Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Michal Dočolomanský

.časopis .divadlo

(25. marec 1942 – 26. august 2008)

(25. marec 1942 – 26. august 2008)

Vo väčšine nekrológov sa hneď v nadpise, alebo najneskôr v prvej vete spomína jeho Jánošík v jednom z najlepších muzikálov, aké boli kedy na Slovensku inscenované. Naozaj sa tomu nedá vyhnúť. Bola to životná rola Michala Dočolomanského, veľkého herca a podľa tých, ktorí ho osobne poznali, aj priateľského a skromného človeka.
Ja, ako človek vyrastajúci mimo Bratislavy, som ho najprv zaregistroval v pesničkách s Evou Kostolányovou. Dokonca si aj pamätám, že som ho, spolu so spolužiakmi zo zédeešky prvýkrát videl v televízii v jedno jarné popoludnie. Boli sme v „škole v prírode“ v Tatranskej Lomnici. Pán Michal s krásnou pani Evou spieval pesničku Haló tam. Veľmi sa nám to páčilo. Taký hlboký, dnes by som povedal „tabakový“ hlas a ten šarm. Všetci chlapci sme sa chceli naňho podobať, všetky dievčatá chceli byť Evou Kostolányovou v jeho blízkosti. A tá prostá pieseň mi odvtedy stále pripomína moju základnú školu.
A pamätám sa tiež na jednu z prvých návštev divadla v Bratislave. To som už bol vysokoškolák. Neviem, aká to bola hra, viem len že Michal Dočolomanský v nej hral nie celkom hlavnú úlohu. Keď vstúpil na javisko, v duchu som si povedal „To je on!“, ten veľký herec, ten človek z iného – filmového, divadelného, televízneho – sveta.

Odvtedy som ho videl v divadle veľakrát a ako každý Bratislavčan som ho aj zopárkrát stretol na ulici, v poslednom období sme sa vždy aj pozdravili. Napriek tomu, že sú osobnosti (nielen herci), s ktorými som sa spriatelil a ten filmový, televízny, divadelný inosvet už pre mňa stratil auru nepreniknuteľnosti, pán Dočolomanský ju mal vždy. Bol pre mňa vždy hviezdou, Clintom Eastwoodom, Anthonym Hopkinsom, človekom, ktorého možno požiadať o autogram, človekom, v ktorého prítomnosti som sa cítil tak trochu nesvoj.
Preto som odvracal zrak od bulvárnych denníkov, ktoré denno-denne prinášali správy o chorobe, metastázach, neúspešných terapiách, o tom, že stále „nezodpovedne“ (!) fajčí, o jeho bolestiach, trápeniach a nakoniec o jeho smrti. Od našich spoločných priateľov som pritom počúval iný príbeh: o statočnosti, vyrovnanosti, nikdy nemiznúcom humore, o priateľstve a o očakávaní definitívneho odchodu. Tento príbeh presne zapadá do obrazu môjho hrdinu: áno bol to Jánošík, bol to džentlmen Nick Carter, bol to kovboj, človek s hlavou až do konca vztýčenou.
Preto mi je za Michalom Dočolomanským smutno, preto cítim, že po ňom v našom divadle, v našom meste, v našej krajine zostalo nepríjemné prázdno.
Keď pochovávajú herca, mám nutkanie zatlieskať. Aj teraz ho mám. Odchádza veľký herec. Odchádza človek, ktorý statočne bojoval. Padá opona. Počujem ten dlhý, smutný potlesk a neviem, či ho počuje aj on. Verím a dúfam, že áno.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite