Bol január 1991. Práve som dokončil rozhovor s gruzínskym prezidentom Zviadom Gamsachurdiom, ktorý neváhal a zavolal svojmu ministrovi obrany.
Ten ma posadil do gazika a gazik ma v mrazivom dni odviezol na okraj Cchinvali. Už vtedy sa tam strieľalo. Dva dni som strávil s Gruzíncami, dva dni s Juhoosetíncami, ktorým už vtedy pomáhali Rusi, vtedy ešte „sovietske federálne jednotky“.
Preto keď sa začala „víkendová“ vojna v Južnom Osetsku, ktorá sa v priebehu niekoľkých hodín zmenila na ruskú inváziu do Gruzínska, sedel som pri internete na chorvátskom ostrove Hvar a ticho zúril. Zúril, lebo mi bolo jasné, že sa do Prahy nestihnem vrátiť včas na to, aby som do Gruzínska odletel. A tak som len zobďaleč sledoval, ako Rusi ničia túto krásnu európsku krajinu, ktorá už od začiatku 90. rokov platí za to, že sa Moskve ako jedna z prvých vzoprela a rovnako ako Pobaltie oznámila odchod zo Sovietskeho zväzu.
Gruzínsko má navyše tú smolu, že neleží na brehoch Baltského, ale Čierneho mora, a ešte na jeho nesprávnej, východnej strane. Je pravda, že Gruzínsko je etnicky rôznorodé, čo vždy robí isté problémy, no nebyť Moskvy, ruských zbraní a ruských záujmov, v gruzínskom Abcházsku a Osetsku by sa nikdy boje nezačali.
Keď som sa pred niekoľkými týždňami po mnohých rokoch opäť bol pozrieť v Gruzínsku, mal som radosť, ako sa zničená a rozvrátená krajina opäť pomaly, ale viditeľne stavia na nohy. Mal som skvelý pocit z mladých, vzdelaných a svetaznalých ľudí z okolia prezidenta Michaila Saakašviliho.
Teraz na mňa padol smútok. Ako málo môžeme Gruzínsku, ktoré zažíva obdobu nášho 21. augusta 1968, pomôcť! Aj smútok z toho, ako veľa ľudí uverilo neuveriteľným ruským lžiam o „humanitárnej mierovej operácii“ ruských tankov.
Až keď vo štvrtok začali na tbiliskom letisku pristávať americké vojenské lietadlá a Rusi zoči-voči americkým hrozbám ustupovali z Gori a ďalších dobytých oblastí, začal som znovu veriť. Veriť, že európske Gruzínsko prežije, že žiadny 21. august už západný svet Kremľu nedovolí zopakovať. A ja sa do Cchinvali ešte niekedy pozriem. Až to bude zase hlavné mesto gruzínskej Juhoosetskej autonómnej republiky a bude nad ním viať gruzínska vlajka.
Autor je redaktor Lidových novín
Ten ma posadil do gazika a gazik ma v mrazivom dni odviezol na okraj Cchinvali. Už vtedy sa tam strieľalo. Dva dni som strávil s Gruzíncami, dva dni s Juhoosetíncami, ktorým už vtedy pomáhali Rusi, vtedy ešte „sovietske federálne jednotky“.
Preto keď sa začala „víkendová“ vojna v Južnom Osetsku, ktorá sa v priebehu niekoľkých hodín zmenila na ruskú inváziu do Gruzínska, sedel som pri internete na chorvátskom ostrove Hvar a ticho zúril. Zúril, lebo mi bolo jasné, že sa do Prahy nestihnem vrátiť včas na to, aby som do Gruzínska odletel. A tak som len zobďaleč sledoval, ako Rusi ničia túto krásnu európsku krajinu, ktorá už od začiatku 90. rokov platí za to, že sa Moskve ako jedna z prvých vzoprela a rovnako ako Pobaltie oznámila odchod zo Sovietskeho zväzu.
Gruzínsko má navyše tú smolu, že neleží na brehoch Baltského, ale Čierneho mora, a ešte na jeho nesprávnej, východnej strane. Je pravda, že Gruzínsko je etnicky rôznorodé, čo vždy robí isté problémy, no nebyť Moskvy, ruských zbraní a ruských záujmov, v gruzínskom Abcházsku a Osetsku by sa nikdy boje nezačali.
Keď som sa pred niekoľkými týždňami po mnohých rokoch opäť bol pozrieť v Gruzínsku, mal som radosť, ako sa zničená a rozvrátená krajina opäť pomaly, ale viditeľne stavia na nohy. Mal som skvelý pocit z mladých, vzdelaných a svetaznalých ľudí z okolia prezidenta Michaila Saakašviliho.
Teraz na mňa padol smútok. Ako málo môžeme Gruzínsku, ktoré zažíva obdobu nášho 21. augusta 1968, pomôcť! Aj smútok z toho, ako veľa ľudí uverilo neuveriteľným ruským lžiam o „humanitárnej mierovej operácii“ ruských tankov.
Až keď vo štvrtok začali na tbiliskom letisku pristávať americké vojenské lietadlá a Rusi zoči-voči americkým hrozbám ustupovali z Gori a ďalších dobytých oblastí, začal som znovu veriť. Veriť, že európske Gruzínsko prežije, že žiadny 21. august už západný svet Kremľu nedovolí zopakovať. A ja sa do Cchinvali ešte niekedy pozriem. Až to bude zase hlavné mesto gruzínskej Juhoosetskej autonómnej republiky a bude nad ním viať gruzínska vlajka.
Autor je redaktor Lidových novín
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.