Veď autorky a autori sú naozaj úzko spätí s vlastnými životmi. Navzájom sa prestupujú. Alebo lepšie: splývajú.
Elena Letňanová (1942) vstupuje už dlhé roky do povedomia (nielen slovenskej) kultúrnej verejnosti najmä ako klaviristka. Počuť ju hrať je minimálne príjemným zážitkom aj pre tých, ktorým sa dar hlbokého prežívania hudby viac-menej vyhol. (Alebo sa oni vyhli jemu?) Koncom minulého roka debutovala aj na beletristickej pôde. Knižkou Zamrežovaný denník. Prečo zamrežovaný? Napríklad aj preto, lebo príbehy v ňom sú situované do čias komunistickej neslobody spred roka 1989. Prečo denník? No lebo jeho poviedky pripomínajú chronologicky rozčlenené itinerárium z cesty životom jednej postavy. A prečo som na začiatku spomínala autobiografickosť? Lebo tá postava je klaviristka, je štíhla, je blond, a tak trochu pripomína víchor. Akoby svojej autorke z oka vypadla.
poviedka ako spomienka
Poviedka Mošovce je spomínaním na rozprávačkinho starého otca, nielen bohatého, ale aj dobrého gazdu, čo nezveľaďoval iba vlastný majetok, ale celý okolitý kraj. Päťdesiate roky boli u nás kruté, poznačené násilným združstevňovaním, dedov komentár hovorí za všetko: „Keď mi skonfiškovali zem, ako keby mi zobrali srdce.“ Prvý happening je o čosi radostnejší, po hlavnom meste sa potuluje umelecká undergroundová mládež, plavovláska prežíva svoje lásky, vníma však najmä hudbu, dušu hudby.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.