Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Made in the West

.časopis

Čosi o tom vypovedá napríklad Ústav pamäti národa alebo zdravotníctvo (hoci aj v dezolátnom stave) s mandátom pomáhať tým, ktorí to potrebujú. Svedčí o tom aj jednými oslavovaná a inými zatracovaná technologická prevaha Západu.

Čosi o tom vypovedá napríklad Ústav pamäti národa alebo zdravotníctvo (hoci aj v dezolátnom stave) s mandátom pomáhať tým, ktorí to potrebujú. Svedčí o tom aj jednými oslavovaná a inými zatracovaná technologická prevaha Západu.



Bono zo skupiny U2 si myslí, za to môže milosť, „myšlienka, čo zmenila svet, odníma vinu, prikrýva hanbu, prechádza sa mimo karmy a na svojich bedrách nesie svet“. Patrí k špecifikám západného civilizačného okruhu...
.otvorené ústa Krišnu
Odlišnosť východného a západného pohľadu na svet veľmi dobre ilustruje kontrast príbehov Krišnu (v hinduizme hádam najznámejšieho vtelenia Boha Višnu) a Krista. Z diaľky sú si v niečom podobní, pri bližšom skúmaní však veľmi odlišní. Príbehy dvoch postáv vtlačili pečať navzájom takým vzdialeným kultúram a odlišným prístupom k životu. Jedným z najväčších rozdielov je ich vzťah k realite.
V hinduizme sa síce božstvo vteľuje do pozemskej podoby (tzv. „avatara“), je to však len prechodná podoba, ktorou božstvo nie je viazané ani obmedzované. Božstvo sa v podstate „hrá“ a ľudí mätie žonglovaním medzi zdanlivým vzhľadom a realitou. Dobre to ilustruje azda najznámejší príbeh o otvorených ústach Krišnu z Bhagavata purány.
Malý Krišna sa spolu s ostatnými deťmi pastierov hrá na lúke a ktorési z nich žaluje jeho matke, že zjedol špinu. Krišna sa bráni, že deti klamú a ak mu matka neverí, nech sa sama pozrie do jeho úst. „Ak je to tak, potom otvor svoje ústa“ – povedala pánovi Hari, bohu nezmeniteľnej suverenity, ktorý bol zo zábavy v podobe ľudského dieťaťa, a on otvoril svoje ústa. Potom v jeho ústach uvidela celé nekonečné univerzum, nebo a nebeské oblasti a obzor zeme s horami, ostrovmi a oceánmi, videla vietor a blesky, mesiac a hviezdy... Vnútri tela svojho syna, v jeho rozďavených ústach videla celé univerzum vo všetkých jeho premenách, so všetkými formami života, času, prírody, konania a nádeje, svoju vlastnú dedinu a seba samotnú. Vtedy sa preľakla a zmätená premýšľala: „Je to sen alebo ilúzia písaná bohom? Alebo je to halucinácia môjho vlastného vnímania?“

