Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Pamätajte si, že nie ste na ceste sami

.peter Zajac .časopis .osobnosti

Masarykov pravnuk, vnuk maliara Antonína Slavíčka, syn generála, brat významného českého výtvarníka. Odmietnutie komunizmu a ruskej okupácie, jasný hlas z viedenského Hlasu Ameriky, šéf Havlovej prezidentskej kancelárie. Noblesa a umenie starnúť. Ivan Medek v rozhovore s Annou Plavcovou v Lidových novinách.

Masarykov pravnuk, vnuk maliara Antonína Slavíčka, syn generála, brat významného českého výtvarníka. Odmietnutie komunizmu a ruskej okupácie, jasný hlas z viedenského Hlasu Ameriky, šéf Havlovej prezidentskej kancelárie. Noblesa a umenie starnúť. Ivan Medek v rozhovore s Annou Plavcovou v Lidových novinách.


V slovenskej kultúre sa pokladá za samozrejmú biologická forma starnutia. Človeku dôjdu sily, zmizne zo scény a to, čo spoločnosť zanedbala za jeho života, vynahradí si v pohrebnej reči. Existuje však aj opačný kultúrny vzor - umenie starnúť. 
Ivan Medek sa môže na svojom vozíčku pohybovať slobodne len v byte. Príroda mu nechýba, lebo na kedysi krásnom kraji Stromovky je dnes už aj tak psí záchod. Od básnika Františka Halasa sa naučil, že má mať len tie knihy, ktoré potrebuje a že má na ne v knižnici dočiahnuť. Číta málo, historickú literatúru a v poslednom čase len Bibliu. Chodieva skoro spať, počúva celý deň hudbu, najradšej Mozarta, v jeho hudbe cíti krásu, humor, inteligenciu, múdrosť a zmysel pre mieru. Trápi ho, že ulica, na ktorej býva, sa ešte stále volá Šmeralova, a nie Pavla Tigrida alebo Olgy Havlovej. Osemdesiattri rokov nepokladá za výnimočný, ale normálny vek, nemyslí si, že má celý život za sebou a vie ešte o hŕbe vecí, ktoré by rád urobil a premýšľal o nich.
To je veľký dar umenia starnúť. Ivan Medek však okrem toho starne s humorom. Z krstu si pamätá, že mali u pána biskupa Podlahu hus a že bratovi prišlo zle. O pravde a láske, ktoré by mali neodvratne zvíťaziť, vie, že písmeno Z je tam navyše, lebo je v povahe človeka, že pravda a láska definitívne zvíťaziť nemôžu. Nie je však našineckým defetistom, vie aj to, že môžu víťaziť a že stoja za úsilie aj v časoch, keď to nijako na pravdu a lásku nevyzerá.

Ivan Medek má ešte jeden dar navyše – starne múdro. V našom svete, pobláznenom príbehmi úspešných ľudí, povie naplno, že národ netvoria majitelia jácht a prepychových víl ani hviezdy pop music, ale chudobní ľudia, na ktorých treba brať ohľad, lebo úspech, ktorý prináša bohatstvo, je vyhradený len malým skupinám ľudí. 
S vnútornou istotou vysloví, že to nie je ľavicový, ale najpravicovejší názor, lebo skutočná sloboda znamená, že človek nie je otrokom svojich príjmov a úspechov. A povie aj to, že človek, ktorý píše knihy, premýšľa a pritom nemá úspech ani peniaze, je pre spoločnosť dôležitejší ako ten, čo si zarobí státisíce. To hovorí Ivan Medek o kostnej dreni kultúry spoločnosti.
Rovnaká je jeho odpoveď na otázku, či je hrdý na to, že je Čech: „Kdybych se podíval na společnost jako celek, moc ne. Ale když se dívám na pár lidí, které znám, jsem hrdý, že jsem v jejich společnosti.“ To je zase o kostnej dreni vlastenectva.
A ešte iná, ale v podstate rovnaká odpoveď na prvé pravidlo šoféra, ktorý má pamätať na to, že nie je na ceste sám: „Skutečná demokrace je způsob existence společnosti a vztahy mezi lidmi.“ Tu sa Ivan Medek dotýka kostnej drene demokracie.
Len celkom na konci zaznie tichý tón hlasu o smrti: „Jsou lidé, kteří si myslí, že potom není nic. A tak se dívají do budoucnosti jako do tmy. Já taky nevím, co bude. Ale dívám se do budoucnosti jako do světla. Neznámo je veliký prostor plný naděje.“  To je o Ivanovi Medkovi. 
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite