedno prekliate slovo: špenát!
Prišiel, uvidel, zvíťazil. A pritom krásnemu, ušľachtilému mangoldu nemal veru veľmi v čom konkurovať. Na rozdiel od neho totiž sparený či dusený mangold nemá takú horkastú príchuť, ide viac doorieškova. Popri listoch dokáže ponúknuť aj šťavnatú a nádherne chrumkavú stonku. Čo sa týka krásy, tam sa netreba ani pozastavovať. Na rozdiel od fádneho špenátu – ktorý je možno zlatý, keď je maličký, no v dospelosti môžeme hovoriť o vyslovene nesympatických črtách začínajúcich sa neforemne skrkvanými listami a končiac vyhryzenými dierami po slimákoch – mangold sa vie blysnúť rôznym sfarbením svojej stonky, ktorá niekedy hrá dočervena až purpurova.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.