.jób a utrpenie spravodlivého
Vráťme sa však na Západ. Ako by kresťanstvo a židovstvo odpovedalo na otázku rabína, či je ešte možné hovoriť o Bohu po Osvienčime? Zhodli by sa v tom, že jednotlivec má nekonečnú hodnotu, pretože je večný. Náboženský človek je tvorom trvalého údivu a svet podľa jeho presvedčenia nevznikol sám od seba. Je dielom Hospodina, svet je čosi ako umelecký experiment podniknutý kvôli človeku a Boh je umelcom, ktorý vystavuje svoje diela a pozýva človeka na permanentnú vernisáž. V tomto duchu sa pýta aj žalmista: „Čo je človek, že naň pamätáš? A čo syn človečí, že sa ho ujímaš? Urobil si ho o málo menším od božských bytostí, ovenčil si ho slávou a dôstojnosťou...“
Starozákonný človek stojí obidvoma nohami uprostred sveta a skúsenosť bolesti mu je dôverne známa. Na rozdiel od filozofie východu nechce a ani nemôže uniknúť z tejto zeme, pretože je s ňou zviazaný silným putom. Prezrádza ho už samotný názov: „človek“, hebrejsky „Ádám“ znamená doslova „zo zeme vzatý“.
Klasický prístup k otázke bolesti odráža biblická kniha Jób. Téma bolesti je veľmi konkrétna, ilustruje ju príbeh trpiaceho človeka. Jób žil bohabojným a spravodlivým životom pred Bohom a darilo sa mu veľmi dobre až do dňa, keď sa naňho začala valiť jedna pohroma za druhou. Človek, ktorý bol v krajine veľmi vážený, padol na spoločenskom rebríčku na poslednú priečku a stal sa terčom všeobecného posmechu.
Vtedy prichádzajú traja dobrí priatelia, aby ho v utrpení potešili a našli odpoveď na jeho veľké „prečo?“. Prichádzajú s apriórnou rovnicou vo svojich hlavách: „dobré správanie = dobrý život“. Inak povedané, ak sa budeš správať slušne a podľa pravidiel, nič zlé sa ti nepritrafí. Logickým dôsledkom takejto schémy je, že nešťastie sa vysvetľuje ako trest. V týchto koľajniciach sa pohybujú ich myšlienky: „Tí, čo neprávosť orali a rozsievali biedu, museli ju aj žať.“ Ak Jób trpí, určite si to zaslúžil. Boh je spravodlivý, Jóbovi stačí byť poctivým a všetko sa zase dá do poriadku. Ale ako, keď trpiaci je nevinný? Táto otázka je základným problémom knihy. Priatelia s ambíciou psychoanalytikov – samoukov hľadajú skryté, možno zabudnuté previnenie. Traja pátrači idú skutočne ďaleko: čo ak sa previnili predkovia? Židovské príslovie z tých čias vzdialene pripomína poznatky modernej genetiky: „Otcovia jedli nezrelé hrozno a synom stŕpli zuby.“
Kľúčový obrat v Jóbovej neistote nastáva, keď do deja vstupuje Boh a začína mu klásť otázky. „Kde si bol, keď som kládol základy zeme? Povedz niečo rozumné, ak vieš!“ Otázky pokračujú, predstava sveta ako prehľadnej skladačky sa rúca a Jób kapituluje: „Hľa, som primalý, čo Ti môžem odpovedať? Ruku si kladiem na ústa...“ Mantinely starej dogmatiky sa rozostúpili a bezmocné mlčanie sa mení na mlčanie pokorné. Jób ešte stále „nevie“, ale začína dôverovať, hoci navonok sa zatiaľ nič nemení. Ešte stále sedí v popole a kožu má pokrytú vredmi. Okolo ešte stále sedia priatelia a ešte dlho sa budú tváriť ako lúštitelia kódov...
.teodícea – otázka za milión
Kresťanstvo naproti tomu rozpráva príbeh „Boha s ranami“. Svoje korene má zapustené hlboko v židovskej tradícii, takže utrpenie vníma ako abnormálny jav a neuspokojí sa s vysvetlením, že je to v súlade s Božou vôľou (ako to interpretuje napríklad islam). Je príbehom Boha, ktorý sa stal človekom a „zaplietol sa“ s utrpením ľudí. Na jeho konci je kríž, ktorý apoštol Pavel opisuje ako „bláznovstvo pre Grékov a škandál pre Židov“.
Skeptici sa odnepamäti pýtajú, prečo Boh nezabránil zlu. Ak nemôže, je skutočne všemohúci? Alebo možno nechce, ale ako potom môže byť svätý, spravodlivý a dobrý? Alebo môže aj chce, ale prečo je potom na svete všetko to zlo? Začiatkom 18. storočia, v roku 1710, sa tieto otázky pokúsil zodpovedať filozof a teológ Leibniz svojou Teodíceou („Ospravedlnením Boha“). Potom však prišlo zemetrasenie v Lisabone (1755) a tridsaťtisíc mŕtvych a o čosi neskôr krvavá Francúzska revolúcia (1789). Dva roky po nej už Immanuel Kant píše pojednanie „O neúspechu všetkých filozofických pokusov o teodíceu“... Zdá sa, že ľudská myseľ nie je dostatočne bystrá na to, aby nám príčinu bolesti uspokojivo vysvetlila.
.bože, prečo si ma opustil?
Utrpenie však môžeme chápať aj ako skúšku dôvery v Boha, základnej dôvery v život a v jeho zmysluplnosť. Sú ľudia, ktorí v utrpení stratili vieru, ale aj takí, ktorých viera sa utrpením, paradoxne, prehĺbila. Sú ľudia, čo tvrdia, že pri pohľade na zlo nedokážu veriť v Boha, ale aj takí, podľa ktorých je možné pozrieť sa na zlo iba vo viere v Boha. Ani Ježiš ľudské utrpenie neobjasňuje, ale ako nevinný ním prechádza až do trpkého konca – a na rozdiel od Jóba nekončí happyendom. Prehral z náboženského hľadiska, lebo bol odsúdený ako kacír. Prehral aj politicky. Navyše zomieral s výkrikom „Bože môj, prečo si ma opustil?“. Ako hovorí teológ Hans Küng: „Tento Boh nie je len Bohom silných, zdravých a úspešných, nie je Bohom silnejších vojsk.“
Čo ak práve utrpenie Krista naznačuje zmysel utrpenia miliónov iných? Utrpenie zostáva zlom, ale nemusí sa (ako napríklad v budhizme) rušiť tak, že sa poprie vôľa žiť. Patrí k človeku a je časťou každého plnohodnotne prežitého života. Kristovo zmŕtvychvstanie naznačuje, že zmysel sa zjaví, až dôjde na jeho naplnenie. Kto môže pochopiť, nech pochopí, že Boh je s nami aj po Osvienčime...
Autor je teológ a religionista,
pracuje v Združení D3 
Dušan Jaura

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite