Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

August 1968, Gruzínsko

.časopis .týždeň vo svete

Bol január 1991. Práve som dokončil rozhovor s gruzínskym prezidentom Zviadom Gamsachurdiom, ktorý neváhal a zavolal svojmu ministrovi obrany.

Bol január 1991. Práve som dokončil rozhovor s gruzínskym prezidentom Zviadom Gamsachurdiom, ktorý neváhal a zavolal svojmu ministrovi obrany.
Ten ma posadil do gazika a gazik ma v mrazivom dni odviezol na okraj Cchinvali. Už vtedy sa tam strieľalo. Dva dni som strávil s Gruzíncami, dva dni s Juhoosetíncami, ktorým už vtedy pomáhali Rusi, vtedy ešte „sovietske federálne jednotky“.
Preto keď sa začala „víkendová“ vojna v Južnom Osetsku, ktorá sa v priebehu niekoľkých hodín zmenila na ruskú inváziu do Gruzínska, sedel som pri internete na chorvátskom ostrove Hvar a ticho zúril. Zúril, lebo mi bolo jasné, že sa do Prahy nestihnem vrátiť včas na to, aby som do Gruzínska odletel. A tak som len zobďaleč sledoval, ako Rusi ničia túto krásnu európsku krajinu, ktorá už od začiatku 90. rokov platí za to, že sa Moskve ako jedna z prvých vzoprela a rovnako ako Pobaltie oznámila odchod zo Sovietskeho zväzu.
Gruzínsko má navyše tú smolu, že neleží na brehoch Baltského, ale Čierneho mora, a ešte na jeho nesprávnej, východnej strane. Je pravda, že Gruzínsko je etnicky rôznorodé, čo vždy robí isté problémy, no nebyť Moskvy, ruských zbraní a ruských záujmov, v gruzínskom Abcházsku a Osetsku by sa nikdy boje nezačali.

Keď som sa pred niekoľkými týždňami po mnohých rokoch opäť bol pozrieť v Gruzínsku, mal som radosť, ako sa zničená a rozvrátená krajina opäť pomaly, ale viditeľne stavia na nohy. Mal som skvelý pocit z mladých, vzdelaných a svetaznalých ľudí z okolia prezidenta Michaila Saakašviliho.
Teraz na mňa padol smútok. Ako málo môžeme Gruzínsku, ktoré zažíva obdobu nášho 21. augusta 1968, pomôcť! Aj smútok z toho, ako veľa ľudí uverilo neuveriteľným ruským lžiam o „humanitárnej mierovej operácii“ ruských tankov.
Až keď vo štvrtok začali na tbiliskom letisku pristávať americké vojenské lietadlá a Rusi zoči-voči americkým hrozbám ustupovali z Gori a ďalších dobytých oblastí, začal som znovu veriť. Veriť, že európske Gruzínsko prežije, že žiadny 21. august už západný svet Kremľu nedovolí zopakovať. A ja sa do Cchinvali ešte niekedy pozriem. Až to bude zase hlavné mesto gruzínskej Juhoosetskej autonómnej republiky a bude nad ním viať gruzínska vlajka.

Autor je redaktor Lidových novín
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite