Naše babičky ju zas považovali za absolútny základ dennej stravy. Polievka.
Podľa všetkého polievka nie je taká stará, ako si môžeme myslieť. Na jej prípravu totiž nestačia len rozpálené kamene a kus čerstvo uloveného mäsa a zopár zozbieraných korienkov. Na prípravu polievky musíte vo svojom vývoji trošilinka pokročiť a vydumať počas dlhých chladných večerov nádobu, ktorá by v sebe udržala vodu a zároveň ju dokázala nad ohňom ohrievať. Bohužiaľ, rôzne zvieracie kože a bachory na rozpálených kamenných okruhliakoch príliš dlho nevydržali, nehovoriac o márnych pokusoch vyrobiť vodovzdornú misku z kôry stromov, či dokonca z prútia. Voda si vždy našla cestu von. A tak si polievka musela na svoj objav počkať až dovtedy, kým si náš prapredok nespojil jedno s druhým a pri pečení ryby v bahne nezistil, že sa mu íl zahrabaný v rozpálených uhlíkoch zmenil na čudnú, síce krehkú, no vodovzdornú nádobu.
A zrazu tu bolo toľko možností! Človek nemusel chodiť so všetkým do potoka, či už preprať bedrové rúško z mamuta alebo sa len tak napiť. Stačilo vodu priniesť v nových krásnych nádobách. Potom ju už len zabudnúť s mäsom a zeleninou na rozpálených kameňoch a prvá polievka bola na svete. No, polievka. Mnohí gastropuristi by sa zrejme o tento názov preli a nazvali by ho skôr vývarom či bujónom.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.